Barokové umenie: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 87.197.38.126 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Zajano
→‎Charakteristika umenia: opravený nominatív plurálu
Riadok 19:
Barokové umenie nezobrazovalo skutočnosti reálne, ale pomocou duchovných a prírodných síl, ktoré skutočnosti spôsobovali. Vykladali sa pomocou symbolov, emblémov, podobenstiev, alegórií, paralelizmov alebo antológií. Aj vďaka tomu sa ľudský život chápal len ako ilúzia, sen, hra alebo divadlo, a jeho nestálosť bola podčiarknutá pesimizmom, pominuteľnosťou, márnosťou a ničotnosťou svetských vecí, nakoľko pravý život sa začínal až po smrti.
 
Námetmi pre umelecké diela sú náboženské postavy a výjavy (výjavy z Biblie, zo života svätých), mytologické postavy (antickýantickí bohovia), alegorické postavy (sochy viery, mieru, skromnosti, cudnosti), ale tiež výjavy z bežného života (predavači, kartári, hostince).
 
Spôsob, akým sa zobrazoval pohyb, ktorý bol rovnako dôležitý pre architektúru, sochárstvo aj maliarstvo, sa vyskytoval len zriedkavo pred rokom [[1620]]. Umelci museli vyriešiť veľký problém so svojvoľnosťou, ktorú toto obdobie zdedilo po manierizme, ktorú bolo treba nahradiť symetriou a správnymi proporciami. Ako prvý prišli na typicky barokový spôsob [[Annibale Carracci]] a [[Carlo Maderno]]. Prvý maliar, ktorý rozvinul techniky ozajstného barokového pohybu, bol [[Peter Paul Rubens]]. Ten bol tiež tvorcom ďalšej črty barokového pohybu, a to tendencie tvarov prelínať sa a splývať. Talianski umelci dosiahli toto štádium až okolo roku [[1620]], a zásluhu na tom má [[Gian Lorenzo Bernini]], pričom napr. v Nemecku a Rakúsku sa takéto diela objavujú až v 18. storočí. Samostantou cestou sa vydalo Francúzsko a jehona oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stiejeho maliarstvo, kde zaviedol barokový pohyb ako prvý okolo roku [[1620]] [[Simon Vouet]], ktorý predtým 12 rokov žil v Taliansku, no nakoľko bol francúzsky vkus omnoho klasickejší, tak sa po usadení vo Francúzsku časom prispôsobil a upustil od svojej barokovej hýrivosti. Vrcholný barok vo Francúzsku ocenili až koncom 17. storočia, keď umelci znovu objavili Rubensa.
 
Ozajstný barokový priestor, podobne ako ozajstný barokový pohyb, vznikol až po roku [[1620]], a v architektúre to bolo až po roku [[1630]], hoci aj predtým tu boli určité pokusy. Priečelia, vnútorné múry a oblúky v kostoloch sa riešili ako väčšie, harmonickejšie spojené celky, bohatšie modelované než predtým, no štrukturálne bolo ich úlohou priestor skôr uzavrieť.