Bitka o Sevastopoľ (1942): Rozdiel medzi revíziami

Posilnené Mansteinove jednotky mali tento kráttentokrát zaútočiť na mesto zo severu. Ich veliteľ vycítil jednu zo slabín sovietskej obrany, ktorou bol Severný záliv, jediné miesto kadiaľ bolo možné vchádzať do prístavu. V prípade, že by sa Nemcom podarilo získať kontrolu nad týmto miestom, bol by pád Sevastopoľa už iba otázkou času. Nemci viedli útok podobne ako v decembri predošlého roku cez železničnú stanicu [[Mekenzieho hory]] na východný okraj [[Severná zátoka (Sevastopoľ)|Severnej zátoky]]. Pomocný úder bol vedený na juhovýchodný okraj Sevastopoľa z okolia [[Kamary]] na [[Saupunské výšiny|Sapunské výšiny]]. V Mekenzieho horách sa bránila nemeckému útoku 365. protilietadlová batéria, jej opevnené postavenia Nemci označovali ako pevnosť Stalin.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

}}</ref> [[7. jún]]a túto jednotku postihol ťažký nálet 25 nemeckých bombardérov. Obrancom sa podarilo 2 z nich zostreliť. Po skončení náletu však nasledovali silné útoky pechoty podporovanej obrnenými vozidlami. Tvrdé boje neutíchali celých 16 hodín. Veliteľ batérie kapitán [[Nikolaj Andrejevič Vorobiov]] bol v tomto boji ťažko ranený a následne evakuovaný (neskôr na následky zranení zomrel). Jeho miesto 8. júna prebral jeho zástupca poručík [[Ivan Semionovič Pianzin]], ktorý sa najprv musel do postavení jednotky, ktorá už bola medzičasom obkľúčená prebojovať z veliteľstva. Čo sa mu podarilo až 11. júna. Následných niekoľko dní sa delostrelci bránili nemeckým útokom. 13. júna v jednotke zostalo asi 30 preživších, buď ranených alebo vyčerpaných niekoľkodňovými bojmi. Práve v tej dobe na nich Nemci udreli 10 tankami a [[prápor]]om pechoty.<ref>Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 218 - 219</ref> Keď Pjanzin hlásil veliteľstvu divízie svoju beznádejnú situáciu predposledný krátpredposlednýkrát, oznámil, že jeho vojakom došla munícia a prakticky všetka živá sila jednotky je už vyradená z boja. Ale vzhľadom na to, že sa v postavení batérie nachádzalo veľké množstvo nepriateľských vojakov, žiadal o delostreleckú paľbu zameranú na vlastné pozície. Boje nakoniec prežil len jediný sovietsky vojak. Poručíkovi Pjanzinovi bol posmrtne udelený titul [[Hrdina Sovietskeho zväzu]].