Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
copyvio znak : http://cs413521.vk.me/v413521916/91a8/aPiw6zwFZFo.jpg
Riadok 82:
 
== Cirkevná kariéra ==
V roku [[1770]] ako šestnásťročný vstúpil do seminára Saint-Sulpice, kde podľa svojich memoárov získal zlú náladu a bol uvrhnutý do samoty<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=32}}</ref>. V roku 1774 dosahuje [[bakalár]]sky stupeň z [[Teológia|teológie]] na [[Sorbonne]]. V roku [[1775]] dosiahol poddiakonát, čo komentoval nasledovne: ''„Nútili ma stať sa kňazom, to oželiem.“'' Stal sa kanonikom v katedrále v [[Remeš]]i a 3. októbra abbém v Saint-Denis v Remeši, čo mu zabezpečilo pohodlný príjem<ref name="Waresquiel_2003_56–57Waresquiel_2003_56%E2%80%9357">{{Harvbz|Waresquiel|2003|Sst=56 – 57}}</ref>.
 
11. júna 1775 asistoval pri pomazaní kráľa [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] ako koadjútor svätiaceho biskupa a jeho otec držal [[Svätá Ampula|Svätú Ampulu]]. V tomto roku sa napriek mladému veku stal členom cirkevného kolégia<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=47}}</ref>. V roku [[1778]] dosiahol licenciát z [[Teológia|teológie]]. Vtedy sa stretol s [[Voltaire|Voltairom]]. 18. decembra sa stal [[Generálny vikár|generálnym vikárom]] remešského biskupstva<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=54 – 55}}</ref>.
Riadok 211:
12. apríla 1814 gróf d'Artois (brat Ľudovíta XVIII.) vstúpil do Paríža a obsadil [[Palais des Tuileries|Tuileries]] tak isto ako vláda<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=790 – 792}}</ref>. 14. apríla 1814 Senát uznal formálnu autoritu dočasnej vlády. Gróf d'Artois prijal základy ústavy v mene svojho brata<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=456}}</ref>, ale oznámil aj ich budúce úpravy<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=794}}</ref>.
 
Po zmluve vo [[Fontainebleau]], 11. apríla 1814, Talleyrand podpisuje 23. konvenciu so Spojencami, ktorej podmienky posudzuje ako bolestné a pokorujúce<ref name="Talleyrand-Périgord_2007_435P%C3%A9rigord_2007_435">{{Harvbz|Talleyrand-Périgord|2007|St=435}}</ref>. Francúzsko sa vrátilo do hraníc z roku [[1792]] a stratilo 53 pevností<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=464}}</ref>. Zmluva je bez alternatívy Francúzska mocného na ľudské a finančné zdroje<ref name="Talleyrand-Périgord_2007_435P%C3%A9rigord_2007_435" />.
 
Provizórna vláda trvala len mesiac. 1. mája Talleyrand stretol [[Ľudovít XVIII.|Ľudovíta XVIII.]] v [[Compiègne]], kde tento ho nechal čakať v predsieni niekoľko hodín<ref>{{Harvbz|Blei|1936|Sst=214 – 215}}</ref>. Potom mu povedal počas chladného stretnutia: ''Som rád, že vás vidím, naše rody sa datujú od tej istej epochy. Predsa len, moji predkovia boli spôsobilejší. Ak vaši boli viac ako moji, hovorme o našich záležitostiach. Dnes ma riadite vy. Vezmite si stoličku, poďte bližšie, hovorme o našich záležitostiach: dnes som to ja, kto vám hovorí, sadnite si a dôvoďte<ref>{{Harvbz|Talleyrand-Périgord|2007|Sst=432 – 433}}</ref>.'' V tej istej konverzácii sa ho Ľudovít XVIII. pýtal, ako mohol vidieť koniec režimu, na čo mu Talleyrand odpovedal:
Riadok 262:
Vstúpil do konfliktu s Fouchém (ktorý potreboval dať platy rojalistom) na začiatku [[Biely teror|Bieleho teroru]] na Le Midi (Juh). Talleyrand bol ťahaný k tomu, aby znovu nastolil [[Cenzúra (kontrola informácií)|cenzúru]]<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=516}}</ref> a aby podľa zoznamu bonapartistov (Ney, Huchet de la Bédoyère, atď.) týchto súdil. Minister polície zaplatil svojím miestom túto rozdvojenosť pohľadov, čo rozveselilo kráľa a členov ultras. To nestačilo: po voľbách, ktoré viedli ku „komore neexistujúcich“ znovu ustanovenej rojalistami, Talleyrand podal svoju demisiu 19. septembra, aby dosiahol najprv zamietnutie a neskôr podporu kráľa. Kráľ, pod tlakom ultrarojalistov a cára [[Alexander I. (Rusko)|Alexandra I.]], ju prijal 23. septembra<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=874 – 878}}</ref> a vymenil ministra menujúc vládu vedenú vojvodom de Richelieu.
 
