|
Cirkev pôsobí na území [[Arménsko|Arménska]] a v zahraničí. Má okolo 9 miliónov vyznavačov. V Arménsku má táto cirkev osobitné zákonné postavenie. Okrem katolikosa v Ečmiadzine má cirkev aj katolikosát v [[Cilícia|Cilícii]] (katolikos však sídli v Libanone). Cirkev má aj dvoch patriarchov – v [[Jeruzalem]]e a [[Konštantínopol]]e.
==Stručné dejiny==
Arménsko tvorila pôvodne aliancia arménskych kmeňov: Armov, Chajov, Chetitov a Urartov. Ich spojením v 9. storočí pred Kristom vznikla ríša Urartu v oblasti Vanského jazera. V 6. storočí pred Kristom Dareios I. (550-486) pripojil toto územie k Perzskej ríši. V 4. storočí zas časť územia dobil Alexander Veľký (356-323). Po Alexandrovej smrti vznikajú na území Arménska dva vazalské štáty: Veľké Arménsko a Sofena. V roku 190 pred Kristom po bitke pri Magnézii vyhlasujú tieto štáty nezávislosť. V prvom storočí pred Kristom sa ríša rozšírila na územie medzi Kaukazom na západe. Tieto hranice potvrdila mierová zmluva s Rímskou ríšou v roku 66 pred Kristom.
K tomuto územiu a jeho histórii sa viaže aj niekoľko legiend a tradícií. Jedna z nich práve sem umiestňuje rajskú záhradu podľa slov knihy Genezis:
„Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.“ (Gn 2, 8) „Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky.“ (Gn 2, 10) „Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat).“ (Gn 2, 14).
Tu mala pristať na vrchu Ararat Noemova archa a jej artefakt sa má nachádzať v kláštore Ečmiadzin (Jednorodený zostúpil).
Aj svoj pôvod odvodzujú Arméni biblicky, od vnuka biblického Jafeta menom Hajk. Preto Arméni sami seba ako národ nazývajú Hajkh a svoju krajinu Hajastan.
===Príchod kresťanstva===
Podľa tradície má kresťanstvo v Arménsku apoštolský pôvod skrz svätých apoštolov
Júdu Tadeáša a Bartolomeja. V rokoch 43-66 tu pôsobil sv. Júda Tadeáš, ktorý sa stal prvým patriarchom rodiacej sa cirkvi. Jeho hrob sa nachádza v Maku na juhovýchode Arménska. Druhým apoštolom pôsobiacim v Arménsku je sv. Bartolomej, ktorý sem zamieril po svojej ceste Mezopotámiou. Sv. Bartolomej zomrel mučeníckou smrťou v roku 68 a je pochovaný v juhovýchodnom Arménsku.
Arménsku cirkev spomína v Cirkevnej histórii už dejepisec Euzébius z Cézarey (260-340), keď hovorí o liste Arménom od Origenovho žiaka Dionýza z Alexandrie (248-265) a o prenasledovaní arménskych kresťanov za Maxima v rokoch 311-313. Ďalšie správy o Arménskej cirkvi sú zo štvrtého storočia a pochádzajú od sv. Augustína, alebo od Fausta Byzantského z jeho Historickej knižnice.
===Vznik patriarchátu a písomníctva===
Od roku 226 ovládli po štátnom prevrate Arménsko Sasánovci a začalo tak dlhé
obdobie bojov Arménov s Perziou. V tomto nepokojnom období časť populácie emigrovala do susedného Gruzínska či do Byzancie. Medzi nimi bol aj sv. Gregor, vtedy ešte dieťa. V Cézarey Kapadockej sa dostal ku kresťanstvu a vzdelaniu. Ako dospelý sa sv. Gregor vracia do vlasti a začína šíriť Evanjelium za čo je uveznený. Po zázračnom uzdravení kráľa Tiridata III., ten prepúšťa Gregora z väzenia a sám sa dáva pokrstiť. Tiridates III. veril, že kresťanstvo môže pomôcť zjednoteniu krajiny a preto menuje sv. Gregora prvým katolikosom Arménska. Sv. Gregor odchádza do Cézarey kde z rúk metropolitu Leoncia príma biskupské svätenie.
V roku 301 sa sv. Gregor Osvietiteľ vracia do Arménska kde ho víta kráľ s celým kráľovským dvorom. Kresťanstvo sa stáva prvý krát v histórii štátnym náboženstvom práve v Arménskom kráľovstve. Sv. Gregor zakladá líniu patriarchov – osvietiteľov a do svojej smrti v roku 325 kristianizuje celé Arménsko. Vysvätil množstvo kňazov a biskupov (najmä z radov pohanského kléru).
Sám Gregor bol ženatý a svoj úrad odovzdal synovi. Pôvod Arménov sa odvodzoval od Abraháma (viď vyššie) a tak Arméni prijali prax ženatých patriarchov podobne ako židovský kňazi. Úrad patriarchu - katolikosa aj úrady biskupov boli v tom čase dedičné, čo ukončil až trulský snem v rokoch 691-692.
