Wikipédia

Žofia Bosniaková: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Bubamara (diskusia | príspevky)
53 099 editací
d Verzia používateľa 87.197.28.202 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Lalina
Riadok 1:
{{Infobox Osobnosť
vcov sa začínajú odvíjať od Marka Bosniaka,
|Meno = Žofia Bosniaková
ktorý sa narodil okolo roku 1500. Bol v službách Ferdinanda I.
|Portrét = BosnyákZsófia.jpg
Habsburského. Zúčastnil sa bojov proti Jánovi Zápoľskému, vyznamenal sa v
|Popis = uhorská šľachtičná
<nowiki> </nowiki>protitureckej bitke pri Viedni na jeseň roku 1529. Bol hlavným
|Dátum narodenia = [[1609]]
kapitánom v dnešnom Jure pri Bratislave. Zomrel okolo roku 1564, keď
|Miesto narodenia = [[Šurany]]
zvolili za kráľa Maximiliána II. Marek Bosniak mal tri deti: Andreja,
|Dátum úmrtia = [[1644]]
Annu a Žofiu.
|Miesto úmrtia = [[Strečno]]
}}
 
'''Žofia Bosniaková''' alebo '''Žofia Bošňáková''' ({{V jazyku|hun|Bosnyák Zsófia}}) (* [[2. jún]] [[1609]], [[Šurany]] – † [[28. apríl]] [[1644]], [[Strečno]]) bola [[Uhorsko|uhorská]] šlachtičná, po smrti uctievaná ako svätica, aj keď k jej oficiálnej kanonizácii doposiaľ nedošlo.
<nowiki> </nowiki> Andrej sa narodli roku 1530 vo Veľkom Bieli, neďaleko
Bratislavy.Mal majetky v okolí Trnavy. Jeho sestra Anna sa po smrti
prvého manžela vydala po druhý raz za Františka Čorbu. O sestre Žofii sa
<nowiki> </nowiki>zatiaľ nenašli nijaké záznamy.
 
== Životopis ==
Andraj Bosniak mal štyri deti: Tomáša, Štefana, Magdu a Brigitu. O
Tomášovi vieme, že sa narodil v Bratislave alebo jeho blízkom okolí roku
<nowiki> </nowiki>1572. Slúžil v hodnosti husárskeho kapitána u grófa Ilešháziho. Tomášov
<nowiki> </nowiki>brat Štefan študoval na univerzite v Bologni. Zomrel ako starý
mládenec. Tomášova sestra Magda bola vydatá za Františka Fánocyho a
ďalšia Tomášova sestra Brigita bola manželkou Gašpara Trsťanského, ktorý
<nowiki> </nowiki>bol členom kráľovského snemu.
 
Narodila sa v rodine uhorského šľachtica a významného protitureckého bojovníka [[Tomáš Bosniak (1572)|Tomáš Bosniaka]] na [[Šurany|Šurianskom]] hrade.
<nowiki> </nowiki> Naša historiografia z obdobia feudalizmu eviduje málo osobností
Začiatkom roku [[1626]] sa ako 17-ročná vydala za baróna [[Michal Serényi|Michala Serényiho]], ktorý mal viaceré majetky na [[Morava (región)|Morave]], preto po svadbe Žofia odišla na jeho hrad Svetlo v [[Bojkovice|Bojkoviciach]]. Toto manželstvo trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi 10. marca 1626 zomrel. Jej druhým manželom bol neskorší palatín [[František Vešeléni]]. Po svadbe v roku [[1630]] sa presťahovala do renesančného kaštiela v obci [[Teplička nad Váhom]]. Tu sa jej narodili obaja synovia: Adam 1630 a Ladislav 1633. Jej život sa vyznačoval štedrosťou a obetavosťou voči poddaným. Zomrela roku [[1644]] v chýre svätosti.
<nowiki> </nowiki>vojenského a politického života, ktoré by sa hlásili k slovenskému
pôvodu. Jedna z pozoruhodných osobností tohto obdobia je práve Tomáš
Bosniak, kapitán hradu v Šuranoch, Nových Zámkoch a vo Fiľakove. Okrem
iných hodností bol rytierom Zlatej ostrohy kráľa Mateja II., hlavný
ceremoniál (pohárnik) kráľa Ferdinada I. Habsburského a hlavný župan
Tekovskej župy. Mal dvoch synov: Tomáša a Štefana a tri dcéry: Žofiu,
Juditu a Magdu.
 
== Uctievanie ==
 
Žofia bola pochovaná v kaplnke na [[Strečniansky hrad|Strečnianskom hrade]]. V roku [[1729]] preniesli slávnostne jej ostatky do kostola v [[Teplička nad Váhom|Tepličke nad Váhom]], kde boli neporušené uchovávané až do 1. apríla 2009, kedy ich zničil psychický narušený muž zo Žiliny.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = ČTK, SITA, (lk)
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Podpaľač zničil vzácnu múmiu Žofie Bosniakovej
| url = http://zilina.sme.sk/c/4374437/podpalac-znicil-vzacnu-mumiu-zofie-bosniakovej.html
| dátum vydania = 1. 4. 2009
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Sme
| miesto =
| jazyk =
}} </ref> Dnes sa v kostole v truhle nachádzajú len obhorené kosti. V apríli 2012 boli na Strečnianskom hrade opäť uložené jej umelecky reštaurované pozostatky. Jej vernú podobu vymodeloval tím pod vedením akademického maliara Stana Lajdu.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Bechný
| meno = Ľubo
| odkaz na autora =
| titul = Žofia Bosniaková sa tri roky po spálení tela vracia na hrad Strečno
| url = http://zilina.sme.sk/c/6326341/zofia-bosniakova-sa-tri-roky-po-spaleni-tela-vracia-na-hrad-strecno.html
| dátum vydania = 4. 4. 2012
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Sme
| miesto =
| jazyk =
}} </ref>
 
Koncom 20. storočia [[Ján Chryzostom kardinál Korec]] vyzval k blahorečeniu Žofie Bosniakovej. Proces blahorečenia však ešte nebol ukončený.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Štyri slovenské svätice: Neváhali položiť život za druhých či rozdať majetok
| url = http://diva.aktuality.sk/clanok/39373/styri-slovenske-svatice-poznate-ich-zivoty/tlacit/
| dátum vydania = 01.11.2013
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Diva.sk
| miesto =
| jazyk =
}} </ref>
 
== Referencie ==
'''Chýry o Žofii'''
{{referencie}}
 
== Pramene ==
 
* HROMNÍK, Milan: ''Žofia Bošňáková''. Trnava : Dobrá kniha, 2009
<nowiki> </nowiki> V okolí Šurian , Ostrihomu, Prešporka a Nitry sa verejne
* ZRUBEC, Laco: ''Žofia Bosniaková''. Bratislava : Ikar, 2005
povrávalo, že chýrny vojvodca Tomáš Bosniak schováva vo svojej rodnej
kúrii dcéru krásavicu.
 
