Demokratická strana (1944 – 1948): Rozdiel medzi revíziami

Ako sa ale ukázalo, na odpor KSČ a KSS bolo už neskoro. Vo februári 1948 bola DS jednou z demokratických strán, ktoré sa pokúsili zabrániť nastoleniu komunistickej diktatúry, ale ich akcie iba urýchli mocenský prevrat. Dňa 20. februára 1948 podali štyria členovia vlády za DS - Mikuláš Franek, Štefan Kočvara, [[Ján Lichner]] a Ivan Pietor - spolu s členmi vlády za ČSNS a ČSL demisiu.<ref>LIPTÁK, Ľ.: Politické strany na Slovensku 1860-1989, Archa, Bratislava 1992, s.262</ref> Ešte v roku 1947 po údajnom spiknutí bo nútený odstúpiť podpredseda vlády [[Ján Ursíny]]. Rovnako v priebehu vládnej krízy 1948 boli protiprávne odvolaní povereníci v ZB za DS. Proti tomuto kroku protestovalo vedenie DS na stretnutí v Bratislave 23. februára 1948, kde Jozef Lettrich infromoval o krokoch, ktoré nastali. Strana ale už nebola schopná účinne reagovať a dezorientované členstvo hromadne opúšťalo stranu, aby prešlo najmä do KSS.

V DS sa vytvorilo opozičné krídlo, ktoré založilo akčný výbor na čele s [[Milan Polák (politik)|Milanom Polákom]] podporovaným komunistami. Práve zo zvyškov strany sa pod patronátom KSS začala utvárať [[Strana slovenskej obrody]]. Po februári väčšina popredných funkcionárov DS emigrovala do zahraničia ([[Jozef Lettrich|Lettrich]], [[Martin Kvetko|Kvetko]], Bohm, Fraštacký, [[Fedor Hodža|Hodža]]...). Tí, čo zostali v ČSR, boli čoskoro súdení, väznení a diskriminovaní (Ursíny, Bugár, Kempný, Styk atď.).<ref>LIPTÁK, Ľ.: Politické strany na Slovensku 1860-1989, Archa, Bratislava 1992, s.263</ref>