STS-51-L: Rozdiel medzi revíziami

Príprava raketoplánu Challenger na misiu začala, ako obyčajne, v hangári [[Orbiter Processing Facility|OPF]] na [[Florida|Floride]]. Na Floridu sa [[družicový stupeň raketoplánu]] dostal prostredníctvom transportného [[Lietadlo|lietadla]] [[Boeing 747|Boeing 747SCA]] z [[Kalifornia|Kalifornie]], kde uskutočnil svoje posledné pristátie. V hangári do nákladového priestoru raketoplánu vložili laboratórium Spacelab-D1 a špeciálnu záchytnú konštrukciu na družicu TDRS-B. Na orbiteri boli vymenené jeho hlavné vzletové motory SSME ([[Space Shuttle Main Engines]]) aj manévrovacie motorčeky RCS (Reactive Control System). [[16. december|16. decembra]] [[1985]] bol Challenger premiestnený do montážnej haly [[Vehicle Assembly Building|VAB]]. Tam k orbiteru pripojili hlavnú palivovú nádrž [[Space Shuttle External Tank|ET]] a pomocné motory [[Space Shuttle Solid Rocket Booster|SRB]]. Z haly putovala štartovacia zostava na rampu [[Štartovací komplex 39|39-B]]. Začiatkom januára do nákladového priestoru vložili družice TDRS-B a Spartan/Halley. Prvý dátum štartu bol stanovený na [[22. január]]a [[1986]].

K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misia [[STS-61-C]] mala časový sklz. Štart Challengeru bol preložený na [[25. január]]a. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlé [[počasie]] v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol [[27. január]]a, ale opäť došlo k odvolaniu štartu, tentoraz pre technickú závaduporuchu. Štart bol preložený o jeden deň na [[28. január]]a. Aj v tento deň došlo k odkladu, ale iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhanie [[počítač]]a.

V ten deň bolopanovalo na [[Mys Canaveral|myse Canaveral]] veľmi chladné počasie. [[teplota|Teploty]] boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach neboli motory nikdy ani skúšané. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C. Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím. Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmy [[Thiokol]] upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť [[teflón]]ového tesnenia motorov SRB, ktoré malo zabrániť vytlačeniu [[tmel]]u zo spoja motora [[tlak]]om spálených [[plyn]]ov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory sú na [[Kennedyho vesmírne stredisko]] dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájajú. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol toto tesnenie poškodiť. Z tohototohto dôvodu sa pred štartom odohrala dvojhodinová [[tlačová konferencia]]. Tlak termínov bol však príliš silný. Kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu Challengera, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zmenený. Ďalší raketoplán, [[Columbia (raketoplán)|Columbia]], musel bezpodmienečne štartovať už [[6. marec|6. marca]], takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiadúcenežiaduce. Riaditeľ NASA [[Jesse Moore]] prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné. Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť.

* '''T + 65 sekúnd''': Scobee: „Máme 486“486.“ Bežná správa o sledovaní rýchlosti vetra.

V týchto chvíľach ešte nikto netušil blížiacu sa katastrofu. Plameň unikajúceho vodíka však pomaly prepaľoval spodný spoj medzi hlavnou nádržou a pomocným motorom. Posledné okamihy letu vyzerali takto <ref>Zrýchlené [http://science.ksc.nasa.gov/shuttle/missions/51-l/movies/51-l-board-launch.mpg video] priebehu štartu a havárie.</ref>:

Zdemolovanie kabíny po dopade zakrylo prípadné poškodenie kabíny pri vlastnej explózii, ale jej steny pravdepodobne výbuch nádrže ET vydržali. Najzraniteľnejším miestom kabíny boli okná, ktoré by však dokázala preraziť len priama kolízia s jednou z trosiek stroja. Ale hoci samotná kabína pre posádku zrejme prekonala explóziu orbitera, pravdepodobne bola porušená jej [[hermetickosť]]. Bezprostredne po oddelení kabíny od orbitera dosiahlo vertikálne [[preťaženie (tiažové zrýchlenie)|preťaženie]] v nej hodnotu asi 12 až 20 g, ale už po dvoch sekundách kleslo na 4 až 2 g, čo je pre ľudský organizmus znesiteľné. Členovia posádky, ktorí boli v tomto okamihu nažive a pravdepodobne aj pri vedomí, museli použiť [[kyslíková maska|kyslíkové masky]]. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou {{km|330|m}}/h. Hladiny sa dotkla najprv ľavým predným rohom špičky. Kabína bola tesne pred dopadom vystavená obrovskému preťaženiu dosahujúcemu podľa odhadov až 200 g. Za takých podmienok sa vodná hladina chová ako pevný [[betón]]. Napriek tomu sa väčšia časť jej konštrukcie zachovala v celku.

Členov posádky nechránili nijaké [[skafander|skafandre]], z tohoto dôvodu oficiálne stanovisko NASA znelo: "Posádka pravdepodobne, nie však celkom iste, stratila vedomie v priebehu niekoľkých sekúnd po rozpade raketoplánu a to v dôsledku zmeny [[atmosférický tlak|atmosférického tlaku]] vo vnútri ťažko poškodenej kabíny." Prvý dôkaz, ktorý veľmi spochybnil toto tvrdenie sa objavil po skúmaní trosiek kabíny. Na dne oceánu sa našli 4 dýchacie prístroje PEAP (Personal Egress Air Pack), pričom 3 z nich boli použité. Pri dvoch z nich odborníci dokonca zistili množstvo spotrebovaného vzduchu, ktoré bolo 75 % až 90 % celkových zásob. Toto množstvo zodpovedalo asi 4 až 5 minútam pokojného dýchania, ale keďže kabína tak dlho ani nepadala, je skôr pravdepodobnejšie, že astronauti v dôsledku strachu dýchali rýchlo a prudko a teda museli byť pri vedomí. Množstvo vzduchu spotrebované z prístrojov zodpovedalo množstvu vzduchu vydýchanému za krajne vypätých podmienok v priebehu 2 a pol minúty. Možnosť, že by sa prístroje spustili samovoľne, je vylúčená. Taktiež bývalý astronaut a lekár [[Joseph Kerwin]] skonštatoval: "Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľovi Scobeemu a pilotovi Smithovi bolo jasné, v akej beznádejnej situácii sa nachádzajú." Rodina Michaela Smitha požadovala od NASA odškodné vo výške 15 miliónov dolárov, vedenie NASA sa však napokon s pozostalými dohodlo mimosúdnou cestou.