== Externé odkazy ==
„...jej alabastrová pleť, veľké oči, graciózne držanie tela, chôdza,
<nowiki> </nowiki>to všetko nasvedčuje tomu, že Žofia raz bude pliesť hlavy významným
mužom, priateľko“, dodal Ilešházi.
 
* [http://zilina.sme.sk/c/4374437/podpalac-znicil-vzacnu-mumiu-zofie-bosniakovej.html Podpaľač zničil vzácnu múmiu Žofie Bosniakovej]
Už vtedy pätnásťročnú Žofku každý obdivoval. Hovorilo sa, že je
ozdobou Šurian. Bosniakovi pritelia ju obdivovali, prihovárali sa k nej,
<nowiki> </nowiki>len aby sa na nich usmiala. Táto citlivá, skromná , ale na svoj vek
nezvyčajne vzdelaná dievčina vedela však veľmi rýchlo rozoznať dobro od
zla. Vyhýbala sa „napomádovaným“ pánkom, ktorí sa prostredníctvom
vychovávateľky Alžbety Telegdyovej snažili všakovakými fintami dostať do
<nowiki> </nowiki>jej blízkosti.
 
Umná a taktná Žofia nikoho neurazila, ale všetkých mužov, ktorí jej chceli dvoriť, svojou zdržanlivosťou jednoznačne odmietla.
 
{{Výhonok Svätec}}
 
{{DEFAULTSORT:Bosniaková, Žofia}}
<nowiki> </nowiki> Po veľkolepej svadbe palatína Mikuláša Esterháziho, ale aj
skromnejšej, no o to veselšej svadbe u Stoklasovcov, ktorých mala Žofia
tú česť zúčastniť sa, sa v mnohých rodinách o inom nehovorilo, len o
Žofii, ktorá svojou prítomnosťou očarila hostí zblízka i zďaleka. Niet
divu, že v Bosniakovej kúrii v Šuranoch sa ohlasoval jeden nápadník za
druhým. Podľa vtadajšieho zvyku pytač prišiel k mladuche až potom, keď
získal súhlas k návšteve dievčiny od jej otca alebo matky. Tomáš Bosniak
<nowiki> </nowiki>s manželkou prichádzajúcich pytačov vytrvalo odmietali.Vyhovárali sa,
že je mladá a že na vydaj ešte nepomýšľa. V Bosniakovej kúrii
nepochodili pytači ani z popredných rodov Uhorska.
 
[[Kategória:Narodenia v 1609]]
<nowiki> </nowiki> Na Vianoce 1625 zavítal do Šurian Michal Šeréni s otcom, ktorý
[[Kategória:Úmrtia v 1644]]
bol starým priateľom Tomáša Bosniaka. Mladý Michal, ako ho posmešne
[[Kategória:Uhorskí šľachtici]]
prezývali vzhľadom na to, že mu tiahlo na štyridsiatku, sa spoliehal na
[[Kategória:Slovenskí šľachtici]]
otcovu náklonnosť k Bosniakovi, ktorá bola vlastne obojstranná. Spolu
[[Kategória:Osobnosti zo Šurian]]
bojovali proti tureckým výbojníkom, spolu sedávali na sene. Priatelili
sa v boji aj v mieri.
 
<nowiki> </nowiki> Na fašiangy vo februári 1625 Tomáš Bosniak s manželkou Máriou
vydávali svoju dcéru Žofiu za Michala Šeréniho. Tomáš si nebol istý, či
koná správne. Žofia nemala ešte ani sedemnásť rokov. Ani Žofiina matka
nechcela spočiatku o tomto sobáši počuť, no Žofia sa rozhodla sama.
Vyslovila svoje želanie a pre Tomáša Bosniaka by bolo nečestné vziať
dané slovo späť.
 
Svadba sa konala bez väčších radovánok, oveľa skromnejšie než bolo
zvykom. Podlomené zdravie ženícha Michala nedovolilo hlučnú zábavu a
bujaré tance, pozvali len najbližšiu rodinu.
 
Mnohí Bosniakovi priatelia a známi nevedeli pochopiť, prečo sa Žofia
<nowiki> </nowiki>odrazu vydala a prečo práve za štyridsaťročného Michala Šeréniho.
Nesvoja bola aj Žofiina matka. Rodina akoby sa navzájom odcudzila a
vnútorne oslabila. Tomáš Bosniak sa viac zdržiaval vo Fiľakove alebo v
Nových Zámkoch ako v Šuranoch.
 
<nowiki> </nowiki> Mladý pár sa odsťahoval do hradu Svetlá na Morave, odkiaľ
Michal pochádzal. Ich šťastie netrvalo dlho. Michal Šeréni čoraz viac
chorľavel. Nepomohla mu ani bezhraničná opatera oddanej manželky. Smrť
bola neúprosná. Pochovali ho v krypte kostola v Pozloviciach pri
Luhačoviciach.
 
<nowiki> </nowiki> Tomáš Bosniak nečakal, kým sa mu dcéra utrápi v cudzom
prostredí, keďže sa po Michalovej smrti rozviazali ostré uštipačné
jazyky miestnych ľudí. Vzhľadom na to, že klebety okolo Žofie Šeréniovej
<nowiki> </nowiki>neustali, ba naopak, šírili sa ako lavína, Žofia bola nútená sťažovať
si otcovi do Fiľakova listom. Sťažovala sa na palatína, ktorý sa o nej
nepekne vyjadroval. Šeréniovci ju všade ohovárili, akoby zavinila smrť
ich syna.
 
