Bitka na Kosovom poli: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Odkaz na súbor Coat_of_Arms_of_the_House_of_Kotromanić.svg bol odstránený, pretože ho Fastily na Commons zmazal. |
rozšírenie |
||
Riadok 20:
|poznámky=
}}
'''Bitka na
Na strane jednej sa tu stretli srbský knieža [[Stefan Lazar I. Hrebeljanović|Lazar Hrebeljanović]], knieža [[Vuk Branković]] a [[Bosna|bosniansky]] kráľ [[Tvrtko I. Kotromanić]], na strane druhej osmanský [[sultán]] [[Murad I.]], ktorého sprevádzali jeho synovia Jakub a Bajazid. Kresťanské jednotky boli posilnené radom pomocných oddielov z [[Albánsko|Albánska]], [[Bulharsko|Bulharska]] a [[Uhorsko|Uhorska]],<ref name="djz72">''Dějiny jihoslovanských zemí'', str. 72</ref> Turkom asistovali ich vazali z podmanených krajín.<ref name="ds97">''Dějiny Srbska'', str. 97</ref> Hoci výsledok bitky zostal nerozhodný (padli aj obaja vrchní velitelia), ďalšie činy uhorského a poľského kráľa [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I. z Anjou]] znamenali oslabenie kresťanských spojencov,<ref name="db133">''Dějiny Bulharska'', str. 133</ref> vďaka ktorým si Osmani upevnili svoje pozície na [[Balkánsky polostrov|Balkáne]], kde onedlho vyvrátili [[Druhá Bulharská ríša|druhú Bulharskú ríšu]] (definitívne v roku [[1396]]).
== Situácia pred bitkou ==
[[Súbor:Kral_Volkašin_large.jpg|thumb|left|Vukašin, srbský kráľ a ochranca krajiny.|link=Soubor:Kral_Volkašin_large.jpg]]
V polovici 14. storočia bolo najmocnejším a najvýznamnejším štátom na [[Balkánsky polostrov|Balkáne]] [[Srbsko|Srbské cárstvo]]. Roku [[1352]] boli však Srbi porazení [[Osmanská dynastia|Osmanmi]], [[Turecko|tureckým]] kmeňom z [[Bitýnia|Bitýnie]], ktorý si na pomoc privolal [[Byzantská ríša|byzantský ''autokrator'']] [[Ioannes Kantakuzenos]].<ref>''Vládcové v Evropě 3'', str. 144</ref><ref>''Dějiny středověké Evropy'', str. 329</ref><ref>''Dějiny Turecka'', str. 32</ref>{{#tag:ref|V Byzantskej ríši zúrila v rokoch 1341/1342 - 1354 občianska vojna medzi priaznivcami mladého legitímneho cisára Ioanna V. Palaiologa, za ktorého spravovala ríšu jeho matka Anna Savojská, a priaznivcami vojvodcu Ioanna Kantakuzena, predtým vrchného veliteľa armády.</ref> Kantakuzenos začal nadväzovať s Turkami kontakty, ktoré sa ríši neskôr stali osudnými.<ref>''Dějiny Bulharska'', str. 126-127</ref> Najskôr Kantakuzenovi pomáhal ajdinský emir Önür, neskôr však samotní Osmani (emir Orhan so svojim synom Sulejmanom).<ref>''Pád Konstantinopole'', str. 33</ref> Osmani sa práve v bitke roku 1352 pričinili o porážku Srbov.<ref>''Dějiny Bulharska'', str. 128</ref>|group = "pozn."}} Toho roku ([[1352]]) obsadili pevnosť Tzympe a o dva roky neskôr ([[1354]]) dobyli vojská osmanského [[Emir|emira]] [[Orhan|Orhana]] (Orchana) prístav [[Gallipoli]].<ref name="ds87">''Dějiny Srbska'', str. 87</ref> Keď však na sklonku roka [[1355]] zomrel cár [[Štefan Dušan]], rôznorodá srbská ríša sa začala rozpadať. Tým sa štát stal oveľa menej obranyschopným, než bol za Dušanovej éry.