Ernest Hemingway: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 39 925 bajtov ,  pred 7 rokmi
d
Reverted 1 edit by 78.98.55.68 (talk) identified as vandalism to last revision by Kolega2357. (TW)
d (Reverted 1 edit by 78.98.55.68 (talk) identified as vandalism to last revision by Kolega2357. (TW))
== Tvorba ==
Od [[január]]a [[1916]] prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky; jedna sa zaoberala [[Indiáni|Indiánmi]] a druhá bola z boxerského prostredia. Za [[novela|novelu]] ''[[Starec a more]]'' bol v roku [[1954]] odmenený [[Nobelova cena|Nobelovu cenu]]. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu [[americká literatúra|americkej literatúry]] [[1. polovica 20. storočia|prvej polovice]] [[20. storočie|20. storočia]]. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
VYHNANIE Z RAJA
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
1. RAJ VO VÝCHODNOM KRÁĽOVSTVE
 
Montafon je údolie bez konca. Tiahne sa takmer štyridsať kilometrov rakúskou krajinou Vorarlberg. Vrchol štítu Silvretta nazerá spod bieleho diadému do údolia ako snehová princezná. Keďže je Montafon je zovretý medzi ľadovými štítmi, zima tam kraľuje dlho-predlho. Údolie však býva najkrajšie hneď zjari, keď svahy popráši posledný nový sneh. Slnko vtedy vystreľuje rozpálené lúče ako šípy, a tie prepaľujú aj roztopia záľahy snehu na úbočiach. Zvlnená krajina náhle zaiskrí. Ten, kto do údolia vstupuje po prvý raz, zažíva pocit, že vás strhol prúd jarnej prívalovej rieky. Údolie vás na hrebeni tejto prívalovej vlny nesie ako v člne, a vy cítite, že nemáte ani vlastnú silu ani vlastnú vôľu, lebo sa nemôžete z tohto zovretia živlu vymaniť. Až neskôr, možno po týždni, keď sa usadíte v hoteli Taube, a zvyknete si na láskavé pohladenie rytmu jarných dní, pochopíte aký pokoj z údolia sála. V Montafone sa nesmiete ponáhľať. To skrátka nejde, zákony tu určuje príroda. Pohyb aj oddych. Ľudia sem merali diaľky kvôli týmto dvom hodnotám. V Montafone do bodky platí krédo: Festina lente - ponáhľaj sa pomaly. Na túto záhadu hlbokého prežívania prišli Rimania, ktorí rakúske Alpy opakovane prekračovali. V Montafone potrebujete čas mať čas. Mať čas.
Keď je človek veľmi mladý, nestihne si uvedomiť, že láska je zvláštne územie podobné raju, ktorý dostáva do daru. Ernest Hemingway prišiel do Montafonu s manželkou Hadley Richardsonovou, krátko po tom ako sa im 10. októbra 1923 v Toronte narodil prvý syn John. Utekali pred virvarom veľkomesta. Presnejšie, chceli zvoľniť uponáhľané životné tempo z Paríža, a vychutnať si prednosti, ktoré ponúka manželstvo.
"Azda si teraz jeden druhého konečne užijeme dosýta," vyslovila Hadley čo cítila. "Tu budeme mať čas sa nielen počúvať, ale aj pochopiť."
"Páči sa mi tvoja úprimnosť. Všímam si, že ty ma Hadley chápeš ozajstne. Inak než ostatní. Vnímaš ma sústredene. Vravíš mi presne to, čo cítiš. A presne tak to aj vyjadríš."
"Medzi nami dvoma stojí len tvoja minulosť, " uvažovala Hadley nahlas.
"Nechápem? Ty si ešte stále myslíš?" spýtal sa Ernest začudovane.
"Vidím to... Ernie, veríš, že sa nedávnej minulosti niekedy naozaj zbavíš? Myslím tým, nočnej mory a surových zážitkov z vojny... No najmä z toho, že ťa Agnes opustila? Poviem to pokojne. Skús sa už raz a navždy s tým rozchodom vyrovnať. Môžem sa spoľahnúť, že konečne a nastálo odišla z tvojho života?"
"Neviem. Už ma však ten rozchod nemáta. Hoci som sa nm trápil celý rok. Teraz mám teba, som zamilovaný a cítim sa opäť nezraniteľný. Zvláštne: nie je aj láska krásny, nežný klamár?"
"Určite trošku je. Preto ti nikdy nebudem klamať," povedala rozhodne.
