Náboj (zbrane): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d pravděpodobně vyřešený konflikt |
d →Náboje pre ručné strelné zbrane: typo, replaced: ť krát → ťkrát |
||
Riadok 17:
<br />Prvým krokom k zjednodušeniu nabíjania bolo zavedenie perkusnej zápalky po roku 1820. Perkusné zbrane sa značne rozšírili, pretože síce príliš nezrýchlili nabíjanie, ale zbraň sa stala podstatne menej citlivá na počasie, predovšetkým na dážď a vietor.
Prvými zbraňami na jednotný náboj boli [[ihlovka|ihlovky]] ([[Dreyse]], [[Chassepot]]). Náboj je tvorený papierovým obalom, ktorý obsahuje náplň prachu a strelu. Na dne strely je umiestnená zápalka citlivá na nápich. Záver pušky (je to jedna z prvých zadoviek - pušiek nabíjaných cez dno hlavne) obsahuje dlhú ihlu, ktorá preniká prachovou náplňou až k zápalke v dne strely. Zavedenie ihloviek malo veľký vplyv na taktiku pechoty, ihlovky predovšetkým strieľali rýchlejšie, až
Prvé jednotné náboje v podobe, ako ich poznáme dnes, vytvoril v roku 1812 francúz [[Jean Samuel Pauli]] - nábojnica bola vysústružená z mosadze. V roku 1835 ďalší francúz, [[Casimir Lefaucheaux]] vytvoril náboj s papierovou nábojnicou s [[mosadz]]ným dnom a s kolíčkovou zápalkou (úder kladivka je na zápalku prenášaný kolíčkom, ktorý prechádza bočnou stenou nábojnice). Ten sa uplatnil predovšetkým ako lovecký náboj. V roku 1849 získal [[Louis Nicolas Auguste Flobert]] patent na náboj s okrajovým zápalom. Náboje s okrajovým zápalom však majú niekoľko nevýhod, predovšetkým obmedzený výkon a vyššiu citlivosť pri manipulácii a použití (zápalková zlož je umiestnená v relatívne tenkom a pritom vystupujúcom okraji nábojnice). Vývoj teda pokračoval k nábojom s centrálnym zápalom, u ktorých je zápalka umiestnená v strede dna nábojnice. Náboje s okrajovým zápalom však neboli nikdy celkom opustené a používajú sa dodnes - okrem nábojov Flobert sú to aj obľúbené športové náboje LongRifle kalibru .22 a niektoré ďalšie, menej rozšírené, druhy.
| |||