<ref>''Dějiny Byzance'', str. 323</ref> Okrem Srbska a Byzancie sa do ťažkej situácie dostalo aj Bulharsko, kde cár [[Ivan Alexander]] ([[1331]] - [[1371]])<ref>''Dějiny Bulharska'', str. 122</ref> odovzdal vládu v časti ríše svojmu synovi [[Ivan Stracimir|Ivanovi Stracimirovi]] a Osmani naďalej postupovali na Balkán; roku [[1359]] dokonca obliehali [[Konštantínopol]], sídelné mesto byzantských cisárov, a roku [[1361]] dobyli Didymoteichos.{{#tag:ref|Možno bolo dočasne tiež hlavným mestom osmanskej ríše.<ref>''Bulharsko do 1396'', str. 220</ref>|group = "pozn."}} Orhanov druhorodený syn [[Murad I.]] {{#tag:ref|Orhanov starší syn Süleyman, ktorý velil obliehaniu Gallipoli, zomrel r. 1357, snáď na následky zranení, ktoré utrpel po páde z koňa.<ref>''Pád Konstantinopole'', str. 34</ref>|group = "pozn."}} pochopiteľne pokračoval vo výbojoch svojho otca: v 60. rokoch [[14. storočie|14. storočia]] sa zmocnil takmer celej [[Trácia (historické územie)|Trácie]]<ref name="db130">''Dějiny Bulharska'', str. 130</ref> a najneskôr roku [[1371]] sa Turci zmocnili [[Edirne|Adrianopol]], kam Murad z [[Malá Ázia|maloázijskej]] [[Bursa|Bursy]] presunul svoje sídlo.
Rok [[1371]] bol pre balkánske krajiny do istej miery zlomový. Najprv vo februári zomrel bulharský cár Ivan Alexander,{{#tag:ref|Podľa ''Dějin Bulharska'' zomrel 13. februára, podľa ''Bulharských zemí do 1396'' to bolo až 17. februára.|group = "pozn."}} ktorý svoju ríšu už skôr rozdelil na niekoľko častí. [[26. september|26. septembra]] potom utrpeli kresťanské vojská v bitke pri Čirmene (Černomenu na rieke [[Marica]], asi 40 kilometrov západne od Adrianopolu) strašnú porážku od Turkov, aj keď boli kresťania v presile.<ref>''Dějiny středověké Evropy'', str. 332</ref> Obaja vojvodcovia kresťanov, samozvaný srbský kráľ [[Vukašin]] (Valkašin, Samozvanec od [[1366]]) a jeho brat, macedónsky despota [[Jovan Uglješa|Jovan (Ivan) Ugljesa]], v bitke zahynuli.<ref name="djz72" /> Niekoľko mesiacov po bitke (4. decembra) pri Čirmene zomrel srbský cár [[Štefan Uroš V.|Štefan Uroš]], posledný Nemanjić na srbskom tróne. [[Srbsko]] aj [[Bulharsko]] sa teda aj ''de iure'' rozpadli.<ref>''Dějiny Bulharska'', str. 131-132</ref> Srbsko bolo vtedy úplne rozdrobené a v Byzancii začal zúriť boj medzi cisárom [[Ioannes V. Palaiologos|Ioannesom V.]] ([[1341]] - [[1391]]){{#tag:ref|Ioannes V. Palaiologos bol trikrát zvrhnutý - najskôr v roku 1347 vojvodcom Ioannom Kantakuzenom (do 1354), potom v roku 1376 svojim synom Andronikom IV. (do r. 1379) a napokon vnukom Ioannom VII. (1390).<ref>''Dějiny Byzance'', str. 490</ref>|group = "pozn."}} a jeho synom-uzurpátorom [[Andronikos IV.|Andronikom IV.]]([[1376]] - [[1379]]).<ref>''Dějiny Byzance'', str. 324-325</ref>
