Pete Sampras: Rozdiel medzi revíziami

V rodine Samprasovcov nepatrilo športovanie medzi priority, Pete objavil čaro tenisu sám, keď našiel v pivnici starú drevenú raketu, s ktorou se naučil hrať „o stenu“. V roku 1978, keď mal Pete sedem rokov, sa rodina presťahovala do Palos Verdes v Kalifornii a otec ho často brával na kurty. Nevedel o tenise veľa, ale snažil sa čítať knihy, aby mohol svojho syna, ktorý se zdal byť prirodzeným talentom, trénovať sám. Dlho to však nevydržalo. Sam Sampras skúšal pre syna nájsť trénera tak dlho, kým nestretol Peta Fishera. Rovnako ako Sam, ani on nemal s trénerstvom skúsenosti a ani nebol nejak dobrý hráč. Jeho obrovskou prednosťou však bolo rozpoznanie vplyvu mentality na hru. Fisher se rozhodol spraviť z Peta maximálne psychicky odolného hráča, a preto ho nechal hrať proti starším súperom. Ako sedemročný hrával proti desaťročným súperom. Svoj prvý súťažný zápas Pete prehral 6:0;, 6:0.

Pete už od svojich desiatich rokov veril, že sa stane profesionálom a venoval tomu všetko. Nemal skoro žiadnych kamarátov a dni trávil medzi školou a kurtmi, kde trávil 6 hodín denne. Jeho idolom bol austrálsky tenista, držiteľ 11 grandslamových titulov Rod Laver, s ktorým sa Pete ako dieťa stretol a mohol si s ním aj zahrať. Pete sa túžil stať jeho pravorukou variantou. Navštevoval tenisový klub Jacka Kramera, kde sa naplno ukázal jeho talent. Mladý Sampras vyrastal na betónových kurtoch, ktoré sú pre USA typické. O malička bol teda zvyknutý na tvrdý, rýchly povrch. Navštevoval tenisový klub Jacka Kramera, kde sa naplno ukázal jeho talent. Fisher donútil 15-ročného Samprasa prejsť z obojručného na jednoručný backhand, čo mu síce chvíľu spôsobovalo problémy, ale neskôr sa tento úder stal jeho veľkou devízou a patril k najkrajším na ATP okruhu, rovnako ako tvrdé podanie.

Do sveta profesionálneho tenisu vstúpil Pete v roku 1988. Nikto nepochyboval, že je v šestnástich rokoch pripravený. Jeho podania lietali rýchlosťou viac ako 170 km/hod a praktizoval veľmi atraktívny štýl servis-volej. Prvú sezónu zakončil na 97. mieste rebríčka ATP. Nasledujúci ročník ozdobil víťazstvom vo štvorhre na Italian Open, kde bol jeho spoluhráčom Jim Courier. Sezónu zakončil na 81. mieste rebríčka a v roku 1989 sa rozišiel s trénerom Fisherom, pretože zhodnotil, že ho už nemá čo naučiť. V roku 1990 Pete nadväzuje spoluprácu s trénerom Joe Brandim a vyhráva svoj prvý turnaj vo Filadelfii a potom ešte pridal triumf v Manchestri. Veľa ľudí mu predpovedalo úspech vo Wimbledone, ale Pete, nezvyknutý na takú mediálnu pozornosť, vypadol už v prvom kole s Juhoafričanom Christom van Rensburgom. Náladu si ale napravil na US Open, kde ako 12. nasadený dokázal najskôr poraziť šiesteho nasadeného Rakúšana Thomasa Mustera, potom svoj idol, Ivana Lendla, v semifinále Johna McEnroea a vo finále zmietol z kurtu za 106 minút svojho najväčšieho rivala nadchádzajúceho desaťročia Andre Agassiho v troch setoch 6-4, 6-3, 6-2 a stal sa tak vo veku 19 rokov a 28 dní najmladším víťazom US Open v celej jeho histórii. Súboj s Lendlom bol pre neho špeciálny, pretože boli priatelia a Pete se od neho naučil odriekania, ktoré je potrebné, aby sa hráč stal svetovou jednotkou. Triumf na US Open symbolizoval nástup nové éry, ešte však nie úplne. Sezónu 1990 zakončuje v rebríčku ATP ako č. 5.

V nasledujúcich dvoch rokoch Pete vyhral zopár turnajov, ale ani jeden grandslamový. V roku 1991 sa stal súčasťou daviscupového družstva USA. Družstvo USA sa dostalo až do finále, v ňom však Američania nestačili na Francúzov s famóznym Guyom Forgetom a Henrim Lecontem. Samotný Pete prehral v Lyonskom finále so skúsenými hráčmi oba zápasy. Sampras počas sezóny siahal niekoľkokrát na post svetovej jednotky, ale hneď zase spadol a na konci roka bol hráčom č. 6. V Roku 1992 sa zúčastnil LOH v Barcelone, kde sa dostal na pomalej antuke do tretieho kola. Na tohoročnom US Open sa prebojoval do finale, v ktorom ale podľahol švédskemu elegánovi Stephanovi Edbergovi v štyroch 3-6, 6-4, 7-6 (5), 6-2. Aj v roku 1992 sa Sampras s družstvom USA prebojoval do finále Davis cupu, v ktorom nastúpili proti Švajčiarsku. Sám Pete nastúpil na štvorhru s o generáciu starším Johnom McEnroeom a vyhrali 5-setový zápas. Konečný rezultát znel 3-1 v prospech Američanov. Pete si najal renomovaného trénera, bývalého hráča Tima Gulliksona. Ten trval na tom, že Pete nemôže vyhrávať za pomoci svojho servisu, ale sa musí stať komplexným hráčom. Pete teda transformoval svoji hru a hneď v prvom roku sa to vyplatilo. Sezónu 1992 zakončuje na 3. mieste rebríčka ATP. V sezóne 1993 najskôr vyhral turnaj v Sydney, potom v Key Biscayne, Tokiu, Hongkongu aby sa 12. apríla stal svetovou jednotkou a prišiel prvý Samprasov Wimbledon, v ktorého finále zdolal svojho kamaráta Jima Couriera v štyroch setoch 7-6 (3), 7-6 (6), 3-6, 6-3. Ďalší jeho úspech prišiel na septembrovom US Open, kde stratil svoj servis iba sedemkrát v siedmych zápasoch a vo finále zdolal hladko, v troch setoch 6-4, 6-4, 6-3 Francúza Cedrica Piolina. Stal sa prvým hráčom histórie, ktorý počas roka nastrieľal 1000 es. Dokonca Samprasovo druhé podanie je považované za najlepšie v tenise ako takom, kvôli vysokej razancii a presnému umiestneniu, aj keď ním Pete mnohokrát riskoval dvojchybu. Na konci sezóny 1993 už bol jednoznačnou svetovou jednotkou. Definitívne začala Sampraséra.