Preto si po ňu otec prišiel a odviedol ju z Moravy do rodičovskej kúrie.
 
Žofii
<nowiki> </nowiki>sa v šurianskej kúrii trochu uľavilo, no za krátky čas jej osud opäť
uštedril nemalý úder – zomrela jej mať. Pripadla je povinnosť starať sa
nielen o súredencov, ale aj o ovdoveného otca.
 
<nowiki> </nowiki> Po čase už z rodičovskej kúrie nevychádzala von. Iba ak do
záhrady, na prechádzku v samote medzi stromami. Čosi sa v nej zlomilo.
Nikomu sa nechcela pozrieť do tváre. Zopár ráz utrúsila, že by vraj
najradšej bola ležala pri matke, s ktorou si vždy rozumeli. V tichom
kúte záhrady pod veľkým orechom prosievala večer čo večer matku o
odpustenie za žiale, ktoré jej spôsobila. Spomenula si aj na manžela
Michala. Neopúštal ju pocit viny, že mu podala svoju neskúsenú ruku,
ktorá ho zakrátko doviedla do hrobu. Utvrdzovali ju v tom klebety, ktoré
<nowiki> </nowiki>ešte sem-tam doleteli z Moravy do Šurian a prebúdzali v nej skrytú
bolesť.
 
<nowiki> </nowiki> Len čo sa odmietnutí pytači dozvedeli o smrti Michala Šeréniho,
<nowiki> </nowiki>začali sa o Žofiu opäť zaujímať. Pribudli aj noví dotieravci. Mladá
vdova sa však záujemcom neukazovala na oči, ba prikázala komornej a tete
<nowiki> </nowiki>Bete, aby nikoho cudzieho k nej nepustili. Žofiino odmietanie po krutej
<nowiki> </nowiki>skúsenosti bolo neúprosné.
 
<nowiki> </nowiki> Až raz.. Na jeseň 1626 sa nechal u Tomáša Bosniaka ohlásiť
Imrich Turzo z Liptovskej župy. Prirodzene, že prišiel so synom. No ani
tí nepochodili. Ešte v ten deň opustili Šurany. Pýcha im nedovoľovala
viac sa ponižovať.
 
<nowiki> </nowiki> Len čo mladý Turzo došiel na Liptov, už ho navštívili jeho
kumpáni a prezvedali sa, ako pochodil u Žofie. Aby mladík nezostal v
hanbe, vymýšľal si všakovaké dobrodružstvá, ktoré vraj prežil so Žofiou.
<nowiki> </nowiki>Tvrdil, že sa s krásnou Žofiou čoskoro ožení, ak sa mu vraj bude chcieť
<nowiki> </nowiki>a Žofia sa mu nezunuje.
 
Takéto chýry sa o Žofii šírili nielen v mnohých hornouhorských stoliciach, ale aj na Dolniakoch.
 
<nowiki> </nowiki> Jar 1627. Osmani dobyli Komjatický hrad, ale pohroma sa ešte
neskončila. Ich vojsko sa valilo na Šurany. Kapitán Šurianskeho hradu
prikázal, aby porazených bojovníkov z Komjatického hradu nakŕmili,
ošetrili a našli im miesto na odpočinok. Potom vydal príkaz, aby sa
obyvatelia podhradia nasťahovali do hradu. Na hrade sa zhromaždilo asi
päťsto dobre vyzbrojených mužov. Ďalší miestni obyvatelia v počte asi
dvesto boli vyzbrojení kosami, cepmi a sekerami.
 
<nowiki> </nowiki> Tomáš Bosniak bol presvedčený, že Turci Šuriansky hrad tak
ľahko nedobyjú. Jeho taktika spočívala v tom, že v prípade útoku pustí
nepriateľov na planinu pred hrad, potom dá príkaz na zdvihnutie
stavidiel. Okolo nepriateľa sa tak vytvorí prstenec močarín a ťažkého
bahna.
 
Z hradu potom podľa potreby zaútočia na Turka a ten nebude mať kde utekať...
 
<nowiki> </nowiki> „Na hrad! Ideme za krásnou Žofiou!“ – zareval beg Abdul,
veliteľ tureckých vojsk. Na jeho rozkaz sa vyše tisíc Turkov pohlo ako
lavína z ondrochovských polí na Kostolný Sek a ďalej na juh, do Šurian.
 
Tomáš Bosniak prikázal Jakubovi Žvachovi, aby sa stráže za nijakých
okolností nevzdialili od Žofiinej komnaty. Potom vydal rozkaz zaplaviť
okolie hradu, hoci sa Vešeléni ešte nevrátil s posilou z Nových Zámkov.
Stavidlá sa zdvihli do výšky. Voda sa valila od chrbta na turecké
vojsko. Prekvapení Allahovi bojovníci sa zrazu ocitli v hlbokom močiari
pred palisádami hradu. Prstenec stúpajúcej vody sa okolo nich neúprosne
zužoval. Turecké oddiely hľadali záchranu na ostrovčekoch pevnej zeme. V
<nowiki> </nowiki>tej chvíli vojaci hradnej posádky začali strieľať na všetky strany.
Streľba roztriešteným železom mala mnohonásobný účinok, lebo jedna salva
<nowiki> </nowiki>neraz skosila vyše tucta Turkov. No ani Turci nezaháľali. Už-už keď sa
minca štasteny začala prikláňať na stranu Turkov, v pravej chvíli prišlo
<nowiki> </nowiki>na pomoc Vešeléniho vojsko a rozhodlo bitku. Novozámocká jazda
triumfálne vstúpila do oslobodeného hradu. Na jej čele sa niesol Fraňo
Vešeléni, odchovanec trnavskej univerzity, o ktorom kronikári napísali,
že vedel narábať rovnako dobre perom aj šabľou.
 
