Muflón lesný: Rozdiel medzi revíziami

}}</ref> Zároveň je najmenším zástupcom divokých oviec a považuje sa za predchodcu [[ovca domáca|domácich oviec]].<ref name= Cicavce>{{Citácia knihy

Muflón môže byť dlhý 120 (ovce) až 135 (barany[[baran]]y), v kohútiku dosahuje výšky až 70 (ovce) až {{cm|88|m}} (barany).<ref name= Cicavce/> Chvost meria {{cm|10|m}}. Staršie barany dosahujú váhu {{kg|50}}, ovce okolo {{kg|35}}.<ref Name="Savci">Hanzák - Cicavce, str. 340</ref> mufloniaMuflonia zver má na hlave [[Rohy (zvieracie)|rohy]], v [[Poľovníctvo|poľovníctve]] označované ako „tulce“. Od parožie [[Jeleňovité|jeleňovitých]] sa líšia tým, že sú duté, nevetvené, zver ich nezhadzuje, a aj svojimsvojím pôvodom. Sú produktom [[Koža|kože]], ako [[srsť]] či [[ratice]], a nemajú charakter [[Kostra|kosti]]. Veľké, zahnuté a silno vyvinuté rohy nosia iba barany, ktorí ich používajú pri súbojoch. Rohy do piatich rokoch prestanú rásť.<ref name= Cicavce/> Bývajú dlhé až {{cm|80|m}}. Samice sú buďto bezrohé, alebo nosia malé rožky, dlhé najviac {{cm|16|m}}. Povrch rohov je vrúbkovaný a podľa vrubov možno poznať vek muflónov.

V porovnaní s ovcou domácou je mohutnejší. Má čiernohnedú srsť, ku ktorej v zime dorastá vlnená podsada.<ref name=PEZ>David Burnie: ''Praktická encyklopédia zvierat''. 2003 ISBN 8010002496</ref>

V prehistorických dobách žili muflóny na európskej pevnine, ako dosvedčujú archeologické nálezy kostí a lebiek. V dobe historickej, po poslednej [[ľadová doba|dobe ľadovej]], žili už iba na ostrovoch [[Sardínia]] a [[Korzika]].<ref Name="Savci">Hanzák - Cicavce, str. 340</ref> Muflón aj jeho najbližší príbuzný [[ovca muflónovitá]] (''Ovis orientalis'') boli dávno v praveku domestikovaní a stali sa základom chovu [[ovca domáca|domácich oviec]]. Podľa inej teórie je však muflón potomkom domácej neolitickej ovce a na Korziku aj Sardíniu bol niekedy okolo roku 9000 pred Kr. dovezený ľuďmi. Až tu potom spätne zdivel. Preukázať skutočný pôvod muflónov je značne problematické. Na rozdiel od kôz, kde je spoľahlivým vodidlom tvar rohov, je u oviec takmer nemožné podľa kostrových pozostatkov rozlíšiť divoké ovce od zvierat v ranom štádiu [[domestikácia|domestikácie]]. Z Korziky a Sardínie sa muflón už v historickom období začal šíriť po celom [[Stredomorie|Stredomorí]]. Zrejme ho poznali už starí [[Staroveké Grécko|Gréci]], celkom iste ho chovali starí [[Rimania]], ktorí jeho [[mäso]] podávali na hostinách. Používali ho aj pri [[gladiátor]]ských zápasoch. Z Talianska sa muflóny neskôr dostali do [[Rakúsko|Rakúska]] a [[Nemecko|Nemecka]]. Už na konci 17. storočia boli muflóny chované v cisárskej dvore vo [[Viedeň|Viedni]], odkiaľ sa zrejme dostali aj na územie Slovenska a Česka. Správy o chove divokých oviec na území Česka pochádzajú už zo 16. a 17. storočia, nie je však isté, či išlo o muflóny alebo nejaký ázijský druh (ovca muflónovitá, [[ovca argali]]). Až zo správ z 2. polovice 19. storočia nie je pochýb o tom, že išlo skutočne o muflóny. Najprv boli vysadenívysadené do pri obci [[Hluboká nad Vltavou]], odtiaľ sa postupne rozšírili do ďalších oblastí. Na území Slovenska prvý chov muflónov založil gróf K. Forgách na svojom majetku v [[Jelenec|Jelenci]] (predtým Gýmeš) v pohorí [[Tribeč]] v roku 1868.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Najlepšie sa im darí na skalách a kamenistej pôde, kde si môžu dobre obrusovať neustále dorastajúce [[kopyto|kopytá]] – ratice. U muflónov chovaných na mäkkom podklade ratice prerastajú a spôsobujú krívanie zvierat. V súčasnej dobe je [[Česká republika]] svetovou špičkou v chove muflónov.<ref>[http://www.lumix33.estranky.cz/clanky/mufloni-zver/mufproovc História muflónov – Magazín Koktejl]</ref> Z lesného závodu v Židlochoviciach pri Brne napríklad pochádza 8 z 10 najväčších mufloních trofejí na svete. Aj keď presné svetovej počty muflónov nie sú známe, v Českej republike žije približne 35,8 % svetovej muflonej populácie. To, že sa v ČR muflónom tak darí, má aj svoje tienisté stránky. Muflónia zver je v mnohých lokalitách niekoľkonásobne premnožená a pôsobí značné škody na lesnom poraste a prízemnej vegetácii.

Muflón nepatrí medzi vyberavé druhy a žerie kyslé a tvrdé [[trávy]]. V celkovom objeme prijímanej potravy tvoria trávy asi 70 %, lístie stromov[[strom]]ov a kríkov[[krík]]ov asi 15 % a [[poloker|polokry]] okolo 10 %. Ak nenájde dostatok a vhodné zloženie potravy, ohrýza koreňové nábehy lesných drevín, prípadne kmene. Dostal sa teda do rozporu s ekonomickými záujmami [[človek]]a. V mnohých oblastiach došlo k výraznej redukcii alebo dokonca likvidácii muflónov. Muflón je opakom [[Srnec|srnčej]] zveri, a to nielen z hľadiska zloženia potravy. Za potravou putujú najmä počas [[súmrak]]u.

Je to typický stádový druh a celý rok žije v rôzne početných čriedach (asi 20 členov<ref name=PEZ/>) rozdelených podľa pohlavia, iba staršie barany žijú radšej samotársky. Základom je rodinné [[stádo]], ktoré vodí stará a skúsená samica. Táto samica je dobre rozoznateľná podľa bielej hlavy. Stádo stráži s veľkou obozretnosťou. Muflóny majú veľmi dobre vyvinutý [[sluch]], [[čuch]] i [[zrak]] a dokážu zaznamenať človeka na vzdialenosť viac ako jeden kilometer.

Ruja prebieha v novembri, niekedy aj v decembri. Samce zvádzajú tvrdé boje, pri ktorých o seba narážajú rohmi. Mláďatá sa rodia asi po 22 týždňoch, väčšinou po jednom, niekedy po dvoch. Mláďatá sa rodia nielen všetkým dospelým samiciam, ale dokonca i silným samiciam starým iba jeden rok. Mláďatá saprichádzajú rodiana svet už začiatkom marca a samičky počas jari a leta tak fyzicky vyspejú, že koncom roka už prichádzaprichádzajú do ruje. Tieto samice potom privádzajú na svet mláďatá koncom júna. Hlas muflónov je podobný hlasu oviec, je to krátky bľakot, ktorý už z diaľky označuje tiahnúce či pasúce sa stádstádo. Varovným signálom pri vzrušení je ostré syčanie.

[[Kategória:Invázne druhyživočíchy]]