Obaja uverili, že sa im ich vzájomný vzťah, podarí spevniť. Napokon už mali za sebou aj prekonali dni, keď ich spolužitie preverovali každodenné skúšky v chudobe v Paríži. Ukázalo sa aká to bola výhoda, že Hadley bola o osem rokov staršia ako Ernest. V tejto žene dostal ešte pomerne mladý Ernest všetko, po čom túžil a čo si kedysi naivne predstavoval, že zažije s Agnes. Z Hadley bola príťažlivá manželka, s ňou do jeho života prišlo veľa lásky, dostatok pohodlia v rodine, veľká dôvera a pomerne slobodný život umelca priamo v mekke umenia v Európe. Elisabeth Hadley bola navyše odvážna žena, veď prvé roky v Paríži obaja prežili najmä z jej našetrených úspor. Bol základ pre mladú rodinu, keď Hemingwayove literárne pokusy redakcie vytrvalo odmietali. Preto zodpovednosť za rodinu niesla statočnejšie, než mladý reportér, odkázaný na príležitostné honoráre z kanadských novín The Toronto Star. Túto stabilnú podporu si mladík v začiatkoch celkom neuvedomoval. Hadley si z rodného Saint Louisu priniesla do manželstva dostatok empatie, energie aj vytrvalosti. Nechýbala jej statočnosť obetovať sa, a vedela priam rodinný život zorganizovať tak, aby povinnosti začínajúceho spisovateľa zaťažovali aj obmedzovali čo najmenej. Zručne, skromne a prakticky viedla domácnosť, nesťažovala sa na monotónnosť povinností pri výchove Bumbyho. Preto si Hemingway ideálne ponechal starosť o uskutočňovanie vlastných snov, a pritom mu zostal dostatok času i pokoja na dobýjanie batérie poznania, na čítanie aj na písanie. Práve v odovzdanom pochopení manželky možno hľadať istoty prvých spisovateľských úspechov Hemingwaya. Hadley bezhranične verila, že písanie je jeho životným poslaním. V jednej osobe predstavovala bezpečie domova, starostlivú a obetavú matku, pritom sviežo aj oddane milujúcu milenku. Zamilovaným ľuďom v začiatkoch manželstva vystačí aj telesná láska a spaľujúci oheň vášne. V tomto ohľade podával mladý Hemingway dobré výkony. Ukázala so, že pravidelné milovanie Hadley prospievalo tak, že čoskoro sa jej ženská krása rozvinula a ukázala svoju zrelosť. Dlhé zimné večery v Schrunse, keď sa vracali unavení po lyžiarskych túrach i telesná príťažlivosť vo vyhriatej izbičke provokovala ich lačnosť, až nenásytnú chuť spájať telá. To všetko stvorilo obdobie, ktoré im ostatní mohli len závidieť. Ich láska sa ponášala na rajskú záhradu, z ktorej sa v prvom období spolužitia nedali vyhnať. Bránili si toto tajomné územie, napriek tomu aké zhoreniská manželských vzťahov vídali okolo seba v Paríži. Paradise je perzské slovo a znamená záhradu, obohnanú múrom, ktorý ju chráni. Zároveň však záhradu, o ktorú sa treba starať, aj obrábať, aj ju každonočne zalievať. Múr postavený okolo záhrady lásky však musíte stále spevňovať. Budovanie raja predpokladá starostlivosť aj vášeň.
Údolie Montafon má ešte jednu nezvyčajnú výhodu. Leží bokom od hlavných ciest. A ak sa do tohto údolia chcete zasunúť ako vlk do skrýše, musíte odbočiť. Aj v živote to tak býva, že občas je treba z hlavného prúdu udalosti zámerne odbočiť, aby ste získali odstup, aby ste lepšie dovideli na to, čo sa okolo vás vlastne deje. Tento kraj divokej nádhernej prírody v Rakúsku pod vrcholmi trojtisíc metrov vysokého Piz Buinu a Silvretty si Ernest Hemingway pre seba nazval východné kráľovstvo. Österreich, východná ríša, či marka Frankov, si z minulosti niesla do prítomnosti čosi zázračné. Na Montafon ho ešte v Paríži upozornil americký maliar Bertram Hartman, s ktorým sa zoznámil v kaviarni Closerie des Lilas. Bertram o Schrunse rozprával Hemingwayovi s takým zápalom, že ten sa hneď pre myšlienku prežiť zimu vo Vorarlbergu nadchol. Hartman patril do parížskej bohémy, ktorá sa v meste na Seine naskladala z anglických a amerických literátov aj výtvarných umelcov. Mladí muži duševne vyčerpaní z udalostí prvej svetovej vojny prišli do Paríža, lebo chceli dobehnúť to, čo v živote zameškali. Chceli si mladosť konečne užiť. V meste na Seine sa žilo lacno a kurz dolára aj libry bol pre mladých dobrodruhov veľmi výhodný. Domovom mladých bohémov, vlastne stratených existencií, sa stali parížske kaviarne a vytvorili nový druh spoločenstva -koktail umelcov rôznych národov. Do bohémy patrili Ír a Dublinčan James Joyce, americký básnik a skladateľ Ezra Pound, autor poémy Cantos, americký básnik so škótskymi koreňmi Archilbald Mc Leish, neskorší nositeľ Pulitzerovej ceny. Do širšieho klubu sa zaradil spevák a skladateľ Cole Porter a jeho rozvedená žena Linda, maliar Pablo Picasso a jeho manželka primabelrína Oľga Chochlovová, ktorá tancovala ruskom balete Sergeja Ďagileva. V baroch a espresách ste po večeroch stretli francúzskeho básnika a dramatika Jeana Coctaua, ale aj začínajúce amerického románopisca Johna Dos Passosa. Kaviarne Dôme, Rotonde, či Closerie des Lilas na Montparnasse obsadili aj denne okupovali mladí Američania, zväčša spisovatelia so skúsenosťami z 1. svetovej vojny Donald Ogden Stewart z Ohia, Ernestov priateľ a rodák z Chicaga. Rovnako Angličan, spisovateľ Ford Maddox Ford, ktorý v Latinskej štvrti Paríža ako editor vydával časopis The Transatlantic Review, v ktorom publikoval aj Hemingway. Stal sa mu predobrazom postavy Braddocka v knihe Slnko aj vchádza. Napokon to bol blízky priateľ aj miláčik osudu Francis Scott Fitzgerald z Minnesoty s očarujúcou manželkou Zeldou Seyrovou. Amerických rodákov i Angličanov priťahovalo mesto na Seine záhadným magnetizmom erupcie slobody v správaní, vo voľnej láskye i slobody v tvorbe. Keď v rue de Fleuris č. 27 objavili ateliér americkej spisovateľky Gertúdy Steinovej a jej priateľky Alice Toklasovej, bolo prirodzené, že každý umelec odporúčal známym z brandže literárny salón ako inšpiratívne miesto na intelektuálne dýchánky. Niektorí literáti už mali za sebou prvé debuty a publikované básne a poviedky v magazínoch a vo víkendových prílohách novín. Iní si na živobytie zarábali písaním novinárskych článkov, a reportáží o povojnovom živote Európy. Hemingway takto písal listy z Európy pre kanadské noviny The Toronto Star.
