Do sveta profesionálneho tenisu vstúpil Pete v roku 1988. Nikto nepochyboval, že je v šestnástich rokoch pripravený. Jeho podania lietali rýchlosťou 170 km/hodh a praktizoval veľmi atraktívny štýl servis-volej. Ako 17-ročný debutuje prvý krát na grandslamovom turnaji US Open, kde vypadáva v prvom kole. Prvú sezónu zakončil na 97. mieste rebríčka ATP. Nasledujúci ročník ozdobil víťazstvom vo štvorhre na Italian Open, kde bol jeho spoluhráčom Jim Courier. Pri svojej premiére na Australian Open vypadáva v prvom kole a na French Open ho zastavuje v druhom kole neskorší víťaz turnaja krajan Michael Chang. Vo Wimbledone prehráva v prvom kole s neskorším deblovým špecialistom Todom Woodbridgeom v štyroch setoch, ale na septembrovom US Open sa mu podarilo prejsť až do 4.kola, keď v druhom kole poslal domov obhajcu titulu a sedemnásobného grandslamového víťaza - Matsa Wilandera. Sezónu 1989 zakončil na 81. mieste rebríčka a rozišiel sa s trénerom Fisherom, pretože zhodnotil, že ho už nemá čo naučiť. V roku 1990 Pete nadväzuje spoluprácu s trénerom Joe Brandim a vyhráva svoj prvý turnaj vo Filadelfii a potom ešte pridal triumf v Manchestri. Veľa ľudí mu predpovedalo úspech vo Wimbledone, ale Pete, nezvyknutý na takú mediálnu pozornosť, vypadol opäť už v prvom kole s Juhoafričanom Christom van Rensburgom. Náladu si ale napravil na US Open, kde ako 12. nasadený dokázal najskôr poraziť šiesteho nasadeného Rakúšana Thomasa Mustera, potom svoj idol, Ivana Lendla, v semifinále Johna McEnroea a vo finále zmietol z kurtu za 106 minút svojho najväčšieho rivala nadchádzajúceho desaťročia Andre Agassiho v troch setoch 6-4, 6-3, 6-2 a stal sa tak vo veku 19 rokov a 28 dní najmladším víťazom US Open v celej jeho histórii. Súboj s Lendlom bol pre neho špeciálny, pretože boli priatelia a Pete se od neho naučil odriekania, ktoré je potrebné, aby sa hráč stal svetovou jednotkou. Triumf na US Open symbolizoval nástup nové éry, ešte však nie úplne. Sezónu 1990 zakončuje v rebríčku ATP ako č. 5.