<nowiki> </nowiki> Záchranou Šurianského hradu a víťazstvom nad Turkami s pomocou
novozámockého vojska si Fraňo Vešeléni získal priazeň nielen Tomáša
Bosniaka, ale aj Žofia bola k odvážnemu mladému dôstojníkovi aspoň o
štipku pozornejšia. Vešeléniho čaraz častejšie pozývali do kúrie k
spoločnému obedu. Po predpísanom smútku začal Tomáš Bosniak vydávať
svoje dcéry. Prvá šla pod čepiec roku 1628 dcéra Judita. Keď mal Tomáš
Bosniak určiť svojho nástupcu pre Šuriansky a Fiľakovský hrad, bez
dlhého rozmýšľania navrhol Fraňa Vešeléniho. Palatín shválil Bosniakov
návrh, arcibiskup Peter Pázmaň zasa Fraňovi Vešelénimu požehnal, aby ho
neopúšťali šťastie, ani priazeň nebies.
 
<nowiki> </nowiki> V roku 1629 sa na príhovor, ale aj na naliehanie arcibiskupa
Petra Pázmaňa Žofia vydala po druhý raz. Jej manželom sa stal Fraňo
Vešeléni, neskorší palatín Uhorska. Ženbou so Žofiou sa splnil jeden zo
snov ctižiadostivého Vešeléniho.
 
<nowiki> </nowiki> Šťastní manželia našli svoj nový domov v malebnom prostredí
Strečnianskeho hradu, ktorý dostal Fraňo od panovníka ako svadobný dar.
Žofia s Fraňom sa chodili denne túlať po horách v okolí Strečnianskeho
hradu. Radovali sa z každej maličkosti, nepoznali prekážky a keď sa aj
nejaká vyskytla, šťastný pár ju ani nespozoroval. Žili bezstarostne,
opojení vzájomnou blízkosťou.
 
Spokojnej Žofii sa po čase narodil
<nowiki> </nowiki>syn Adam a onedlho aj druhý syn Ladislav. Tomáš Bosniak zostal na
Šurianskom hrade a vo svojej kúrii iba s dcérou Magdou, ktorá sa takisto
<nowiki> </nowiki>pripravovala na vydaj. Avšak, chorľavel. Fraňo Vešeléni ho zaskakoval v
<nowiki> </nowiki>Šuranoch, Nových Zámkoch a vo Fiľakove. Sotva však vykonal svoje
povinnosti na niektorom z hradov, už sa náhlil za milovanou Žofiou do
Strečna. Každá minúta, ktorú strávil bez prítomnosti krásnej Žofie, mu
bola dlhá. Neprestajne hnal kone, aby bol čo najskôr na Strečne.
Devetnásteho decembra 1634 v Šuranoch zomrel vzácny človek a významný
vojvodca -Tomáš Bosniak. Jeho telesné pozostatky, ktoré uložili do
železnej a medenej rakvy, uchovali ( ako bolo zvykom ) v jame s ľadom,
pokrytou slamou. Pohreb bol až 4. júla 1635. Po pohrebe sa konalo
delenie šurianskeho majetku podľa želania Tomáša Bosniaka. Vdova
Katarína Bosniaková, jeho druhá manželka, dostala z majetku veľmi málo.
Avšak medzi súrodencov bol rozdelený obrovský majetok nielen na
Slovenksu, ale i na Morave a v mnohých župách mnohonárodnostného
Uhorska. Žofia s manželom Fraňom Vešelénim boli s nadobudnutým majetkom
nadmieru spokojní. Vedeli, že budú mať o jednu z veľkých starostí menej.
<nowiki> </nowiki>Fraňo sa stal hlavným hradným kapitánom v Šuranoch a vo Fiľakove.
 
 
 
 
'''Muránska Venuša'''
 
 
V predhorí Muránskej planiny sa vypínajú do výšavy dve bralá. Jedno
<nowiki> </nowiki>nesie meno Cigánka, na druhom brale sa vypína pyšný Muránsky vrch, na
ktorom ešte vidieť zvyšky Muránskeho hradu, v ktorom vládla povestná
Mária Sečianska. I napriek pokročilému veku bola stále na svoju
šarmantnosť a krásu pyšnejšia, než ktokoľvek v krajine. Počula, že má
len jednu sokyňu v Uhorsku. A tou je Žofia Bosniaková, manželka
Hornouhorského kapitána Fraňa Vešeléniho, neskoršieho palatína
Uhorska.
 
<nowiki> </nowiki> Keď vypuklo v krajine povstanie, ktoré viedol Juraj Rákoci I.,
Mária Sečianska sa bez rozmýšľania pridala k povstalcom. Na Muráni žila
so sestrou a so švagrom grófom Ilešházim. Na Máriin návrh sa celá rodina
<nowiki> </nowiki>pridala k povstalcom. Sama sa vyhlásila za kapitánku Muránskeho hradu,
čo bolo na tie časy a mravy veľmi odovážne.
 
<nowiki> </nowiki> Mária mala veľa pytačov, no v máji 1627 sa rozhodla, že sa vydá
<nowiki> </nowiki>za Štefana Betlena. Betlen bol takisto jedným z organizátorov povstania
<nowiki> </nowiki>proti kráľovi. Čoskoro však zomrel. Šepkalo sa, že Mária Sečianska,
zvaná Muránska Venuša, s Betlenom nenažívala dosť dobre, a preto ju
upodozrievali z jeho predčasnej smrti.
 
<nowiki> </nowiki> Po smrti Štefana Betlena sa Mária Sečianska rozhodla vydať za roztraseného Štefana Kúna, ktorý jej už dlhší čas nedbiehal.
 
Avšak
<nowiki> </nowiki>zvodnej Márii sa zapáčil Fraňo Vešeléni. Zatiaľ nemala možnosť stretnúť
<nowiki> </nowiki>sa s ním, lebo vo Fiľakove sa zdržiaval zväčša v prítomnosti Tomáša
Bosniaka, alebo sa ponáhľal do Šurian alebo na Strečno za Žofiou.
 