V údolí Montafon leží malé mestečko Schruns, ktoré si Hadley a Ernest sami vyvolili aj vybrali, a ktoré sa na dlhé mesiace stalo rajom pre dvoch. Tu našli to pravé miesto, kde sa mohli skryť a sústrediť sa na budovanie vlastnej pevnosti, ktorým boli ich manželstvo. Nad vstupnou bránou tejto pevnosti si mohli vyvesiť nadpis: sami proti svetu. Žili tu mimo sezóny, mimo Paríža, ale zamlčaným zmyslom tohto prechodného pobytu bolo budovanie raja. Podobali sa lastovičkám, keď sa usilovali stvoriť si vlastné hniezdo. Prilietali i odlietali a vracali sa ako rodičia so slámkami aj s blatom v zobákoch. Práve námaha pri stavbe z nich vychovala obozretných ľudí, ktorí si spoločné dielo chránili. Naučili sa byť opatrní, aby od záhrady, v ktorej pestovali lásku, držali ostatných na dištanc a nevpúšťali nikoho do tajomstiev vlastného súkromia. Nepotrebovali dôverníkov, preto sa nezdôverovali. Práve sprisahanecká dôvera ako si pevnosť lásky chránili, vytvárala z ich vzťahu nezničiteľné puto. Všetci priatelia im túto nezraniteľnosť ticho závideli. Tak to už býva, čo sa sami neodkázali, nevedeli Hadley a Ernestovi odpustiť. Príbeh lásky ako ponorná rieka nesie ešte jeden dar. V jej objatí sa ľudia stávajú menej obozretní a podozrievaví, preto bezbranní aj odovzdaní. Zamilovanosť je skrátka choroba, v ktorej podvedome strácame obranné reflexy. Zamilovaní veria, že rovnako ako cítia oni i to, ako sa odovzdane a spontánne sa správajú oni, sa bude správať aj ich okolie. Predpokladajú, že sú im naklonení všetci okolo nich. Očakávajú rovnakú nezištnosť i dôverčivosť. Existovala ešte jedna dôležitá výhoda prečo Hadley a Ernest mohli byť Montafone šťastní. Keď prišli po prvýkrát pred Vianocami 1924 do Schrunsu, bol Ernest Hemingway neznámym spisovateľom. Kraj ďaleko v horách, neznáme mestečko a neznámi ľudia v celkom cudzom svete – to boli pevné základy ich spoločného šťastia. Nevyrušovali ich nijaké vplyvy zvonku. Nijaký prehnaný záujem médií. Len pokoj a pod nohami vrždiaci sneh, no najmä mier duší. Taký bol raj vo východnom kráľovstve.
Ernest Hemingway mal iba dvadsaťpäť rokov, a bolo vidno, že zmužnel. Pravda, do správania dospelého a zodpovedného manžela mal ešte ďaleko. Modeloval si vlastnú predstavu samého o sebe, veľa rojčil a to, čo nezodpovedalo jeho predstavám, odmietal. Časom pochopil, že ako každé povolanie aj písanie si vyžaduje, aby nadobudol zručnosť, preto si zvolil vlastný prísny tréning. Rozvíjal schopnosť odfiltrovať sa od denných udalostí a sa učil navodiť aj vytvoriť si svet tvorivého nasadenia a plnej sústredenosti na písanie. Každý výkyv stavu mysle by ho vedel vyviesť z miery. Všetkého, čo narúšalo jeho predstavy, najmä pochybností, zbavoval rýchle ako príťaže. Keď odišiel z Ameriky do Európy niesol si v srdci veľký tajný sen. Túžil sa stať profesionálnym spisovateľom. Bol však natoľko sebakritický, že na to, aby získal vytúžený spoločenský status spisovateľa, aby ho uznali na základe jeho tvorivých výkonov, musí dobrovoľne podstúpiť život rehoľníka. Stále viac si uvedomoval, že písanie, nie je iba zapisovanie zážitkov, ktoré ako človek prežil, a už vonkoncom nie len vymýšľanie zaujímavých príbehov. Ak sa má písanie stať ozajstnou tvorbou, vyžaduje si od tvorcu, aby sa k svojmu talentu správal zodpovedne a dodržiaval regule podobné životu mnícha. Pochopil, že najmä rehoľa, ktorú si naordinuje sám, keď sa všetko konanie, myslenie aj cítenie človeka podriaďuje tvrdej sebadisciplíne, sústredeniu na tvorbu, môže priniesť výsledok. Písanie je tak trochu súbojom tvorcu s bielym hárkom papiera, na ktorý treba preniesť poryvy a záchvevy vlastnej duše. A táto alchýmia sa nazýva tvorba. Pravda, spisovateľ záchvevy duše musí vedieť zaznamenať a napísať tak, aby stvorená umelecká pravda rovnako zasiahla ľudí, ktorí napísané riadky budú čítať. Mágia písania bola pre Hemingwaya najsilnejšou motiváciou. Ernie vlastnil divokú ctižiadosť presadiť sa, a písanie sa pre neho stalo tým, čo pre iných druh náboženstva. V takomto celibáte je len málo miesta pre rozptyľovanie, tým menej pre zábavu, či pre spoločenské večierky. Pravda, Hemingway nevynechal nijakú príležitosť na pitky s kamarátmi, býval v spoločnosti družný, ale vždy vedel koľko mu stačí. Držal sám seba na uzde. Presvedčil sa sám, že už len samotná príprava na písanie vyžaduje nasadenie a schopnosť navodiť si duševný stav, keď si človek vnímanie sveta nastaví tak, aby ho nezvádzali nijaké vonkajšie podnety. Písanie je samotárska práca, ktorá si od spisovateľa vyžaduje pekelnú sústredenosť a mesiace odriekania. To, že si takýto spôsob života ako diagnózu stanovil sám, bolo relatívne ľahké rozhodnutie. Obmedzujúce zase to, že tejto reholi sa musela podrobiť aj zdieľať ju aj jeho domácnosť a s ním najbližší ľudia. Pre Hadley tým vytváral druh dobrovoľného aj núteného väzenia. Spisovateľ sa pre okolie a pre najbližších ľudí správa ako krutý egoista. Uzurpuje si režim dňa, jeho náladám, jeho momentálnej invencii a tvorivosti, či rozladenosti sa