Najmodrejšie oči: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegbot (diskusia | príspevky)
d →‎Dej: typo, replaced: ý krát → ýkrát
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
'''Najmodrejšie oči''' je román od americkej spisovateľky [[Toni Morrisonová|Toni Morrisonovej]] z roku 1970.
 
Najmodrejšie oči, románová prvotina dnes už svetoznámej americkej spisovateľky Toni Morrisonovej, nesie všetky znaky vyzretého umeleckého majstrovstva. Pravdivosť toho výroku potvrdzuje aj porovnanie so slávnou Piesňou o Šalamúnovi (Smena, Bratislava 1981), ktorá vyšla v septembri roku 1977 v nakladateľstve A. Knopf v New Yourku v troch vydaniach, bola odmenená Národnou knižnou cenou, zaradili ju do najrozšírenejšieho čiteteľského klubu Book-of-the-Month a niekoľko mesiacov bola na horných priečkach rebríčka bestsellerov, pričom treba poznamenať, že šlo o jedno z najvýznamnejších diel súčasnej americkej literatúruy. <br />
Kniha bola napísaná v 70-tych rokoch, v dobe hesiel „čierna sila“ alebo „čierna je krásna“. Autorka sa nepochybne snažila otvoriť tému frustrácie vo vnútri amerických černochov, ktorú si so sebou niesli z dôb otroctva. Téma rasizmu a krásy je v popredí celej knihy - Pecola je posadnutá „krásou“ modrých očí a túži po nich, pretože v nich vidí jediný spôsob, ako sa stať krásnou nielen pre seba, ale aj pre okolie.
 
Román Najmodrejšie oči je na rozdiel od Piesne o Šalamúnovi komorná, ale z formálnej stránky je rovnako vycibrený a z ideovej takisto závažný. Jeho myšlienkový obsah je odrazom politického kvasu búrlivých šesťdesiatych rokov, keď sa v Spojených štátoch rozšírilo masové hnutie obyvateľstva za občianske práva. Ohlasovali sa v ňom zaznávané menšiny, černosi, Mexičania, Portoričania, ba aj napoly zabudnutí Indiáni. Politickú situáciu navyše jatrila vystupňovaná vojna vo Vietname. To všetko sa odzrkadlilo v mohutných spoločenských akciách, ako boli protivojnový pochod k Pentagonu, pochod černochov na Washington i búrlivý zjazd Demokratickej strany v Chicagu roku 1968.<br />
 
V tomto období sa svedomím Ameriky stávajú spisovatelia. Norman Mailer píše Armády noci (Armies of the Night, 1968) o protivojnovom pochode, svojím perom k tomuto boju prispieva okrem iných aj Mary McCarthyová a John Hersey. Všetci významní spisovatelia bez ohľadu na farbu pokožky sa vyslovujú priamo či nepriamo k pálčivým problémom doby. Vznikajú vyhranené literatúry menšn. Znich vari najvýznamnejšia (popri židovskej) je literatúra černošská. Nevznikala, pravda, odrazu. Jej predchodncami boli významní spisovatelia černošského pôvodu, ako Langston Hughes a Richard Wright, no vo svojej tvorbe ešte vystupovai ako jednotlivci. Zakladateľom novej početnej černošskej prózy sa stal predovšetkým Ralph Elison so svojím Neviditeľným mužom (Invisible Man, 1952), v šesťdesiatych rokoch bol jeho nasledovníkom James Baldwin a na prahu sedemdesiatych rokov preberá vedúce postavenie Toni Morrisonová. Všetci títo autori sa vo svojich dielach usilujú hľadať a nájsť svoju totožnosť ako výdhodiskovú pozíciu pre zaujatie vzťahu k sebe i k vonkajšiemu svetu. Vedia, že ide o základnú životnú otázku. Už sa nemôžu dlhšie prispôsobovať diktátu bielej spoločnosti. Vymaňujú sa z myslenia vo vnucovaných kategóriách. Tento nový prístup im umožňuje zobraziť postavenie amerických černochov v ľudsky všeobecne platnom zmysle. <br />
 
Toto všetko v plnej miere platí o tvorbe Toni Morrisonovej, autorky, o ktorej sme v čase vydania jej Piesne o Šalamúnovi vedeli žalostne málo. Dnes vieme toľko, že sa narodila roku 1931 na americkom Stredozápade, v priemyselnom meste Loraine, štát Ohio, navštevovala etnicky zmiešanú školu, študovala na černošskej Howardovej univerzite vo Washingtone a promovala na Cornellovej univerzite v New Yorku. Istý čas prednášala na Howardovej univerzite, teraz už roky pracuje v známom vydavateľstve Random House, kde sa usiluje napomáhať vydávanie diel zaujímavých černošksých autorov. Zúčastnila sa aj na príprave dokumentovanej histórie černošskej kultúry (The Black Book, 1974).<br />
 