<nowiki> </nowiki> Muránska Venuša dennodenne premýšľala nad tým, ako sa stretnúť s
<nowiki> </nowiki>Vešelénim. Sliedila, ktorými cestami chodí do Fiľakova, kadiaľ sa
vracia späť do Šurian alebo na Strečno. Najala si niekoľkých
prieskumníkov, ktorých úlohou bolo referovať o cestičkách palatína
Vešeléniho. Vysliedili, že sa zväčša vracia na Strečno Fiľakovskou
vrchovinou.
 
Mária Sečianska zariadila všetko, aby sa mohla s palatínom stretnúť.
<nowiki> </nowiki>Zaumienila si, že počas prechodu cez Fiľakovskú vrchovinu prepadnú jej
vojaci v chotári dedinky Šid Vešeléniho koč, v ktorom cestoval v
sprievode niekoľkých dôstojníkov.
 
Nič netušiaceho Fraňa Vešeléniho pred dedinkou zastavili neznámi maskovaní jazdci.
 
Vešeléni si všimol, že ku koču sa blíži rezkým krokom urastená
čiernovláska. Kráčala pyšne, oblečená do modrého rúcha. Mala krásnu dlhú
<nowiki> </nowiki>šiju a všetkých si obzerala pichľavým pohľadom. Tušil, že v tomto
prípade nejde o dukáty. Je to akási pasca. Očami jastril raz na jazdcov,
<nowiki> </nowiki>raz na ženu. Vešeléni mal tú česť spoznať Máriu Sečiansku, Muránsku
Venušu. Hoci ich prvé stretnutie netrvalo dlho, povedali si dosť na to,
aby bolo obom jasné, že ich čoskoro čaká nové stretnutie.
 
<nowiki> </nowiki> V jeho mysli znva a znova ožívalo tajuplné stretnutie s Máriou
Sečianskou. Je to šarmantná kráska, v ktorej je stelesnená roztopašnosť s
<nowiki> </nowiki>odvahou riskovať. Hovrí sa o nej, že skríži cestu každému mužovi, čo sa
<nowiki> </nowiki>jej zapáči. Zjaví sa ako blesk z jasného neba, rýchlo zažiari a ešte
rýchlejšie zhasne. Musí sa s touto hradnou kapitánkou znovu stretnúť.
„Kráľovná krásavíc,
 
neznámy Tvoj sluha Ťa chtiac-nechtiac musí obdivovať. Ver, že si
paňou môjho srdca. Prosím Ťa v mene našej lásky, urči miesto a spôsob,
aby som si mohol s Tebou pohoviriť. Súčasne Ťa uisťujem o mojej vernosti
<nowiki> </nowiki>k Tebe. Udaj miesto a prídem. Vešeléni.“
 
 
<nowiki> </nowiki> „Nečakane prišiel Tvoj list, na ktorý rada odpovedám. Tvojej
láske skalopevne verím lebo je to naša láska. I ja sa túžim pozrieť do
Tvojich očí. Na ceste nám stojí veľa prekážok. Sotva sa budeme môcť zísť
<nowiki> </nowiki>bez svedkov. Urobím však všetko, aby som Tvoje želanie splnila. Čoskoro
<nowiki> </nowiki>pošlem za Tebou istého človeka a oznámim Ti presnejšiu odpoveď. Mária
Sečianska.“
 
 
 
Fraňo Vešeléni bol do Márie Sečianskej zaľúbený. Ani sám nevedel,
ako a čím mu počarovala. Po nečakanom stretnutí pochopil, že túto ženu
mu prisúdili samotné nebesá.
 
Sečianskej sluha priniesol po čase
<nowiki> </nowiki>Vešelénimu list, v ktorom ho pani Muránskeho hradu pozývala na
stretnutie priamo na hrade. Sľúbila, že pod jej oblokom bude pripravený
povrazový rebrík, po ktorom sa Fraňo môže dostať do severného krídla
hradu. Všetko je zariadené tak, aby Vešeléniho cestu na Muráň nikto
neprekazil. Opatrný Vešeléni vydal príkaz, že ak by sa nevrátil do
budúceho rána, nech fiľakovská posádka v plnej zbroji zaútočí na Muráň.
 
Prišla noc, azda tmavšia, ako inokedy. Na severnom múre Muránskeho
hradu sa hompáľal povrazový rebrík. Oblečený do čierneho habitu sa Fraňo
<nowiki> </nowiki>Vešeléni pomaly štveral hore k obloku, kde ho čakala Mária Sečianska.
Mala oblečené biele šaty, ktoré výrazne kontrastovali s temnou nocou a
jej čiernymi vlasmi. Pás jej obopínala červená šerpa. Objali sa, akoby
dávno patrili k sebe, hoci boli v politickom zápase protivníci. On na
strane cisára, ona na strane povstalcov. Fraňo bol presvedčený, že sa mu
<nowiki> </nowiki>podarí Máriu získať na stranu cisára. Urobí čokoľvek, len nech splní
svoju vojenkú povinnosť v prospech cisára Ferdinanda III. Prvé
stretnutie mu dodalo nádej a Vešeléni odvtedy častejšie chodil na Muráň.
<nowiki> </nowiki>Mária zasa po čase v ošiali lásky sľúbila Vešelénimu, že povstalcov
zradí a pridá sa k cisárskym. Zatiaľ čo Vešeléni chodieval za Máriou
Sečianskou, Žofia na Strečne vyčkávala svojho manžela. Počula, že Turci
neustajne dobiedzajú na hranicu Horného Uhorska. Chápala Fraňove
povinnosti, no neukázal sa už takmer pol roka. Chlapcom bolo za otcom
veľmi smutno a Žofii za manželom tak isto. No bola bezmocná. Mala na
starosti deti, majetky a musela sa starať o to, aby jej poddaní, či
želiari cez zimu nehladovali. Chýr o Máriinej a Fraňovej veľkej láske sa
<nowiki> </nowiki>pomaly šíril z hradu na hrad, z kúrie na kúriu. Už takmer každý vedel,
že sa majú radi, iba Žofia nič netušila. Všetci ju ľutovali. Až v
Šranoch sa o všetkom dozvedela, no neverila tomu. Znova sú to len
klebety, ktoré majú očierniť ich lásku (myslela si). Bola zvyknutá na
takéto bezohľadné ohováračky.
 