organizácia dňa musí prispôsobovať. Doslova na rane, v dennom dostrele jeho nálad, žila manželka Hadley. Práve ona sa z čírej lásky naučila Ernestovi neustále ustupovať. Potláčala prejavy vlastnej osobnosti aj krotila záujmy, ktoré mohla rozvíjať. Spôsob rodinného života bol vlastne nátlak, ktorý však prijímala dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia. Keď Ernest písal, bývala zväčša sama, keď sa potreboval nadýchať vzduchu, aby si vyčistil hlavu, alebo inšpiráciu v spoločnosti ľudí, keď potreboval premýšľal o tom, čo píše, opäť bola sama. Keď zatúžil zahrať si karty s Pepsim Nelsom a učiteľom lyžovania Lentom v hoteli Taube, či s Posthoteli Rössle v Gaschurne, Hadley mu nikdy nebránila. Na neúspechy a v ich sprievode vrtkavosť nálad, keď sa mu vracali obálky s odmietnutými rukopismi, ale aj na to, keď sa mu písanie vôbec nedarilo, reagovala s empatiou. Jediná mu verila bezhranične a bez pochybností, vždy. Bola jediným bezpečným prístavom, v ktorom mohol Ernie zakotviť. Sama nemala privysoké ambície, ani ich zámerne nerozvíjala. Hrávala na klavíri a dávala hodiny kondícií, aby si privyrobila. Mužovi zbytočne neoponovala v názoroch na literatúru, a bola vždy ochotná aj pripravená podporiť každý Ernestov návrh, nech bol akokoľvek mladícky nerozvážny. Nefrfľala a neodvrávala, nebola hašterivá ani hysterická, neprovokovala hektické rodinné situácie, nevynucovala si pozornosť, no najmä nemala sklon k hádkam. Bola chápavá na hranici sebaobetovania. A pritom bola v ktoromkoľvek okamihu pripravená vyraziť s ním na výlet na lyžiach, alebo do vzdialenej rakúskej dediny, brodiť sa snehom či ťahať v hlbokom snehu sane s Bumbym. Tak domácky nazvali syna Johna. Pritom v pohode aj v nepohode stála na svojom mieste, pripravená zvládnuť všetky nepredvídané manželské povinnosti.
"Chcem ti to povedať tu a teraz. A najmä to, ako si vážim, že ťa mám," povedal Hadley uprostred noci, keď sa vrátil z reportérského turné na Janovskej ekonomickej konferencii. "Večne sa mi prispôsobuješ, ustupuješ, seba zaznávaš, uprednostňuješ moje záujmy, len aby som mohol dobre písať. Viem aký som neporiadny, ako ti nepomáham ani s Bumbym ani s domácimi prácami. Viem, že som nepraktický a ty berieš na seba celý chod domácnosti. Vybavuješ všetko, čo sa týka rodiny," hovoril Ernest šeptom.
" Spoveď uprostred noci?" spýtala sa nežne. "Takého sebakritického ťa Ernie nepoznám? Musel si byť na cestách veľmi osamelý? Tak som ti chýbala?"
"Stávalo sa mi, že som v Rappalle na hotelovej izbe opakovane v noci šmátral rukou po posteľnom prestieradle. Moja vytrénovaná ruka, zvyknutá už pohybom, že si vždy nablízku, ťa hľadala, ale nenašla. Zobudil som sa z pocitu osamelosti, ale najmä nenaplnenosti. Posadil som sa na posteli, pozeral som do tmy a nevedel som si ťa predstaviť. Nedarilo sa mi to. Tento stav duše, s ktorým sa ti zdôverujem, neprišiel na mňa zo smútku. Ani zo sebaľútosti, či z výčitiek. Skôr z poznania akí sme obaja spriahnutí osudom aj zviazaní spoločným životom. Keď sme sa sobášili v Hotron Bay nemohol som ani len tušiť aká budeš skvelá partnerka, milenka aj kamarát do každého počasia. Chcel som ti to povedať práve teraz, aby si vedela, že myslím i cítim aj takto." Ernest sám iba vo chvíľkach úprimného sebaspytovania pochopil akú vzácnu ženu mu osud poslal do cesty. No prečo sa Hadley stala jeho osudovou ženou naozaj porozumel až na konci života, rok-dva pred tragickou smrťou. Muž ako manžel berie prítomnosť aj konanie manželky ako samozrejmosť či súčasť plnenia manželského sľubu... kým nás smrť nerozdelí. Hadley okrem iných predností, nebola malicherná a nekládla prekvapujúce otázky. Najmä tie, ktoré muža vyvádzajú z miery. Po ničom nepátrala, nevyzvedala, neriešila to, čo nevedela ovplyvniť, ani to, čo by mohlo narušiť ich súlad. Bola spokojná s tým čo mala. Zato nešetrila pochvalami, ktoré pre jeho sebavedomie píšuceho muža, pôsobili ako benzín pre naštartované auto. Ernest potreboval nový príkon energie vtedy, a ten prichádzal s tým, ak videl okolo seba záujem. Veľa záujmu. Hadley tento prístup zvolila raz a navždy ešte v čase, keď len začali spolu chodiť. Nemala v úmysle s Ernestom súperiť, neviedla s ním nijaké osobné súboje. Nepotrebovala sa presadzovať. A najmä - nevynucovala si záujem vtedy, keď tvrdo pracoval, keď písal. Pochopila, ako mladému literátovi na jeho písaní záleží, aký prikladá literárnej kariére osudový význam, preto rozvíjanie talentu nedávala do konfliktu s povinnosťami pre rodinu. Nežiarlila, že ju na večierkoch u Steinovej zanedbával. Samozrejme, ocenila by, ak by ju viac uprednostňoval. Lenže vedela sa zmieriť aj s postavením manželky, ktorá diskutovala s ostatnými manželkami o tom ako viesť domácnosť i o tom, a čo je práve v móde. Nežiadala menšie či väčšie ústupky, ktoré muži zanedbávaným ženám dávajú ako chvíľkové odstupne. Nečakala ani dary, ani narámky ani náušnice, ktorými si muži vykupujú vlastný egoizmus. Hadley s manželom ako začínajúcim spisovateľom, neviedla tichú vojnu.