O rozvoj kresťanstva v Arménsku sa veľkou mierou zaslúžil katolikos Nerses Veľký, vnuk sv. Gregora. Významná bola jeho činnosť v zakladaní monastierov, chrámov a škôl. V roku 365 zvolal synodu do Aštišatu, kde boli z kresťanskej praxe vylúčené preživšie pohanské praktiky. Pre vnútropolitické nepokoje a vojnu s Peržanmi prišiel Nerses o život a na jeho miesto bol zvolený Isaak I. Monaskertský (387-439). Ten reformoval Arménsku cirkev podľa byzantského vzoru. Taktiež pochopil potrebu vlastného písma, nakoľko väčšina populácie nerozumela gréckym a sýrskym textom. Dal teda v roku 406 zostaviť dvornému sekretárovi Mesropovi Maštocovi arménsku abecedu. V roku 422 bol hotový prvý preklad Biblie do Arménčiny. Na preklad použili grécku Septuagintu a pre porovnanie použili sýrsky preklad Pešito. Napokon bola v roku 439 bola podľa byzantského vzoru zostavená arménska liturgia.
===Ekumenické snemy===
V roku 431 sa konal v Efeze III. ekumenický koncil (o Bohorodičke a dvoch
prirodzenostiach Ježiša Krista), ktorý odsúdil učenie Nestória. Nestoriovi prívrženci vyhnaný z Byzancie sa roztrúsili po východe a ďalej hlásali svoje bludné učenie. Dostali sa aj do Arménska a ich učenie ostro odsúdil už spomínaný sv. Isaak Veľký na ním zvolanom sneme v roku 435. Rozvoj písomníctva a kresťanstva sa nepáčil Perzskej ríši a preto nastupujú z jej strany ostré perzekúcie. Sv. Isaak je poslaný do vyhnanstva (Byzantská časť Arménska) kde v roku 439 zomiera. Arménskemu ľudu je nanucované perzské náboženstvo a situácia sa ešte zhoršuje po arménskom povstaní v roku 451. Mnohý klerici zomierajú spolu s katolikosom Jozefom I. mučeníckou smrťou v roku 454.
V roku povstania v Arménsku prebiehal IV. ekumenický snem a to v Chalcedóne. Keďže však Byzancia odmietla porušiť mier s Perziou a pomôcť Arménom v povstaní, napredovala ďalej arménska cirkev osamotene. Na arménskych snemoch v rokoch 491 (Vagharšapat) a 506 (Divin) neprijala arménska cirkev učenie Chalcedónskeho koncilu.
Nasledovné obdobie prinášalo rôzne situácie v podobe zjednocovacích snáh s Byzanciou či únie s Rímom (po I. krížovej výprave). Aj keď Kristologicky bola arménska cirkev takmer zjednotená s Byzanciou, neprijala jej nadriadenosť a tak žiadne zjednotenie nepretrvalo.
==Vierouka a liturgická prax==
Arménska Apoštolská cirkev uznáva prvé tri ekumenické snemy. Neprijala závery Chalcedonského koncilu a tak zostáva do dnešných dní Monofyzitskou cirkvou. Používa Nicejsko-carihradské a Atanaziovské vyznanie viery. Pravoslavná je v učení o zostúpení Svätého ducha a v modlitbách za zomrelých. Arméni neveria v očistec, zavrhujú odpustky a neudeľujú sviatosť pomazania chorých. Ústredným bodom je sviatosť Eucharistie, pri ktorej sa používa nekvasený chlieb a víno sa nemieša s vodou. Manželstvo je nerozlučné s výnimkou narušenia manželskej vernosti (právo povoliť rozvod má katolikos). Manželstvo sa povoľuje aj vysväteným diakonom. V hierarchii nasledujú ženatý kňazi, neženatý kňazi, protopresbyteri, vardapeti a biskupi. Spomedzi biskupov sú volený patriarchovia.
Arménska apoštolská cirkev je rozdelená na dva katolikáty a dva patriarcháty. Patriarchovia Ečmiadzinu a Cilície majú titul katolikos (právo svätiť myro a biskupov), patriarchovia Jeruzaléma a Konštantinopolu sú duchovne podriadený katolikosovi v Ečmiadzine. Do Arménskej apoštolskej cirkvi patrí asi 6 miliónov veriacich. Okrem toho je asi 150 tisíc arménskych katolíkov pod správou katolíckeho patriarchu Cilície.
Liturgická prax má základy v 4. – 5. Storočí a ustálená je od 9. Storočia. V liturgii sa používa arménsky jazyk, sýrska liturgia sv. Jakuba a liturgia Bazila Veľkého so znakmi sýrskej, gréckej a latinskej liturgie. Liturgiu sprevádza polyfonický spev a hra na tradičné hudobné nástroje (cingra a kešoc).
== Externé odkazy ==
| 