<nowiki> </nowiki> Na Štedrý deň Fraňo konečne zavítal do Šurian, vraj len na
týždeň. Napokon zostal v Šuranoch nielen cez Vianoce, ale vyčkal tam až
do Nového roku. Do Fiľakova sa vydal cez Nitru a Žofii sľúbil, že sa v
marci vráti na Strečno a budú spolu celé leto. Žofia nemala iné
východisko, ako Fraňov návrh prijať. Fraňo zostal mesiac – dva vo
Fiľakove, ale na Muráni sa neukázal. Mária Sečianska posielala kuriérov s
<nowiki> </nowiki>pozvánkami, ale Fraňo Vešeléni bol neoblomný. Nástojil na tom, aby sa
posádka Muránskeho hradu bezpodmienečne vzdala cisárskym vojskám, ktorým
<nowiki> </nowiki>velil. S tým návrhom však kapitánka hradu nesúhlasila.
 
Fraňovi
po čase neostávalo iné, ako sa opäť vybrať za Máriou Sečianskou na
Muráň. Strávil u nej celý týždeň. Zdalo sa, že je šťastný. Zabudol na
Žofiu, na synov, ba i na cisárovo posolstvo. Žil len pre prítomnosť.
Veril, že Máriu presvedčí, aby sa pridala na stranu Ferdinanda III. Ona
bola zasa presvedčená, že sa jej podarí získať Vešeléniho proti
cisárskym, v záujme Rákociho. Cisár bol nespokojný, že Vešeléni ešte
neobsadil Muránsky hrad. '''Rozvod ?'''
 
 
Fraňo Vešeléni cestou zo Spiša na Strečno neustále premýšľal o tom,
<nowiki> </nowiki>ako sa veľmi odlišuje Mária Sečianska od jeho Žofie. Dospel k názoru,
že sa so Žofiou musí rozviesť. Priamo, bez okolkov jej oznámil svoje
rozhodnutie. Žofiu táto správa veľmi ranila. V tej chvíli si
predstavovala všetky pekné chvíle, čo spolu prežili,.. až napokon
zamdlela. Zrútilo sa jej to najcennejšie čo mala – vrúcny vzťah k jej
milovanému manželovi. Po prebudení bola Žofia i naďalej slabá a bledá. I
<nowiki> </nowiki>napriek tomu, že lekár sľuboval zlepšenie jej zdravotného stavu, Žofii
sa nepolepšilo. Fraňo veľmi oľutoval svoju primočiarosť a okmžite chcel
svoju chybu napraviť. No Žofia nechcela, aby s ňou ostal len z ľútosti.
Avšak, Fraňo bol už rozhodnutý. Chcel ostať so Žofiou a s chlapcami,
venovať im viac času ako doteraz a spolu s nimi chodiť na prechádzky do
hory.
 
<nowiki> </nowiki> Na jeseň 1639 sa Vešeléniovci sťahovali zo Strečna do Šurian,
aby tam strávili zimu. Fraňo sa cestou zastavil v Trenčíne, Trnave a
Nitre. Zašiel i do Prešporka a celkom vážne uvažoval, že sa vzdá funkcie
<nowiki> </nowiki>kapitána Horného Uhorska. Rodina sa pohromade cítila príjemne.
Vešeléniovci navštevovali priateľov v Šuranoch, Komjaticiach, Leviach a
Nových Zámkoch. Klebety utíchli. Vešeléni nemyslel v týchto dňoch na nič
<nowiki> </nowiki>iné, iba na Žofiu a chlapcov. O Fiľakovský hrad nejavil najmenší
záujem, staral sa iba o zveľadenie Šurianského a Novozámockého hradu.
 
<nowiki> </nowiki> Onedlho sa do Šurian prihnal kuriér z Muráňa od Márie
Sečianskej. Priniesol tajnú správu, ktorú mal odovzdať bez svedkov
osobne Fraňovi Vešelénimu. Šikovný kuriér takticky vyčkával, kým sa
nedostal až k Vešelénimu vo chvíli, keď bol na Šurianskom hrade sám.
Žofia s deťmi a sprievodom sa vybrali na akúsi návštevu.
 
 
„ Milovaný,
 
pre prevelebnú lásku našu Ťa prosím, príď, lebo moje dni, zdá sa, sú
<nowiki> </nowiki>spočítané. Ak sa v krátkom čase nezjavíš, viac ma neuvidíš. Život bez
teba je pre mňa neznesiteľný. Nemeškaj ani deň. Mária.“
 
 
<nowiki> </nowiki> Gróf Vešeléni nijakú správu nenapísal, hoci na tom posol nástojil.
 
Ba
<nowiki> </nowiki>nedal ani žiaden prísľub a zmäteného posla prepustil bez jediného
slova, ktoré by aspoň naznačilo Muránskej Venuši, či Vešeléni ešte stojí
<nowiki> </nowiki>o jej lásku.
 
<nowiki> </nowiki> Vešeléni zostal s rodinou v Šuranoch do marca 1640. Potom sa
náhle rozhodol, že na mesiac odíde do Fiľakova, aby sa osobne pripravil
na obsadenie Muráňa. Žofia s deťmi nadarmo vyčkávali na Strečne – prešlo
<nowiki> </nowiki>už dokonca aj leto, hlásila sa zima, no Vešeléniho nebolo. Vedela, že
bol na sneme, potom zasa vyjednával s Turkami, ale na Strečno neprišiel.
<nowiki> </nowiki>Len občas dal o sebe vedieť listom, že má veľa starostí vo funkcii
Hornouhorského kapitána a nemôže na Strečno, ani do Šurian. Nešťastná
Žofia sa dopočula, že Fraňo dvorí Márii Sečianskaj. Niektorí neprajníci
sa postarali o to, aby sa Žofii donieslo, že Vešeléni sa tajne stretáva s
<nowiki> </nowiki>Muránskou Venušou, ba že sa už čosi šušoce dokonca o ich svadbe. V
ceste im stojí vraj iba Štefan Kún, manžel muránskej hradnej panej, a
Žofia s deťmi Adamom a Ladislavom.
 