V ich rodine platila nepísaná a ani nikdy vyslovená dohoda, že manželka pokým nemusí, neruší mužove kruhy, nechá ho slobodne uvažovať, aby mohol vytvárať vlastné príbehy, zamýšľať sa nad tým ako presne vytvárať charaktery postáv. Pre spisovateľa je najťažším obdobím čas, keď v ňom nápad dozrieva, keď ho ešte len nosí v sebe zasiaty. Vtedy sa s ním potajme zhovára, ale aj pohráva, modeluje ho aj domýšľa. A v predstavách sám v sebe často aj škrtá... Ale najmä, keď musí v noci vstať z postele a ísť si zapísať dobrú vetu alebo slovné spojenie, nápad, ideu, bonmot, ktorý ho potom ráno v práci naštartuje tak, že mu písanie ide samo od seba. Hadley ako najbližší človek často znášala aj zahriaknutia, aby píšucemu manželovi ráno nerušila sled jeho myšlienok, aby mu do jeho sveta tvorby, nevstupovala "banálnymi" otázkami o chode domácnosti. Nepatrilo sa, by ho zamestnávala starosťami, preto sa odučila spovedať sa, čo ju trápi, odučila sa zdôverovať čo sa jej v noci prisnilo. A neraz si musela zahryznúť do pier, ak v debate o literatúre vyslovila názor, ktorý jej Maestrovi neveľmi konvenoval. Ernie ako každý macho očakával aj túžil mať vo chvíľach odborných debát vedľa seba takú múdru manželku, aby ho reprezentovala aj vlastnými postrehmi. Och, bože... Priveľa nárokov na manželku. Lenže Hadley to všetko zvládala. Kto veľa miluje, na toho sa veľa nakladá a od toho sa aj veľa očakáva...
Raz v noci v byte na ulici Cardinala Lemoina č. 74, keď sa ukladali spať, si Ernest Hadley privinul na plece, ískal ju vo vlasoch a chcel jej aspoň v tejto chvíľke osamelej dôvernosti, vyjaviť ako ju má rád a ako si váži všetky obete, ktoré kvôli nemu a jeho práci podstupuje.
"Mohla by si na moje písanie žiarliť. Veď sa musíš stále prispôsobovať. Neviem ako by som to ako dobrý manžel mal zariadiť, aby si sa cítila pohodlnejšie." Práve takého náhle a neočakávané vyznania ju dojímali. Ernie alebo Ernesto bolo oslovenie, ktoré si priniesol zo zákopov spod Monte Passubio, kde ho tak oslovovali talianski vojaci, ktorým na bicykli nosil čokoládu. A jeho žena si toto oslovenie skrátila na intímnejšie Nesto.
"Vieš Nesto. Najdôležitejšie je, ak sa dvaja majú radi. Ak sa neprestávajú milovať, ak po sebe túžia. Nikdy predtým som nebola manželkou, len sa to učím. Ale nerobí mi starosti vychádzať ti v ústrety. Ty si pre nás s Bumbym náš Papa. Ty zarábaš doláre na naše spoločné živobytie. A ja chápem, ako veľmi sa chceš stať spisovateľom. Vidím ťa ako v noci vstávaš a opravuješ si rukopisy, ako stále niečo brúsiš a cizeluješ. Ale vidím najmä to, ako máš písanie rád. Ako na ňom lipneš, aký si od neho závislý. Ja ti verím, že tvoje úsilie aj talent sa raz presadia." Hrabla mu do vlasov a nechala v nich svoju ruku.
"Aké je čarovné žiť teraz vo východnom kráľovstve... Svet je plný zázračných vecí. Preto som si istý, že môžme byť my traja spoločné šťastní ako králi." Na chvíľočku sa zamyslel a spýtal sa sám seba. "Akí šťastní bývajú králi?"
