Štefan Svetko: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Nahrádzam stránku textom „ {{DEFAULTSORT:Svetko, Štefan}} Kategória:Slovenskí architekti Kategória:Osobnosti z Mojša“ |
d Verzia používateľa 213.81.187.210 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Zajano |
||
Riadok 1:
{{Infobox Osobnosť
|Meno = Štefan Svetko
|Portrét =
|Popis =
|Dátum narodenia = [[19. jún]] [[1926]]
|Miesto narodenia = [[Mojš]]
|Dátum úmrtia = {{dúv|2009|9|8|1926|6|19}}
|Miesto úmrtia =
}}
'''Štefan Svetko''' (* [[19. jún]] [[1926]], [[Mojš]] – † [[8. september]] [[2009]]) bol slovenský [[architekt]].
== Biografia ==
* 1926 - 19. júna sa narodil v Mojši pri Žiline
* 1932 - 1939 základná škola a meštianka vo Vavríne
* 1939 - 1946 reálne gymnázium v Žiline
* 1946 - 1952 České vysoké učení technické, Vysoká škola architektúry a pozemného staviteľstva
* 1949 - 1951 práca u Dr. Lorenza, v ateliéri ochrany pamiatok
* 1951 - 1962 pred skončením školy zamestnanie v Stavprojekte Bratislava,postupne vedúci projektant, vedúci ateliéru
* 1962 - 1967 vedúci ateliéru Útvaru hlavného architekta Bratislavy, námestník hlavného architekta
* 1964 - Cena Dušana Jurkoviča za sídlisko na Ul. Februárového víťazstva (Račianska)
* 1967 - 1972 Združenie projektových ateliérov, vedúci ateliéru, predseda riaditeľskej rady
* 1967 - Cena Dušana Jurkoviča za Smerný územný plán Bratislavy
* 1972 - 1992 Štátny projektový a typizačný ústav Bratislava, vedúci ateliéru
* 1993 - odchod do dôchodku, autorizovaný architekt
* 1998 - Cena Emila Beluša za celoživotné dielo
* 2001 - Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave - víťaz ankety Stavba storočia - v kategórií Občianske stavby 2004 Cena Ministerstva výstavby a životného prostredia za projekt sociálnych bytov v Devínskej Novej Vsi 2006 Nominácia na cenu CEZAR za bytové domy na Mikulášskej ulici v Bratislave
* 8.9.2009 zomrel vo veku 83 rokov v Bratislave.
== Detstvo ==
Pochádza zo štyroch potomkov Jána a Pavlíny, ako druhý najstarší syn Svetkovcov. Mimo Štefana to bol starší brat Jozef a dve mladšie sestry, Ruženka a Margita. Ruženka ako dvojročná umrela na zápal pľúc, brat Jozef zomrel v roku 2008 vo veku 84 rokov.
== Škola ==
Na základnú školu nastúpil v rodnej dedine Mojši. Škola bola po kaštieli nad majerom druhý najväčší dom v dedine. Výučba ôsmich ročníkov tu prebiehala v jednej triede, kde sa naraz stretávali žiaci prvej až ôsmej triedy. Osemtriednu školu v Mojiši nedochodil, pretože ho rodičia po piatej triede dali na meštianku vo [[Varín]]e. Po druhej triede meštianky nastúpil na žilinské gymnázium do 2. ročníka. Na gymnáziu študoval sedem rokov. Po neúspechu prijímacej skúšky na odbor maliarstva v [[Praha|Prahe]] si podal prihlášku na [[architektúra|architektúru]]. Na jeseň roku [[1946]] začal študovať na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického v Prahe. Na fakulte prijímal progresívne idey [[funkcionalizmus (architektpúa)|funkcionalistických]] prúdov, sprostredkované svojimi [[profesor]]mi, predstaviteľmi svetovej moderny.