Jej doterajšie literárne dielo sa skladá zo štyroch románov, ktorými si získala hlboké uznanie kritiky a obdiv širokej čitateľskej verejnosti. Prvotina Najmodrejšie oči vyšla roku 1970, po nej nasledoval román Sula (Sula, 1973), potom Pieseň Šalamúnovi (Song of Solomon, 1977) a napokon Návnada (Tar Baby 1981). Pre všetky tieto diela je charakteristiké, že sa v nich autorka obracia k spoločenským aj intímnym problémom černošskej rodiny, predovšetkým jej ženských príslušníčok, a že v nich prejavuje hlboký vzťah k černošskému folklóru. Ten sa najmarkantnejšie prejavil v Piesni o Šalamúnovi a v Návnade.<br />
 
Hrdinami Morrisonovej próz nie sú ľudia cnostní ani príkladní, naopak, v nejednom ohľade prekračujú hranice všeobecne uznávanej morálky, pretože ich k tomu privádzajú podmienky, v ktorých žijú. Sú to zväčša ľudia z najnižších vrstiev, existujúci na okraji spoločnosti. Vedia si však najväčšmi udržať svoju integritu. Nie sú nakazení ambíciami, falošnými morálnymi imperatívmi, sú „slobodní“, ako ich označuje Morrisonová. Tí somedzi nich, čo sa vyšvihnú, získajú aký-taký majetok, začnú sa vo väčšine prípradov spreneverovať svojmu pôvodu. Bojujú proti svojmu černošstvu, usilujú sa ho zo seba vykoreniť, alebo sú voči nemu ľahostajní. Usilujú sa udržať si čo najsvetlejšiu pokožku, prijímajú ideály bielej rasy, prestávajú byť sami sebou, a to ich znetvoruje, odsudzuje na záhubu. Prežijú len vtedy, ak budú na svoju čerň hrdí, ak sa prihlásia k dedičstvu svojich čiernych predkov, ak budú žiť v súlade s ich etickými a estetickými ideálmi. <br />
 
Toni Morrisonová si veľmi dobre uvedomuje, že asociálnosť jej hrdinov korení v spoločnosti a hospodárskej nerovnosti. Vo svojich románoch vytvára nezabudnuteľné ženské postavy, ktoré nesú na svojich pleciach najväčšiu časť bremena, dôsledku tejto nerovnosti. Tieto ženy sa vedia silou svojej osobnsoti vzoprieť okoliu, a tak sa často ocitnú mimo hraníc komunity. K nim patrí Pilát z Piesne o Šalamúnovi a Sula z rovnomenného románu. Tá je obeťou poverčivosti (černosi sú presvedčení, že žena bez pupku je nepozemského pôvodu, teda bosorka). Tie ženy nezávislých pováh sa postupne menia na symbolické postavy matiek, liečiteliek a ochrankýň. V románe Najmodrejšie oči patrí do ich rodu, aj keď len ako epizodická postava, babica a ľudová liečiteľka M´Dearová a v Návnade Marie Thérese. Tie staré ženy sú už nezraniteľné, sú smelé, ba trúfalé, sú večné. To mladé ženy sú vystavené pokušeniu, nebezpečenstvu, prehre. Slabá Pauline z Najmodrejších očí svoj boj prehrala. Vyhrá ho krásna, vzdelaná mulatka Jadine, parížska manekýnka z Návnady?<br />
 
Deti sú bezbranné a zraniteľné. Taký je sprvu malý Cholly a neskôrj jeho dcéra Pecola. Claudia ani Frieda také nie sú. Rodina ich pevne chráni. Claudia, rozprávačka príbehu Najmodrejšie oči, a jej sestrička Frieda sú predobrazom slobodných hrdých čiernych žien. Tie nedovolia životu, aby ich znetvoril. <br />
 
Zaujímavé však je, že Morrisonovej mladí mužskí hrdinovia, ktorí našli svoju totožnosť a dosiahli stupeň tej slobody, o akej hovorí autorka, vstupjú v závere jej románov do mýtu. To platí o Ciciakovi, hrdinovi Piesne o Šalamúnovi, i o Synovi, milencovi krásnej Jadine z Návnady. Ciciak rozlúšti z popevku o lietajúcom Šalamúnovi históriu svojho rodu a vrhne sa zo skaly, podobne ako jeho praotec Šalamún, v ústrety životu, v ústrety smrti, do vražedného objatia svojho pobratima a protipólu Gitaru. Syn sa vydá hľadať svoju lásku. Vystúpi na pustom brehu karibského ostrova. Stane sa jedným z bludných jazdcov, o ktorých hovorí ostorvná povesť?<br />
 