Hoci mal život začínajúceho spisovateľa v Montafone prísne pravidlá, prinášal aj nádherné rozptýlenie. Ubytovali sa v hoteli Taube, ktorý sa spočiatku nazýval Posthotel Taube a jeho majiteľom bol Paul Nels. Azda preto lebo sem privážali poštu a odtiaľto ju roznášali obyvateľom v dedine. Hemingwayovci mali so sebou aj syna Johna Nicanora, ktorého domácky volali „Bumby“ alebo „Goddy“. Najali si do domácnosti sympatické rakúske dievča Matildu Braunovú, ktorá sa stala jeho pestúnkou a ihneď jej vymysleli americkú zdrobneninu Tiddy alebo nemeckú podobu Tilda. Malý Američan Bumby sa v dedine stal najväčšou atrakciou: deti sa s ním chodili sánkovať, vláčili ho na chrbte ako talizman, guľovali sa s ním a stavali mu snehuliakov. Stal sa čoskoro miláčikom celého Schrunsu. V liste priateľovi Archibaldovi Mc Leishovi do Paríža 20. decembra 1925 sa Ernest nadchýnal nádherou okolitej prírody: „ Cele dva dni vytrvalo snežilo a napadlo skoro meter snehu. Vonku je chladno a vzduch je ostro svieži. Je to prekliate nádherne znova vidieť zasnežené vrchy.“ V hoteli Taube strávila mladá rodinka aj prvé Vianoce a Nový rok 1925. Keď sa trošku zabývali a usadili, Ernest si našiel medzi domácimi aj prvé priateľstva, zblížil sa najmä s majiteľom hotela Paulom Nelsom, a potom aj s majiteľom lyžiarskej školy Walterom Lentom. Po večeroch, dolu v jedálni na prízemí hrával karty alebo biliard. Hemingway bol pyšný, keď jeho manželka Hadley porazila v biliarde miestneho majiteľa železiarskeho obchodu, ale potom aj Paula Nelsa, či Waltera Lenta. Ernest bol človek učenlivý a na reči bystrý. Rýchlo pochytil základy nemčiny, preto mohol po večeroch pri kartách počúvať dobrodružné príbehy zo života horalov. Tí žili vysoko v horách, roztrúsení v zastrčených údoliach. Dozvedel príbeh o horalovi, ktorému v decembri zomrela žena na infarkt a opísal ho v poviedke Alpská idyla. Horal nemohol kvôli vysokému snehu mŕtvu manželku zviezť dolu do údolia. Oprel ju medzi siahovice až tam zmrzla na kosť. Keď prichádzal píliť drevo, zvykol držiak lampáša zavesiť mŕtvej žene na jej zuby. Preto sa potom v marci na ďalší rok zjari farár v Pauzene čudoval, keď ju zniesol do údolia pochovať, prečo mala žena obhorenú tvár... Walter Lent zase pútavo rozprával príbehy o podnikaní horolezcov, ktorí boli združení v Aplskom klube. Lezci až z Wiesbadenu postavili nádherné chaty z kameňa a z dreva. Ale priam božské rozptýlenie a oddych mladému páru poskytovalo lyžovanie počas nádherných slnečných dní. Začiatočnícke kurzy absolvovali v horskom stredisku Les Avants vo Švajčiarsku, keď ešte roku 1921 bývali na chate u Gangwischovcov, ktorá pripomínala hodiny s kukučkou. Z chaty bol nádherný výhľad na Ženevské jazero... Keď sa Ernestovi písanie nedarilo, od tejto povinnosti utiekol, zbavil sa jej. Utrhli si s Hadley celý deň pre seba, túlali sa po horách, lyžovali až hore pod vrcholom Zimba, ktorý predtým mohli pozorovať iba z okna izby číslo 22 z hotela Taube. „Walter Lent veril, že človek má skutočný zážitok z lyžovania vtedy, ak vylezie čo najvyššie do hôr, kde nikoho nestretne, a kde je sneh ešte neporušený. Vtedy, keď putuje do najvyšších alpských sediel a na ľadovce z jednej vysokohorskej chaty Alpského klubu do druhej. Ale človek nesmie pritom nosiť viazanie, lebo by ste si, ak by ste spadli, zlomili nohu. Lyže vám musia z topánok odpadnúť skôr než sa vám noha zlomí.“ Celodenné lyžiarske túry sa končievali obvykle milostnými manévrami na okolitých chatách a trvali takmer týždeň. Bumbyho, ktorému narástli prvé dva zuby, si vtedy pestúnka Tilda brávala domov a zavalitý chlapček si na ňu rýchlo zvykol. Oslovovenie Nesto sa ujalo a Ernest, ktorý mal talent na bizarné prezývky Hadley jej vymyslel prezývku Tatie. Ó, bože, tie skvelé lyžiarske túry, ktoré nemali konca – kraja. Milovaním si značkovali všetky dostupné chaty Alpského klubu: Lindauer Hütte a Wiesbadener Hütte, ale najmä Madlenerhaus na Bielerhőhe. Ernesto vybehol na manželku hneď zrána ako mladý žrebec na čerstvú pašu. Popásal sa a odtrhával z nej všetko, čo mu ponúkala. Vypenil, až pritom takmer zaerdžal, aby vyčerpaný a príjemne unavený spal do deviatej. Milovali sa v tom čase náhlivo, dokonca aj v snehu, raz dokonca blízko samého tieňa pod vrcholom Silvretty. Hadley odovzdane prijímala túto jeho chlapčenskú náhlivosť i bezstarostnosť, najmä premilované noci, keď im hviezdy padali do izby cez strešné okno. Dakedy si myslela, že sa hneď po ťažkej túre Nesto len rovno zvalí do postele. Ale on sa jej zmocnil ako drevorubač, ťal do nej ako sekerou do stromu, až kým sa jej koruna naklonila. Narážali do seba do vyčerpania. Býval mladícky drsný. Vedela koľko nehy tento zraniteľný chlapec potreboval. Túžila, aby sa do nej ponoril ako do mora, aby s ním splynula.
„Nesto, bolo mi s tebou ľahúčko, ako v Les Avants u Gangwischovcov.“
„A mne, akoby som sa zbavil zemskej príťažlivosti a odlietal v balóne, Tatie,“ pohladkal ju Ernest po tvári.
"Ako si po tomto raji zase zvykneme na toľko civilizácie v Paríži?", spýtala sa.
"Keď sa budeme ukladať k spánku na rue Cardinala Lemoina, privrieme oči a v podkroví si predstavíme, že zaspávame v Schrunse."
"Dokážeme si tieto okamihy uchovať?", obrátila k nemu oči plné žiadostivosti.
"Ak budeš aj v Paríži taká odovzdaná ako tu na horách, potom určite!"