Talleyrand bol menovaný hlavným komorníkom kráľa [[28. septembra]] [[1815]]<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=883}}</ref>. Prvýkrát od svojho návratu zo Spojených štátov nebol pri moci. Rozhádal sa so svojím nasledovníkom vojvodom Richelieuom, ktorý v minulosti zariadil, že preto, lebo Talleyrand nemá legitímneho syna, jeho dedičné tituly budú prenesené na jeho brata<ref name="Waresquiel_2003_56–57Waresquiel_2003_56%E2%80%9357" />.
Na jar [[1816]] sa vrátil do [[Valençay]] kde nebol už osem rokov<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=890}}</ref>, potom sa navrátil do Paríža kvôli oznámeniu rozpustenia „Komory neexistujúcich“<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=899}}</ref>. [[18. november|18. novembra]] [[1816]] jeho kritika Élie Decazesa, ministra polície, presiahla hranice a mal zakázané objavovať sa na dvore (nazval ho makrelou), čo trvalo do 28. februára [[1817]]<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=901 – 905}}</ref>. Jeho opozícia voči vláde ho priviedla do tábora ultrarojalistov, ktorí boli v opozícii voči Richelieuovi a Decazesovi a títo pokračovali čiastočne v liberálnej politike Talleyrandovej. V roku [[1818]] mal príležitosť vrátiť sa k moci, ale kráľ, ktorý ho nemal rád, uprednostnil Jeana Dessollea, potom Decazesa, potom znova Richelieua v roku [[1820]]. Bol nešťastný, že nedosiahol, aby ho kráľ prijal<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=935}}</ref>.
 
Riadok 373:
Súbor:Périgord.svg|Erb rodu Périgord
Súbor:Coat of Arms of the July Monarchy (1831-48).svg|Erb Júlovej monarchie
Súbor:CoA Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord (1817-1830).svg|Erb rodiny na zámku vo Valençay: Erb Charles-Maurice de Talleyrand-Perigorda keď bol vojvodom a [[Pair (Francúzsko)|pair]]om v ére Reštaurácie s vládou [[Bourbonovci|Bourbonovcov]] (1817-1830).
</gallery>
 
Řádek 396 ⟶ 395:
|OdkazNaEditora = Académie des sciences morales et politiques
|Titul = Membres titulaires
|URL = http://asmp.fr/presentation/academiciens.htm
|Vydavateľ = Académie des sciences morales et politiques
|Rok = 2003
|Heslo = Talleyrand-Périgord, Charles-Maurice
|URLHesla = http://asmp.fr/fiches_academiciens/decede/TALLEYRAND.htm
|Jazyk = fr
}}
Řádek 459 ⟶ 458:
|Rok =
|Heslo = Charles Maurice de Talleyrand-Périgord
|URLHesla = http://larousse.fr/encyclopedie/personnage/Talleyrand-Périgord/145853
|Jazyk = fr
}}
Řádek 466 ⟶ 465:
|Meno = Edmond de
|Titul = Catalogue raisonné de l'oeuvre peint, dessiné et gravé de P.-P. Prud'hon
|URL = http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1148895
|Rok = 1876
|Miesto = Paris
Řádek 477 ⟶ 476:
|OdkazNaAutora = François-René de Chateaubriand
|Titul = Mémoires d'Outre-tombe
|URL = http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1013503
|Rok = 1997
|Miesto = Paris
Řádek 500 ⟶ 499:
|OdkazNaAutora = Alphonse de Lamartine
|Titul = Vues, discours et articles sur la question d'Orient
|URL = http://books.google.sk/books?id=Fo5FAQAAIAAJ
|Rok = 1840
|Miesto = Paris
Řádek 532 ⟶ 531:
|OdkazNaAutora = Ernest Renan
|Titul = Souvenirs d'enfance et de jeunesse
|URL = http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k107921z
|Rok = 1897
|Miesto = Paris
Řádek 553 ⟶ 552:
|OdkazNaAutora = Charles Augustin Sainte-Beuve
|Titul = Nouveaux Lundis
|URL = http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k6148379f
|Diel = 12
|Rok = 1863 – 1870
Řádek 568 ⟶ 567:
|Rok = 2006
|Heslo = Talleyrand vu par Sainte-Beuve
|URLHesla = http://agora.qc.ca/Documents/Charles-Maurice_de_Talleyrand_-_Perigord--Talleyrand_vu_par_Sainte-Beuve_par_Charles-Augustin_Sainte-Beuve
|Jazyk = fr
}}