V Najmodrejších očiach sa Tono Morrisonová vracia do svojho detstva v rodnom Loraine a ústami malej Claudie nám rozpráva tragický príbeh o márnej túžbe po láske. Keď táto túžba napokon nachádza naplnenie – v znetvorenej podobe – zahubí samu seba. V tom má Morrisnovej próza všeľudskú platnosť. Malá Pecola však verí, že ju neľúbia preto, lebo je škaredá, lebo je čierna, lebo nespĺňa ideál belošskej krásy – a to je špecifický černošský problém. Pecole ani jej okolie, ani jej rodičia nevedia poskytnúť lásku. Cholly nikdy rodičovskú lásku nepoznal a Pauline sa dala nakaziť lacnými romantickými filmovými príbehmi, nežije skutočným životom. Chollyho život otupí, a keď v závere románu pocíti voči svojej dcérkde chvíľkový láskyplný súcit, nevie jej ho vyjadriť ináč ako primitívnym pudovým spôsobom, a tým ju zničí. <br />
 
Morrisonová nám však z tejto bezvýchodiskovej situácie ponúka východisko. Na tej istej pôde, vyprahnutej a neúrodnej, krotá nedala „vyklíčiť semiačku“, rastú aj dve Pecoline rovesníčky Claudia a Frieda, obklopené láskyplným rodinným prostredím, kde matka vie poskytnúť útechu i nežnosť a otec svojim maličkým ochranu a bezpečie. Claudia s Friedou netrpia falošnými predstavami o belošskej kráse. Claudia sa im bráni tým, že štvrtí modrooké, zlatovlasé bábiky. <br />
 
Keď tieto dievčatá vyrastú, budú mať dosť sál, aby si so životom poradili, aby ho prežili skutočný a bohatý, aby sa nepoddali a neuchýlili k jeho napodobenine.
 
== Kontext ==
{{spoiler}}
 
Kniha bola napísaná v 70-tych rokoch, v dobe hesiel „čierna sila“ alebo „čierna je krásna“.
Kniha bola napísaná v 70-tych rokoch, v dobe hesiel „čierna sila“ alebo „čierna je krásna“. Autorka sa nepochybne snažila otvoriť tému frustrácie vo vnútri amerických černochov, ktorú si so sebou niesli z dôb otroctva. Téma rasizmu a krásy je v popredí celej knihy - Pecola je posadnutá „krásou“ modrých očí a túži po nich, pretože v nich vidí jediný spôsob, ako sa stať krásnou nielen pre seba, ale aj pre okolie.
 
Hlavný dej príbehu sa odohráva počas roku 1942 a je postavený na udalostiach, ktoré prežívajú dve černošské rodiny MacTeerovcov a Breedlovcov. Autorka zároveň analyzuje hlavné postavy zo psychologickej stránky a čiastočne využíva svoj príbeh ako nástroj, pomocou ktorého zobrazuje myslenie afroameričanov, ukazuje ich nízke sebavedomie a frustráciu z vopred prehraného zápasu o krásu a uznanie v „bielom svete“.
Řádek 13 ⟶ 41:
Jedenásťročná Pecola sa po krátkom pobyte u MacTeerovcov vracia späť k svojej rodine, kde sa jedného dňa stane obeťou znásilnenia. Tento čin nezostane bez následkov a Pecola čaká dieťa s vlastným otcom. Nikto neverí, že by sa mladej školáčke mohlo narodiť živé a zdravé dieťa. Jediný, kto tajne dúfa, že sa dieťa narodí v poriadku sú jej dve kamarátky zo susedstva – Claudia a Frieda. Infantilne veria, že ak zasadia semienka kvetov do zeme a kvety vyrastú, tak dieťa prežije. Ale kvety nevykvitnú a Pecoline dieťa predčasne zomiera. Pecola sa zblázni a s domnienkou, že má najmodrejšie oči, žije so svojou matkou na okraji mesta. Cholly, ktorý ju druhýkrát znásilnil zomiera vo väzení.
{{endspoiler}}
 
== Hlavné témy ==
 
=== Krása a škaredosť ===
=== Rasa a rasizmus ===
 
== Hlavné postavy ==