Na druhej strane, systém PEAP nebol skonštruovaný pre prípad straty tlaku v kabíne a v kabíne sa nachádzal len pre prípad, že by posádka ešte pred štartom musela urýchlene opustiť raketoplán cez spaliny jedovatých plynov. V prípade [[dekompresia|dekompresie]] kabíny by nemal zabrániť strate vedomia astronautov a ich zaduseniu. V prípade explozívnej dekompresie, ktorá by nastala napríklad prerazením okien, by posádka stratila vedomie už v priebehu 6 – 15 sekúnd.

Misia STS-51-L však nebola prvá misia, pri ktorej sa ukázala nespoľahlivosť motorov SRB. Už pri misii [[Discovery (raketoplán)|Discovery]] [[STS-51-C]] došlo k vážnemu poškodeniu dvoch tesnení medzi segmentmi. Ďalšia vážna porucha nastala pri lete Challenger [[STS-51-B]]. Vtedy sa porušilo prvé tesnenie a z poškodeného miesta začali šľahať plamene, našťastie, všetky smerom od raketoplánu, a preto nedošlo k ďalšiemu poškodeniu. Aj na základe týchto faktov sa ešte dávno pred katastrofou Challengera objavili prvé varovania. "Dospeli sme k záveru, že pokiaľ prvé tesnenie nesplní svoju funkciu, môže zlyhať aj druhé tesnenie.," Napísalnapísal v roku 1985 jeden z odborníkov na motory SRB, [[Irwing Davids]], vedúcemu letových operácií Moorovi. Firma Morton Thiokol napokon pod tlakom znepokojivých analýz navrhla NASA, že zaháji výrobu nového typu tesnenia. VďakaKvôli zdržaniam a váhaniu zo strany NASA však prvé skúšky novej varianty motoru mali začať až v roku 1986 a do prevádzky mali byť nasadené najskôr v roku [[1987]]. Medzitým však neboli vykonané žiadne zvláštne bezpečnostné opatrenia pre zvýšenie spoľahlivosti tesnenia.

NASA okamžite zastavila lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka. Podobné pozastavenie letov, tiež na dva pol roka, nastalo po [[havária raketoplánu Columbia|havárii raketoplánu Columbia]]. [[6. marec|6. marca]] vymenoval prezident Reagan na miesto generálneho riaditeľa NASA dr. [[James C. Fletcher|Jamesa C.Fletchera]], ktorý už riadil v tejto funkcii NASA v rokoch [[1971]] až [[1977]]. [[2. apríl]]a bol na vlastnú žiadosť prepustený vedúci štartovacích príprav raketoplánov [[S. Reinartz]], pravdepodobne z dôvodu havárie raketoplánu Challenger. Pred vyšetrovacou komisiou priznal, že vedel o odmietavom stanovisku technikov firmy Morton Thiocol ku štartu za nízkych teplôt, ale neinformoval o tom nadriadené zložky NASA.

Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré boli príčinou nehody, prešli 155-timi zmenami. Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentmi motoru sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri a kvôlivďaka zmene izolácie steny spaľovacej komory už medzi segmentmi nebola žiadna štrbina. Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB. [[Armáda]] po havárii výrazne obmedzila využívanie raketoplánu na vojenské účely a zvýšil sa jej záujem o klasické [[nosná raketa|raketové nosiče]]. Raketoplány prestali vypúšťať aj komerčné družice, ktorých štátyštarty prevzali súkromné firmy s klasickými raketami. Okrem toho raketoplány prestali vynášať tiež raketové stupne [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]] a družice a sondy, ktoré boli vypustené z raketoplánu, museli byť urýchlené menej výkonnými raketovými stupňami. Jeden z najvážnejších postihov si odniesla [[Galileo (kozmická sonda)|sonda Galileo]], ktorá v dôsledku menej výkonného raketového stupňa po svojom vypustení musela zamieriť k svojej cieľovej planéte, [[Jupiter]]u, po oveľa zdĺhavejšej a nebezpečnejšej dráhe. Na tejto dráhe došlo k poškodeniu hlavnej antény. Odložený bol tiež štart [[Hubbleov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu]].

Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali: Išlo napríklad o používanie ľahkých oranžových skafandrov pre posádku počas štartu, alebo návrat k pôvodnému značeniu letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené. Raketoplány získali bočný núdzový východ, astronauti boli vybavení padákmi, a bola vyvinutá nová záchranná pomôcka – teleskopická tyč. [[15. august]]a [[1986]] bola schválená stavba náhrady za zničený Challenger – nový orbiter [[Endeavour (raketoplán)|Endeavour]]. Prvým letom, ktorý nasledoval po tragédii, bol let raketoplánu [[Discovery (raketoplán)|Discovery]] [[STS-26]], ktorý odštartoval [[29. september|29. septembra]] [[1988]].