Olena Mandičová: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
doplnenie údajov o autorke
Riadok 13:
[[Súbor:Presov Alexander Duchovic autorka Eena St Sinalij Mandic.jpg|náhľad|Alexander Duchnovič v [[Prešov|Prešove]]]]
 
'''Olena Mandičová''' (Ilona Šinali;Helena Šinály)* [[26. september]] [[1902]], obci Gyulafalva, [[Džulešti]] na východe Sedmohradska, [[Rumunsko]] – † [[12. marec]] [[1975]], [[Košice]]) bola prvou [[Rusíni|Rusínkou]], ktorá sa stala profesionálnou akademickou sochárkou v [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]].
 
Jej otec Štefan Šinály, bol dedinský učiteľ, pochádzal z Osikova pri Bardejove. Za panslávske názory ho Uhorské úrady šikanovali a pravidelne premiestňovali. Po zániku rakúsko-uhorskej monarchie otec v auguste 1919 zložil sľub slovenského učiteľa v Kováčovciach pri Veľkom Krtíši.
 
== Život ==
Řádek 23 ⟶ 25:
 
Najviac ju preslávila bronzová socha [[Tomáš Garrigue Masaryk|T. G. Masaryka]], prezidenta a zakladateľa Československa. Touto sochou, ktorá bola slávnostne odhalená v roku 1928 na hlavnom námestí Užhorode, Mandičová získala uznanie aj v odborných kruhoch.<br />
Po rozpade Českoslovenka a po maďarskej anexií Užhorodu a Podkarpatskej Rusi koncom roku [[1938]] bola plastika vyvezená do Československa. PoSocha [[FebruárovýT. prevrat|februárovýchG. udalostiach]]Masarýka bola umiestnená v ČSRHraniciach na Morave v polovici 60. rokov minulého storočia. Sochu doviezli sovietski vojaci ešte v roku [[1948]]1945 bola zničenáa plastiku darovali českému mestu, v ktorom ich vítali najsrdečnejšie. Pamätník na novom podstavci stál v Hraniciach až do jesene roku 1974. Jedného dňa však z námestia zmizol.
 
== Dielo ==
V roku 1930 Československé ministerstvo osvety poskytlo Olene Mandičovej tvorivé štipendium na umelecko-pracovný pobyt vo [[Francúzsko|Francúzsku]]. Po návrate z Francúzska vytvorila plastiky gubernátorov Podkarpatskej Rusi – Gregora Žatkoviča (1931) a Antona Beskyda (1931). Vrcholom sochárskej tvorivosti Mandičovej bola skulptúra [[Alexandra Mutraka]] v Mukačeve a bronzová plastika [[Alexander Duchnovič |Alexandra Duchnoviča]] v [[Prešov]]e (1933). Národného buditeľa [[Rusíni|Rusínov]] – Duchnoviča zobrazila so svojím žiakom v uvoľnenom postoji v pozícií vnímavého, oceňujúceho a povzbudzujúceho učiteľa.
 
Poslednou Mandičovej sochárskou pastikou je bratislavské Okrídlené koleso z roku 1938, ktoré sa dnes nachádza na priečelí Železničnej stanice v Bratislave
 
Rozpadom Česko-Slovenska na začiatku 2. svetovej vojny ukončila svoju umeleckú činnosť. Vojnové roky s rodinou prežila v Mukačeve a v Budapešti. Ťažká choroba (radiculitis- radikulitída, zápal miechového koreňa) jej znemožnila pokračovať v umeleckej tvorbe. Posledných 30 rokov svojho života bola v Česko-Slovensku zabudnutou umelkyňou.