Murad vtedy posilnil svoje pozície v Európe - podrobil si pohraničných bejov a vyhlásil sa sultánom. Novopečený sultán tiež vtedy zasiahol v Byzantskej ríši a opäť dosadil na trón zosadeného cisára Ioanna V. a jeho druhorodeného syna Manuela (neskoršieho Manuela II.).<ref>''Pád Konstantinopole'', str. 38-39</ref><ref name="dby326">''Dějiny Byzance'', str. 326</ref> V roku [[1382]] bola Osmanmi dobytá [[Sofia]], roku [[1383]] [[Serrai]] a v roku [[1386]] prenikli do [[Bosna|Bosny]]. Toho istého roku (1386) padla do osmanských rúk [[Larisa (mesto v Grécku)|Larisa]] a [[Niš]].<ref name="b98">''Balkán mezi Východem a Západem'', str. 98</ref><ref name="pk39">''Pád Konstantinopole'', str. 39</ref>. Tureckú ofenzívu sa snažilo zastaviť srbské knieža [[Stefan Lazar I. Hrebeljanović|Lazar Hrebeljanović]] ([[1371]] - [[1389]]), najmocnejší muž srbského "štátu", ktorý sa s Osmanmi stretol v roku [[1386]]/[[1387]] v bitke pri Pločniku na rieke [[Toplica]] a za pomoci bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Kotromanića ([[1353]] - [[1391]], kráľom od [[1377]]) ich porazil.<ref name="db133" /><ref>''Vládcové v Evropě 3'', str. 149</ref><ref>''Kosovo rovné'', str. 17</ref> Murada to však nezastrašilo a pokračoval v expanzii - ešte roku 1387 Osmani dobyli Berrhiou a [[Solún]]. V lete toho istého roku bolo turecké vojsko porazené Vlatkom Vukovičom, vojvodcom bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Táto prehra však podnietila sultána k vojenskému zásahu.
== Bitka ==
Ani sultán [[Murad I.|Murad]], a ani [[Srbi]] sa po dvoch nedávnych vojenských stretnutiach nechceli púšťať do drobných ťahaníc a šarvátok, skôr sa chystali k bitke, ktorá mala o osude tej či onej strany rozhodnúť. Ako [[Kresťan|kresťania]], tak [[Moslim (vyznavač islamu)|moslimovia]] (tiež ich kresťanskí vazali) sa snažili získať na svoju stranu čo najviac kniežat z regiónu.<ref name="kr18">''Kosovo rovné'', str. 18</ref> Do čela kresťanskej aliancie sa postavil vtedy najvýznamnejší muž Srbska, [[Stefan Lazar I. Hrebeljanović|Lazar Hrebeljanović]] (*[[1329]]), ktorého manželka Milica pochádzala z najslávnejšieho srbského stredovekého rodu [[Nemanjići|Nemanjićovcov]]; jej praprapradedom bol slávny [[Stefan Nemanja]] ([[1166]] - [[1196]]).<ref name="b98" /><ref>''Dějiny Srbska'', str. 94</ref><ref>''Dějiny Srbska'', str. 608-609</ref> Lazar bol síce najmocnejším srbským kniežaťom vtedajšej doby, ale jeho panstvo ani zďaleka nedosahovalo rozlohy [[Stepan Dušan|Dušanovej]] "veľkosrbskej ríše".<ref>''Dějiny jihoslovanských zemí'', str. 67</ref><ref>''Dějiny Srbska'', str. 95</ref> Lazárovým mocným spojencom bol bosniansky kráľ [[Tvrtko I. Kotromanić|Tvrtko]], ktorý Lazarovi poslal vojvodcu Vlatka Vukoviča, víťaza od Bileća, i s vojskom.<ref name="djz72" /> Ďalším Lazárovým spolubojovníkom bol manžel jeho dcéry Mary [[Vuk Branković]], na území ktorého nakoniec došlo ku krvavému skríženiu zbraní.<ref>''Dějiny Srbska'', str. 610-611</ref><ref name="kr18" /> Potenciálna "vyššia moc" v balkánskom regióne - [[Byzantská ríša]] - bola už v úplnom rozvrate, pretože [[Palaiologovci|dynastia Palaiologovcov]] už úplne strácala centrálnu moc.<ref name="dby326" /> Ďalší veľký štát - [[Uhorsko|Uhorské kráľovstvo]] - sa tiež zatiaľ príliš nezapájalo do balkánskych pomerov.<ref>''Dějiny středověké Evropy'', str. 333</ref>