Spustili sa dolu do mestečka Galtür a oblúkom sa vrátili do Schrunsu. Pravdaže, v Montafone prichádzali aj dni, keď husto a vytrvalo snežilo, keď napadlo vyše meter snehu: vtedy Ernesto sedel v izbe a redigoval rukopis románu, ktorý si pracovne nazval Fiesta. Raz sa zobudil o polnoci a dlho sedel potme s otvorenými očami. Ráno zašiel za Paulom Nelsom a pýtal si od neho Bibliu. Ten mu priniesol nemecké vydanie. Otvoril si sväté Písmo na mieste, kde začínala kniha Kazateľ nemeckým slovíčkom Vergeblichkeit. Pozrel do slovníka a našiel preklad: slovo znamenalo "márnosť." Takto sa trápil kým si preložil z prvej kapitoly a z druhého, tretieho a štvrtého verša knihy Kazateľ začiatok nádherného textu, ktorý mu na chate pri jazere Windermere predčítal jeho otec Clarence: "Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa pod slnkom umára? Jedno pokolenie odchádza a druhé pokolenie prichádza, ale Zem je tu večne. Slnko aj vychádza a slnko aj zapadá, náhli sa na svoje pôvodné miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a skrúca sa na sever; bez prestania víri a krúži po vlastných cestách, aby sa v kolobehu navrátil. Všetky rieky tečú do mora, a predsa sa more nikdy nezaplní. Aj rieky sa vracajú na miesto, kde vytryskol ich prameň." Trvalo mu dva dni, kým rozlúštil tento biblický text. Až vtedy pocítil veľké zadosťučinenie, akoby urobil nejaký zázračný objav. Tento biblický text mu pomohol nájsť titul románu Slnko aj vychádza a citát z Kazateľa zaradil ako motto na jeho začiatok. Čítaním biblie sa Ernest učil rozumieť nemčine.
Len čo zasvietilo slnko, ťahalo ho to von. Februárové slnečné dni sa opakovali ako cez kopirák: vídali spoločne s Hadley snehom zaviate kopce, prievaly a zasnežené štíty, šíro-šíre snehové pláne bez konca, bez jedinej stopy po lyžiach. Nad naviatou čerstvou belobou im vídali ako baldachýn nad posteľou visieť modré nebo. Do hotela Taube, ktorý už považovali začali za svoj domov, sa vracali unavení ale šťastní. Boli to dni alpskej idyly. Cítili na duši pokoj a blaženosť, lebo žili iba jeden pre druhého. Nikto a nič ich nevyrušovalo. Ernest si zapustil bradu, a keď sa takto opálený túlal po Schrunse dostal prezývku Čierny Kristus. Spoznal desiatky horálov, skamarátil sa a s nimi a po večeroch popíjal šnaps, čerešňovicu, ktorej Rakúšania vraveli kirsch.
Nijaká idyla však netrvá večne, každá sa raz skončí. Aj táto alpskása skončila vtedy, keď do Schrunsu prišli bohatí priatelia Hemingwayovcov, americkí manželia Sára a Gerald Murphyovci s priateľom, spisovateľom Johnom Dos Passosom. Sára Sherman Wiborgová bola dcérou milionára Franka Wiborga a jej matka dcérou slávneho generála Williama Shermana a výborne spievala. Gerald Murphy, ktorý bol od Sáry o päť rokov mladší, bol synom bohatého bostonského obchodníka s kožou. Nedokončil univerzitu v Yale a venoval sa maliarstvu. Manželia odišli roku 1921 z New Yorku do Paríža a tam si našli priateľov Zeldu a Scota Fitzgeraldovcov, Ernesta Hemingwaya, Johna Dos Passosa, Fernanda Légera, Jeana Coctaeua, Pabla Picassa, Archibalda Mc Leisha, Johna O Haru, Cola Portera či Dorothy Parkerovú. Život Murphyvcov v Paríži pripomínal dlhometrážny flám. Scott Fitzgerald túto bohému opísal v knihe Nežná je noc a Hemingway vo sovjej poslednej knihe Záhrady raja. S ich príchodom do Schrunsu sa východný raj prepadol pod zem. Odrazu bolo všetko inak. Ernest nikdy nemal v láske zbohatlíkov. Ani v Toronte ani v Paríži. Sám trel biedu, každý dolár musel päťkrát obrátiť v dlani, kým sa rozhodol niečo si kúpiť. Každý deň v Paríži, bojoval o to, aby prežil. Do hlavy sa mu zavŕtala najskôr prvoplánová závisť, kvôli tomu, že Murphyovci mali peniaze na všetko, on ledva na základné živobytie. A teraz zase zbohatlíkov neznášal za to, lebo mu svojim príchodom narušili pokoj a mier Montafonu. Priniesli sem maniére a zvyky veľkomesta. Prevrátili celý Hemingwayov denný program, rozbúrali jeho vypestované návyky, sebakontrolu aj sebadisciplínu. Dovtedy mal Ernestov život vlastné tempo a prirodzený spád. Do príchodu Murphyvcov Hadley s Ernestom sa rozhodovali aj konali spontánne, nikto ich neobmedzoval. Nemuseli sa prispôsobovať. Lenže s ich príchodom sa rytmus života zmenil. Odrazu tu boli navyše, lebo chceli každé ráno už pri raňajkách niečo plánovať a najmä organizovať. Zneli otázky, ktoré tu nikdy predtým nezazneli a ktoré Hemingwaya vyvádzali z miery: Kam dnes pôjdeme? Čo budeme dnes robiť? Ernest mal vždy vlastné pracovné plány a tempo života si určoval sám. Gerald aj John Dos Passos každú chvíľku prichádzali s návrhmi, aby si vyšli na lyže raz na jeden, raz na onen blízky kopec. Ernest sa z ohľaduplnosti voči kamarátom sa nechal vyrušovať v práci a podnikal výlety, z ktorých nemal pocit radosti a tobôž dobrodružstva... Ťažko niesol každý cudzí zásah ako sa má život v Schrunse vyzerať. Nebol zvyknutý nikomu sa prispôsobovať. Hadley si už stihol vychovať: bola dostatočne vycvičená a nikdy