Renesančný humanizmus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d typo |
|||
Riadok 1:
'''Renesančný humanizmus''' je ideové hnutie obdobia [[renesancia|renesancie]], významná súčasť [[renesančná kultúra|renesančnej kultúry]], ktorého obsahom je skúmanie a šírenie [[antika|antických]] jazykov ([[gréčtina|gréčtiny]], [[latinčina|latinčiny]]) a [[antická kultúra|antickej kultúry]] umožňujúce sprostredkovať nový obraz človeka a sveta, založený na vede a rozume a prelamujúce tak stredoveké [[
Humanistické idey sa rozšírili najprv v Taliansku, kde sa prebudil veľký záujem o antické dedičstvo. Význam humanistov treba hľadať najmä v ich bádateľskej práci so starými textami.
Riadok 8:
==Renesančný humanizmus podľa [[Jan Legowicz|Legowicza]] ==
Renesančný humanizmus je reakcia na stredoveký teologický [[teocentrizmus]] neuznávajúci ľudské hodnoty v človeku. Je to návrat ku starovekej koncepcii človeka a prírody, človeka spojeného s prírodou a usilujúceho sa prispôsobiť si ju. Z toho vyplýva obnovenie hesla návratu k prírode, k jej skúmaniu. Vychádza sa pritom z poznania [[staroveká veda|starovekej vedy]] a z toho vyplýva presvedčenie, že človek sa len dôverným zoznámením s klasickou grécko-rímskou kultúrou môže vrátiť k ľudskosti, o ktorú ho obrala [[Scholastika (filozofia)|scholastika]].
Človek získava právo pochybovať i nezávisle myslieť a toto právo mu dovoľuje oslobodzovať sa spod vplyvov kléru a samostatne riešiť svoju ľudskú problematiku. Za východisko sa prijíma nutnosť návratu ku [[antická filozofia|starovekej filozofii]], potreba obnoviť pojmy grécko-rímskej filozofie, návrat ku klasickým filozofickým systémom a smerom, na základe ktorých predstavitelia [[renesancia|renesancie]] chcú vytvoriť antischolastickú filozofiu. Preto v dobe renesancie stoja proti sebe dva výrazne a jednoznačne odlišné tábory: scholastika, nevzdávajúca sa svojich práv, i keď jej doktrína je značne oslabená, a filozofické humanistické hnutie, začiatok [[novoveká filozofia|novovekej filozofie]] v [[Európa|Európe]] i vo svete, ktorému bola cudzia strnulosť scholastiky a ktoré zasiahlo celé vtedajšie myslenie.
| |||