<nowiki> </nowiki> Žofia poverila pisára Viteka náročnou úlohou. Prikázala mu, aby
<nowiki> </nowiki>sa o Vešelénim dozvedel čo najviac, hoci aj dôstojníkov a vojakov v
krčmách. Dala mu peniaze, aby z nich vymámil všetko, čo by jej mohlo
objasniť Vešeléniho konanie. Pritom však bola presvedčená, že je už
neskoro. Nič už nezmení, sotva dostane Fraňa späť z Fiľakova na Strečno.
<nowiki> </nowiki>V tej chvíli obdržala od posla zapečetený list<nowiki> </nowiki>:
 
„ Milá Žofia,
 
ženy sú už také, že vždy sa musia skôr zmieriť s krutým osudom ako
muži. Tak je to aj s Tebou. Dlho mi trvalo, kým som sa rozhodol Ti
napísať. Raz som Ťa už prosil. Teraz Ťa prosím naposledy. Sú ľudia,
ktorí k sebe patria, a sú ľudia, ktorých nevie spolčiť ani prísaha na
večnosť. Však to chlapcom dajako vysvetlíš. Všetko mi odpusti. Kým som
nepočul o Muráni, naskutku som sa nepretvaroval. Tvoje srdce bolo mojím
svetom. Odpusť mi,
<nowiki> </nowiki> Fraňo.“
 
<nowiki> </nowiki> Osamotená Žofia sa čoraz častejšie túlala blízkymi lesmi, neraz
<nowiki> </nowiki>len naboso. Alebo sa vybrala s plným košom potravín do Tepličky nad
Váhom, kde ich rozdala miestnym ľuďom. V noci jej nedalo spávať a cez
ďeň usínala iba ukradomky. Služobníctvo si kadečo pošepkávalo o hradnej
panej. Dobrosrdečnú a láskavú Žofiu každý ľutoval, všelijaké povesti sa
začali šíriť nielen na Strečne, Tepličke, ale aj v širokom okolí. Nik z
okolia nechcel dopustiť, aby sa dobrosrdečná hradná pani zo Strečna
pominula. Kto z hradu si potom ešte pohovorí s pospolitými ľuďmi? Koho
budú pozývať na svadby, krstiny, či na pohreb? Urodzená pani nikdy
nikomu neodmietla pomoc. Prežívala so svojimi poddanými radosti i žiale.
<nowiki> </nowiki>Celé Strečno a okolie jej prialo, aby sa Fraňo Vešeléni vrátil späť.
 
Povrávalo
<nowiki> </nowiki>sa, že keď prechádzala cez Váh, jeho vody sa rozdvojili. Chodila bosá
aj v najväčšej zime. Komornej, ktorá sa raz Žofii sťažovala, že jej je
zima, hradná pani prikázala, aby šla v jej šľapajách. Žofiine odtlačky
boli horúce.
 
 
 
 
'''Smrť Žofie Bosniakovej'''
 
 
<nowiki> </nowiki> Dvadsiateho ôsmeho apríla 1644 si Žofia dala k svojmu lôžku
zavolať svoje deti. Nik z prítomných nevládal prehovoriť ani slovko,
dusili v sebe plač a hrýzli si pery. Z očí im stekali slzy, keď Žofia
čoraz pevnejšie a mocnejšie zvierala detské rúčky. Hľadela striedavo na
Adama, potom na Lacíka a stisk jej bielych rúk postupne slabol. Zrazu
uvolnila zovretie a ruky jej bezvládne klesli na prsia. Potom naposledy
vydýchla.
 
<nowiki> </nowiki> Fraňo Vešeléni tak skoro Žofiinu smrť nečakal, preto niet divu,
<nowiki> </nowiki>že sa náhlil na Strečno ako víchor. Keď zazrel rakvu a smútočný flór
visiaci z okien Strečna a domov na okolí, bol nesvoj. Čosi ho škrelo až
na dne srdca. Mal pocit, že namá odvahu pozrieť sa do očí svojim synom.
Vešeléni si vyčítal Žofiinu smrť. Ešte dva týždne po pohrebe pobudol na
Strečne. Ráno a večer chodil do hradnej kaplnky, kde vždy v zamyslení
postál pred kryptou, v ktorej ležala Žofia. Vyhýbal sa však ľuďom zo
Strečna a okolia, ktorí húfom navštevovali kaplnku. Niektorí tam
prebdeli celé noci. Fraňo Vešeléni dal na Žofiinu hrobku vyhotoviť nápis
<nowiki> </nowiki>: „ SOPHIA BOSNIAK, FRANCISCI L. BAROINUS WESSELENI, CONJUX, MORTUA IN
ARCE STRECZEN DIE 28. APRILIS 1644.“
 
<nowiki> </nowiki> Mária Sečianska bola čoraz nepokojnejšia, že Fraňo sa jej
vzdialil bez rozlúčky. Často posielala svojho kuriéra do Fiľakova s
pozvaním, aby Fraňo prišiel na Muráň. Vešeléni však otáľal. Rana, ktorú
utrpel bola ešte čerstvá. Štvrtého augusta 1644 sa však skalopevne
rozhodol, že musí za každých okolností obsadiť Muránsky hrad. Na Muráň
vpochodovalo vojsko z fiľakovskej hradnej posádky. Vešeléniho chlapi
obsadili všetky východy a bašty. Očitý svedok týchto udalostí napísal<nowiki> </nowiki>:
 
<nowiki> </nowiki>„ .. Budházi, správca, sťa kameň tvrdý muž, zložil do rúk
Vešeléniho prísahu vernosti k cisárskym. Za nim žalárnik a ostaní
dôstojníci hradnej posádky. Prestrašená Eva Sečianska s manželom
Ilešházimbez slova odovzdali kľúče Vešelénimu. Fraňo potom umožnil Eve s
<nowiki> </nowiki>manželom nerušený odchod.“
 
 
 
 
'''Svadba Muránskej Venuše s Fraňom Vešelénim'''
 
 
<nowiki> </nowiki> Šiesteho augusta 1644 sa na Muráni konala veľká svadba. Fraňo
Vešeléni sa bral za manželku Máriu Sečiansku, Muránsku Venušu. Keď
kuruci opustili Fiľakovo a Muráň, na okolí sa usadili Turci. Striedavo
dobiedzali na hrady a vyčkávali.
 