nereptala. Teraz, keď mal vybudovaný celý systém práce, si ho musel náhlivo nanovo v hlave prestavať: začal vstávať skoro ráno o štvrtej, aby si napísal stránky literatúry, kým ho prídu „priatelia“ vyrušovať. Pravda, horšie bolo to, keď sa ho pri raňajkách vypytovali, prečo je dnes taký uveličený a spokojný. Domŕzali, aj provokovali jeho zdieľnosť a Ernie sa natrápil, kým kamufloval témy aj príbehy, o ktorých práve písal. Pripadal si ako u policajtov na vyšetrovačke, s ktorými podobné výsluchy zažíval ako lokálny reportér Star v Toronte. Prílišný záujem ho znervózňoval, strácal potrebný pokoj na písanie. Písanie románu Slnko aj vychádza, sa zaseklo. Cítil sa ako u psychiatra. Lebo Gerald aj John sledovali Nestovo správanie sa, vypýtovali sa na jeho zamyslenosť, a keď hneď na banálne otázky neodpovedal, prípadne ako boxér odbíjal útočné poznámky, vytýkali mu zase, že je síce s nimi, ale hlavou neprítomný. Niekedy volil radšej výhovorky, alebo sa s nimi radšej opil. A dva dni sa liečil, kým mohol znova písať... Písanie je rehoľa. Ani hlavu nemôžete rozptyľovať inými témami. Občas sa predsa len nezdržal, a z čírej dobromyseľnosti im prečítal poviedku Hore v Michigane o Jimovi Gilmorovi, ktorý na jedľových doskách v prístavisku Horton Bay kruto až surovo zbavil panenstva dievčinu menom Liz. John Dos Passos bol unesený, ako Hemove vety plynú ľahúčko, ako vie niekoľkými slovami navodiť presnú atmosféru napätia medzi dvoma mladými ľuďmi, z ktorých žena po Jimovi túži a on si ju drsne a majetnícky vezme práve vtedy, keď je namol opitý. Obdivoval, ako vedel tak zrozumiteľne vyjadriť ženské city, keď sa žena Liz nachádzala vo veľkom očakávaní, lebo v nej práve dozrievala túžba, ktorú obdivovaný muž v okamihu naplnenia telesnej vášne a lásky zabil sebeckým správaním. Obdivovali ako vedel do protikladu postaviť cit lásky a egoizmu. Koho by netešila pochvala.
„Do pekla Hem, ty píšeš ako diabol. Je to úžasné. Najmä tvoja metóda, aký si v písaní presný,“ nezdržal sa Gerald Murphy. "Som iba čitateľ, ale tvoje vety jednoducho a presne vyjadrujú pocity..."
"Niečo som sa v Kansas City Star predsa len naučil," zmohol sa Ernest na odpoveď.
„Nechápem, ako si vôbec na ten nápad prišiel,“ čudoval sa Dos Passos. „Ten okamih, keď dievčina vychádza v noci za Jimom do prístaviska a horí túžbou, ktorú milovaný muž v okamihu lásky vlastne zneužije a pokorí... Ten zlom, že vyvrcholenie lásky neprináša naplnenie, lež bolesť. Človeku to zastaví dych. To je geniálne.“ Pravda, keď priatelia začali chápať, aké skvelé texty Hemingway práve píše, ako sa mu sakramentsky darí, oboch ovládla tichá závisť. Závisť neskryješ, hoci si priateľ, prezradíš sa ňou: v náznaku, v irónii, v sarkazme, možno len podvedomým gestom. Hemingwayove úspechy v próze ťažko znášal najmä Dos Passos. Obaja domŕzali, kým im neprečítal úryvok z románu Slnko aj vychádza. Ernest si predsa len plazivú závisť začal uvedomovať a stiahol do seba ako do skrýše. Uvedomoval si, že každú vetu, každý dobrý nápad z nového románu, mu možno ukradnúť. V tomto je písanie intímna, zraniteľná spoveď, pri ktorej sa človek duševne vyzlieka donaha. A spisovatelia, hoci najbližší priatelia, sú skrátka súperi.
Schruns býval dovtedy iba Hemingwayovym súkromným ihriskom. Nemusel sa oň s nikým deliť. S príchodom Murphyovcov a Passosa sa rakúske mestečko zmenilo na verejné ihrisko. Dávno si sám ihrisko pripravil aj vylajnoval, a odrazu sa na ňom trénovali celkom cudzí hráči... Z obáv sa rodili pochybnosti, tie potom živili podozrievanie, napokon aj predpojatosť. Stratu intimity v údolí Montafon, kde sa mu odrazu zbohatlíci plietli do cesty na každom kroku, spôsobovali čoraz častejšie jeho rozladenosť. Ak mu v Paríži niečo osobitne prekážalo, boli to práve zbohatíci. Nuž a z Paríža ušiel práve pred týmto typom ľudí. Lrmžr oni si ho našli a dobehli ho aj v tomto čarovnom údolí, ktoré si sám objavil. Objaviteľ vždy tak trochu obviňuje tých, čo mu ponad plece nazerajú do raja. Mohol za to Bertram Hartman, keď sa širšej spoločnosti v ktorejsi parížskej kaviarni pochválil, že vysoko v rakúskych Alpách leží zázračný kút. A keďže Hemingway bol zo všetkých v bohémskej partii najchudobnejší, pritom však ako reportér aj nezávislý, mohol do údolia Montafon ihneď vycestovať. Zbohatlíkov brzdili záväzky aj nové rituály, keď sa ich ženy v Paríži motali po obchodoch a zabíjali čas. Zamestnávali ich prípravy oblečenia na večierky, chodenie na párty, kam sa pozývali, aby si vzájomne oplácali rodinné návštevy. Prehajdákali tak more času. Život bol pre nich jeden veľký flám. Kým zbohatlíci stihli do Schrunsu vyraziť, prežili tam manželia Hemingwayovci tri úžasne mesiace naplnené prácou a oddychom. Pôvodné dni voľnosti a slobody sa v rajskej záhrade zmenili na súboj súperov. Tajomstvo nádhernej prírody Schrunsu aj údolia Montafon, ktoré sa dovtedy núkalo ako nevinnosť panny, sa náhle zmenilo na ženu, čo práve o panenstvo prišla.
 
== Ocenenia ==
89

úprav