== Práca ==
Už počas štúdia pracoval v ateliéri rekonštrukcie pamiatkových stavieb [[architekt]]a Dr. Lorenza a v roku [[1950]] nastúpil do bratislavského [[Stavprojekt]]u, kde na nával práce, spojenej so začínajúcou sa konjunktúrov hromadnej bytovej výstavby nebolo dosť kvalifikovaných ľudí. Do Prahy chodieval už len pre zápočty a na skúšky. Školu vďaka praxi v bratislavskom Stavprojekte skončil s vyznamenaním. Pred skončením školy býval v [[Bratislava|Bratislave]] u svojho šéfa Rudolfa Miňovského, ktorý viedol v Stavprojekte občianske a bytové stavby. Dva roky po svadbe roku [[1949]] s mladou Slovenkou Margitou Vagovičovou dostal v Bratislave jednoizbový byt v historickom jadre, na Baštovej ulici. Na začiatok pomáhal pri vykonávajúcich projektoch, kreslil najmä perspektívne pohľady budúcich stavieb. Veľmi skoro dostal aj samostatné projekty, medzi ktoré patrila materská škola v [[Plavecký Štvrtok|Plaveckom Štvrtku]], areál podniku Karpatia v [[Nové Mesto nad Váhom|Novom Meste nad Váhom]]. Vojenskú službu slúžil vo Vojenskom projektovom ústave, kde robil viacero rekonštrukčných, ale aj nových vojenských stavieb. Zaslúžil sa o rekonštrukciu kasární v [[Kroměříž]]i, vojenských stavieb na [[Libava|Libave]], administratívnu budovu v [[Olomouc]]i, nové kasárne v [[Bučovce|Bučovciach]]. Počas vojenskej služby nadviazal viacero nových priateľstiev, najmä však s Ing. arch. [[Štefan Ďurkovič|Štefanom Ďurkovičom]], s ktorým potom spolupracoval na projektoch po celý život. Po vojne sa vrátil do Stavprojektu, kde vzniklo v tej dobe už komplexné pracovisko – ateliér číslo 9, ktorý sa venoval stavebnému rozvoju hlavného mesta. Viedol ho budúci profesor architektúry doktor technických vied Ing. arch. [[Martin Kusý]]. Podľa tohto vzoru sa potom prebudovali všetky ateliéry. V tom čase mal možnosť absolvovať viacero ciest do zahraničia. V roku [[1954]] do [[Poľsko|Poľska]] a o dva roky neskôr do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Oči mu však otvorila až cesta do Juhoslávie, kde mohol vidieť, kam kráča svetový vývoj. Skutočnou školou, ale najmä povzbudením boli cesty do [[Anglicko|Anglicka]], [[Nemecko|Nemecka]], na Svetovú výstavu [[Expo]] v [[Montreal]]e, do [[Kanada|Kanady]] či na [[Kuba|Kubu]].