Dátum [[28. jún]]a [[1389]] je jedným z najdôležitejších momentov srbských národných dejín. V utorok na sviatok svätého Víta sa spojenecké vojská Srbov, Bosniakov, Albáncov, Uhrov a Bulharov stretli s osmanským sultánom Muradom I. (1326-1389). Do rozhodujúcej bitky ich viedol najmocnejšie srbské knieža Lazar Hrebeljanović (1329-1389), ktorý velil srbskému vojsku, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu tureckého náporu. Doteraz nie je celkom jasné, ako bitka prebiehala. Vo väčšine prameňov sa uvádza, že v predvečer bitky srbský bojovník Miloš Obilić smrteľne zranil tureckého sultána. Smrť vojvodcu obvykle ukončí celý konflikt, tentoraz však rozpútala búrku, ktorá nemala v stredoveku obdoby.
[[Súbor:Muradhudavendigar.jpg|right|thumb|200px|[[Murad I.|Murad I. Hüdavendigar]], sultán-mučeník.]]
Nevlastný Muradov syn Bajazid I. zvaný Ildirim (1354-1403) sa do čela osmanskej armády postavil skôr, než v tureckých radoch vypukla panika. Hoci Srbi začali mať prevahu, náhlym útokom na srdce srbského vojska súboj rozhodol v prospech polmesiaca. Jeho najväčší protivník Lazar padol do jeho rúk a nad Muradovou mŕtvolou prišiel o hlavu. Podľa srbského patriarchu Danila III. radšej zvolil smrť, než aby žil v hanbe. Po kosovskej bitke sa veľmi rýchlo rozšíril kult svätého Lazara a dodnes patrí medzi hlavných srbských kresťanských svätcov a mučeníkov.
== Dôsledky ==
Dôsledky srbskej porážky nadobudli ďalekosiahlych rozmerov. Turci nekompromisne vyhladili všetku srbskú šľachtu a územie ležiace medzi [[Dunaj|Dunajom]], [[Sáva (rieka)|Sávou]], [[Drina|Drinou]] a [[Timok]]om sa dostalo do ich vazalskej závislosti. Osmanskej ríši sa tak otvorila brána na Balkánsky polostrov, čím bol na stovky rokov ovplyvnený osud nielen porazených, ale aj podstatnej časti Európy.
Hoci Srbi utrpeli porážku, pripomínajú si bitku ako svoje víťazstvo. Smrť ich najväčších hrdinov, svätcov a mučeníkov je oslavovaná v rade mýtov i ľudových spevov. Každoročne si potom pripomínajú veľkosť Srbskej ríše a sviatok svätého Víta považujú za deň, kedy si pravoverné vojsko zvolilo prijatie do kráľovstva nebeského pred pozemským víťazstvom. Od tejto chvíle sa pokladajú za ''nebeský národ''.
▲[[Súbor:Kosovo Polje sized.jpg|náhľad|vľavo|Pamätník na mieste bitky]]
== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Category:Battle of Kosovo 1389}}
== Poznámky ==
<references group="pozn." />
== Referencie ==
{{Referencie}}
== Zdroj ==
{{Preklad|cs|Bitva na Kosově poli|11135396}}
[[Kategória:Bitky v Srbsku]]
| |||