Útoky, najmä v nočných
hodinách, Fraňo s vojskom odrazil, no Turci sa len tak ľahko nevzdali.
Sústredili pri Fiľakove niekoľkotisícovú armádu, s ktorou čoskoro
zaútočili. Vešeléni aj tieto útoky odrazil, ale s veľkými stratami.
Muráň zostal zatiaľ mimo boja, no Vešeléni vedel, že keď Turci zaútočili
<nowiki> </nowiki>na Fiľakovo, pokúsia sa obsadiť aj Muránsky hrad. Zabezpečil potrebnú
obranu a čakal. 15. marca 1655 bol gróf Fraňo Vešeléni vymenovaný za
palatína Uhorska, prvého muža po kráľovi. Uhorskému vojsku na čele s
Fraňom Vešelénim sa podarilo zatlačiť Turkov viac na východ, no namiesto
<nowiki> </nowiki>pochvaly, ktorú čakal, prišiel rozkaz stiahnuť vojsko. Cisár uzavrel s
Turkami mier na dvadsať rokov. Fraňa toto rozhodnutie nasrdilo a
postavil sa cisárovi na odpor. Muráň sa stal ohniskom proticisárskych
vojsk. Mária Sečianska predsa len zvíťazila. Vedela, že rozumnému
Fraňovi sa postupom času všetko vyjasní. Vešeléni začal organizovať
veľké povstanie proti cisárovi Leopoldovi I. Žiaľ, nedočkal sa úspechu,
hoci cisárska moc už bola v krajine dosť otrasená. 27. marca 1667 zomrel
<nowiki> </nowiki>na hrade v Slovenskej Ľupči.
 
<nowiki> </nowiki> Vešeléniho sprisahanie proti cisárovi potom viedol Peter
Zrínsky a František Nádašský a ohniskom proticisárskeho odboja sa stal
Muráň. Mária Sečianska sa hrdinsky bránila. Takmer rok odolávala
cisárskym vojskám. Roku 1670 kapitulovala a Muránsky hrad odovzdala
cisárskym vojskám. Vzápätí ju zbavili všetkých práv a začiatkom roku
1671 ju deportovali do Prešporka. Dňa 18. júla 1679 zomrela u svojho
švagra v Koszegu.
 
 
 
 
 
 
'''Záhada na Strečne'''
 
 
<nowiki> </nowiki> Leto 1678.
 
Tokoliho vojská zaútočili na Strečniansky. Vyhnali cisárske vojská,
ale nie na dlho. O pár dní neskôr cisárske vojsko dobylo Strečniansky
hrad späť. Keď vojaci vykradli všetky drahocennosti v komntách, prišla
na rad aj strečnianska kaplnka. Hnaní túžbou po bohatstve, rozhodli sa
odstrániť i kamenný kryt krypty a vojsť dnu. Vynášali jednu rakvu za
druhou, odrážali veká a drancovali z práchnivejúcich tiel všetko, čo
malo lesk. Keď sňali i veko z truhly Žofie Bosniakovej, vojaci ostali
stáť v nemom úžase. Jej tvár, ruky-jej telo ostalo neporušené i napriek
tomu, že od jej smrti prešlo už takmer tridsaťštyri rokov. Čo však
vojakov najväčšmi zaujalo bol Žofiin svadobný prsteň a retiazka. A keďže
<nowiki> </nowiki>jej tento prsteň nevedeli stiahnuť z ruky, pomohli si šabľou. Potom sa
rozhodli hodiť ju spolu s rakvou do jamy s vápnom, ktorá sa nachádzala
na dvore.
 
<nowiki> </nowiki> Keď vojaci opustili hrad, niekoľko mužov a žien sa zbehlo k vápennej jame a pomocou dlhých drúkov vytiahli rakvu.
 
Otvorili ju a našli Žofiino telo neporušné, len farba pokožky bola tmavšia.
 
<nowiki> </nowiki> To, že sa Žofiino telo zachovalo v pomerne dobrom stave i po
polstoročí, sa pripísalo vhodnému prostrediu krypty, v ktorej nebohá
odpočívala. Roku 1797 dal Ján Ilešházi obliecť Žofiino telo do
pozláteného rúcha a umiestnil ho do novej drevenej rakvy s podstavcom.
Na podstavec nechal okrem iného napísať aj svoje funkcie Trenčianskeho a
<nowiki> </nowiki>Liptovského župana, ako i dátum renovácie.
 
<nowiki> </nowiki> Rozbor Žofiiných ostatkov vykonalo niekoľko odborníkov v
rôznych časových intervaloch. 1727 to bol gróf ,lekár a egyptológ
Alexander Karoly, v roku 1843 lekár a historik Ágoston Balogh, ktorý sa
podujal aj na patologický výskum. Svoje poznatky publikoval roku 1891<nowiki> </nowiki>:
 
<nowiki> </nowiki> „ Telo nebohej nie je čierne, ale hnedasté a je bez najmenšieho
<nowiki> </nowiki>kazu. Hoci je mŕtva už dlhší čas, jej telo je pružné, akoby zomrela
nedávno. Napriek všetkým skutočnostiam danej logiky a poznanej praxe,
ťažko mi vysvetliť príčiny tohto stavu. Iba nos a pery má mierne
práchnivé. Keď som stlačil prstom tie časti tela, kde je veľa mäsa, ako
napríklad na zadnej časti, priehlbina sa znovu vyrovnala. ...Keby sa
niekto chcel odvolávať na to, že jej telo sa zachovalo len preto, že sa v
<nowiki> </nowiki>okolí nachádzala kalciová, tzv. vápenitá pôda, toto tvrdenie neobstojí.
<nowiki> </nowiki>Podrobným skúmaním sa dokázalo, že v krypte boli pochované aj ďalšie
telá zo staršieho i mladšieho obdobia, a všetky mŕtvoly
spráchniveli...“.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Žofia_Bosniaková“