Lama vikuňa: Rozdiel medzi revíziami

V súčasnosti má areál výskytu menší ako huanako a vyskytuje sa v andskej vysočine v nadmorskej výške od 3 800{{--}}{{mnm|5500|w}} Ich optimálne prostredie sa nachádza medzi 4 200{{--}}{{mnm|5000}} Z toho dôvodu je rozšírené tvrdenie, že vikune sú výhradne vysokohorské zvieratá. No nie vždy tomu tak bolo. Praveké nálezy dokazujú, že ich domovom boli aj vzdialené roviny a pampy. Podľa týchto údajov tak osídľovali aj stepi v oblasti Buenos Aires. Dalo by sa predpokladať, že vikune žijúce na juhoamerických rovinách, ostatné voľne žijúce zvieratá ako huanako či niektorí zástupcovia čeľade jeleňovité vytlačili. V takejto konkurencii neboli schopné sa presadiť a vrátili sa do vyššie položených oblastí, na ktoré boli aj fyziologicky lepšie prispôsobené.▼

Už Inkovia sa starali o prísnu ochranu vikúň. Jednoduchému ľudu bolo poľovanie na vikune zakázané. Iba v určitý čas sa na príkaz vládcov smeli niekoľko tisícové skupiny Indiánov spojiť a ako honci obkľúčiť celé územia obývane čriedami vikúň. Nahnali tieto zvieratá k skalným stenám, kde ich uzavreli, ostrihali a znova pustili na slobodu. Pritom zabili niekoľko nadpočetných samcov na kožuchy a kožu. Na základe takéhoto počínania, mohli si Inkovia zhotovovať odev z kvalitnej vlny bez toho, aby ohrozili stavy týchto zvierat (de.wikipedia.org, 2005).▼

Aj napriek španielskej kolonizácií si vikune uchovali pevnú pozíciu medzi ostatnými zvieratami. Dôvodov bolo viac. Bola to najmä ich svetoznáma, jemná a drahá vlna, ich jemné mäso, ktoré ako lovná zver poskytovali. Po tristo rokoch ustavičného zmenšovania sa populácie, osloboditeľ južnej Ameriky, Simon Bolivar, tesne po skončení bojov o nezávislosť v roku 1825 vydal pre Peru a Bolíviu nariadenie na ochranu vikúň. Toto nariadenie povoľovalo iba jednu obmedzenú poľovačku na tieto zvieratá a bol to prvý zákon týkajúci sa ochrany zvierat v postindiánskej Amerike. O tom, že tento zákon nemal veľký účinok svedčí aj fakt, že bol vládou v Peru, Bolívii, Argentíne a Čile mnohokrát sprísnený. V ďalekej a rozľahlej andskej krajine sa však od stráží nedalo veľa očakávať. Kožuchy a deky z vikunej vlny sú obľúbené nielen u domorodcov ale aj u turistov. Tak pokračuje neobmedzené poľovanie až do dnešných čias. Iba v národnom parku Sajama v Bolívií a Cutervo v Peru nájdu vikune bezpečné útočisko pred prenasledovaním.▼

Stará indiánska metóda získavania vlny je mimoriadne šetrná a ohľaduplná. V dnešnej dobe sa na niektorých farmách opäť začína uchytávať a využívať. V roku 1919 chytil hlavný peruánsky vlastník asi 30 vikúň a umiestnil ich na svoju veľkú farmu v pohorí nad jazerom Titicaca, ktorá bola obklopená kamennými stenami. Vikune sa tu veľmi dobre rozmnožovali a po desiatich rokoch sa stádo rozrástlo na takmer 5 000 jedincov. Žili úplne voľne na rozsiahlych plochách farmy. Wolf Herre a Herbert Wendt mali to potešenie ich pozorovať a o nich aj referovať. Každoročne je podľa indiánskych zvykov určité množstvo zvierat naháňaných do ohrád, odchytených s lasom, zhodených na zem a ostrihaných. Potom sa ohrady opäť otvoria a zvieratá sú opätovne vypustené do polodivého prostredia. Už po 200 metroch sa upokoja. Rodiny sa navzájom ponachádzajú a odchádzajú na svoje pastviny (Payer, 2001).▼

Pre vikune, ako jediné žijúce kopytníky, ktorým rezáky pravidelne dorastajú podobne ako hlodavcom, je správna výživa veľmi dôležitá. Potrebujú totiž tvrdé rastliny, aby sa tak tieto rezáky pravidelne obrusovali. Ako píše Cardozo „Ich životný priestor sú rokliny Kordilier, kde sa tvoria močiare, kde si každé dva dni môžu uhasiť svoj smäd. Tu nájdu aj zástupcov čeľade lipnicovité a niekoľko druhov kavyľov (Stipa ichu) chladných Ánd. Nájdeme tu tiež na zemi sa plaziace skalné ruže, tvrdé trávy, mach a lišajníky na skalách.“ Dá sa povedať že územie vikúň sa nachádza pod hranicami večného snehu (medzi 4 800 a {{mnm|5500}}) a nad {{mnm|3000}}▼

Svetom vikúň sú teda peruánske vysoko položené stepi. Simon je zástancom názoru, že pôvodné územie najchudších a najmenších amerických tiav bolo široké viac ako 2 000 km, a to od juhu Ekvádoru až po severnú časť Čile a severovýchod Argentíny. Vniknutie ľudí a ich dobytka do kráľovstva vikúň malo za následok, že tieto sa z oblasti Ekvádoru, Čile a Argentíny takmer úplne vytratili.▼

Vikune obývajú oblasti Peru, Bolívie a Argentíny. Ich hlavnou potravou sú trávy a byliny. Najčastejšie žijú v malých skupinkách, ktoré sú tvorené jedným samcom a tromi samicami. Sú to striktne teritoriálne zvieratá. Majú svoje denné (pastevné) a nočné (odpočinkové) teritória.▼