== Tvorba ==
Tvorba architekta Štefana Svetka sa dá lokalizovať na deviaty ateliér bratislavského [[Stavprojekt]]u, pod vedením architekta Kusého. Počiatky jeho tvorby tvoria obytné štruktúry v Bratislave, medzi ktoré patria najmä vnútromestské sídlisko na Košickej ulici, sídlisko Malinovského, sídlisko Februárka ([[Sídlisko na ulici Februárového víťazstva]]). Vo februári roku 1962 mu nečakane zomrela jeho manželka. Na Útvare hlavného architekta pôsobil v rokoch [[1962]] – [[1968]] ako vedúci projektant a námestník hlavného architekta Ing. arch. Hladkého. Ten sa onedlho stal [[primátor (Slovensko)|primátorom]] a neskôr [[minister|ministrom]], tak bol Štefan Svetko poverený vedením útvaru. Namiesto vlastnej tvorby ho čakala práca pre iných, ktorá spočívala predovšetkým z uvažovania v najširších kontextoch dotýkajúcich sa života bežných ľudí. V tomto období dochádza k miernemu uvoľneniu politickej situácie a do istej miery i v architektúre sa objavujú odvážnejšie návrhy. Prebiehala tiež medzinárodná súťaž na [[Petržalka|Petržalku]]. Úvahy o netradičných formách realizácie Petržalky radikálne ukončil politický vývoj – okupácia [[Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska|Československa v roku 1968]], ktorá prerušila takmer všetky novonadobudnuté kontakty so svetom. Okupácia, vstup vojsk na naše územie mal za následok vylúčenie Štefana Svetka [[KSČ]], podobne boli poznačení aj jeho najbližší. V tomto období sa podarilo realizovať vytúženú myšlienku – vznik nezávislých tvorivých pracovísk, projektových ateliérov [[Zväz slovenských architektov|Zväzu slovenských architektov]] (ZSA). V rokoch [[1968]] – [[1969]] sa pri ZSA vytvorili tri zriadenia, podnik Architektonická služba, Dielo súžiace výtvarníkom a [[A–Press]], dokumentačné stredisko architektonickej služby na Slovensku. Jedným bol ateliér, v ktorom pôsobil Š. Svetko, Š. Ďurkovič, [[Oto Hrabko]] a jedna administratívna pracovníčka. Sídlil v provizórnych priestoroch na Bajkalskej, neskôr v sochárskom štúdiu na bývalej Pionierskej ulici. Normalizácia v politickom, ale aj kultúrnom živote mu priniesla spoločenskú a odbornú izoláciu. Združenie projektových ateliérov bolo zrušené a jej činnosť prešla pod Študijný, projektový a typizačný ústav, kde zakotvil po zrušení spomínaného ZPA. V roku 1962 sa oženil s Katkou Stráňavovou a začal svojpomocne s výstavbou vlastného rodinného domu. Aj napriek spoločenskej izolácií dostával vážne práce, len ich nesmel podpisovať. Jednou takouto stavbou bol projekt štátneho ubytovacieho zariadenia na Bôriku, osobitné zariadenie Javorina a práca na projekte novej budovy Slovenského rozhlasu. V čase [[Helsinská konferencia|Helsinskej konferencie]] sa pustil do náročnej a prepotrebnej práce, do Prognóznej štúdie Veľkého územného celku hlavného mesta. V roku [[1986]] robil výstavu. Onedlho mu ochorel syn. V roku 1989, nástupom slobody mu zomiera. Trauma mu zabránila účastniť sa na udalostiach v novembri a decembri 1989. Ponoril sa do práce a onedlho aj do realizácie svojich predstáv o vnútornom usporiadaní architektonického života. Zápasil pri tom s nepochopením, nie len zo strany rozličných činovníkov, ale aj architektonickej obce. V roku [[1992]] začal podnikať. V roku 1998 sa mu dostalo jednej z najvyšších pôct – [[Cena Emila Belluša]] za celoživotné dielo. V roku 2009 bol nominovany na cenu Kristalove kridlo za celozivotny prinos v architekture.
== Najznámejšie diela ==
* [[Budova Slovenského rozhlasu]], realizácia 1977 – 1980. Spoluautori: B. Kissling, Š. Ďurkovič
* Budova Slovenského rozhlasu, model
* Hotel Bôrik v Bratislave, r. 1974. Spoluautor: Š. Ďurkovič Hotel Javorina. Spoluautor: J. Hauskrecht
* Obytný súbor Medzi Jarkami v Bratislave, 1973. Spoluautor: Š. Ďurkovič
== Zdroje ==
* Kramár E.: ''Umenie života'' : Vydavateľstvo SAS, Bratislava 1994 , str. 82.
* Čomaj J.: ''Architekt Svetko'' : Vydavateľstvo MAGMA, Čadca 1998
* Dulla M., Moravčíková H.: ''Architektúra Slovenska v 20.storočí''. : Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2002 , str. 220 – 223.
{{DEFAULTSORT:Svetko, Štefan}}
| |||