Byzantská ríša: Rozdiel medzi revíziami

 

'''Byzantská ríša''' (iné názvy: '''Byzancia, Byzant, Byzantsko''', pre rané obdobie: '''Východorímska ríša''' alebo '''Východorímske cisárstvo'''; obyvateľ Byz. ríše sa volá '''Byzantínec''') je umelý názov pre východnú, [[grécko]]-[[orient]]álnu časť [[Rímska ríša|Rímskej ríše]] a pre nadväzujúci [[stredovek]]ý štát. Táto ríša existovala medzi [[3. storočie|3. stor.]] / [[4. storočie|4. stor.]] po Kr. (tradične sa uvádza rok [[395]]) a rokom [[1453]].

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol [[Konštantínopol (do roku 1453)|Konštantínopol]] (po slovensky tiež [[Carihrad]], dnes [[Istanbul]]), ležiaci na hranici medzi [[Európa|Európou]] a [[Ázia|Áziou]].

== Názov ==

Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca ''Βασιλεία (τῶν) Ῥωμαίων'' (''Basileia tón Rómaión'' – Ríša Rimanov) alebo ''Ῥωμαϊκὴ αὐτοκρατορία'' (''Rómaiké autokratoria'' – Rímske cisárstvo) alebo skrátene ''Ῥωμανία'' (''Rómania'' – pribl. „Rímsko“). Aj samotní Byzantínci – tak ako [[Gréci]] až do 19. či 20. storočia – sami seba označovali ako Rimania (Ῥωμαίοι – Rómaioi). Slovo Gréci (Έλληνες – Hellénes) sa používalo len pre predkresťanské, pohanské grécke kultúry a štáty.

Názov Byzantská ríša, odvodený od [[Byzantium]] čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena (''Βυζάντιον'' -''Byzántion'') predchodcu hlavného mesta, vymyslel a popularizoval francúzsky historik [[18. storočie|18. stor.]] [[Charles de Secondat, Baron de Montesquieu|Montesquieu]], lebo tak ako vtedy mnohí považoval ríšu za dekadentnú a preto nehodnú mena Rímska ríša.

== Charakteristika ==

[[Súbor:ByzantineBronzes.jpeg|thumb|Byzantské mince]]

Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a [[Kresťanstvo|kresťanského]] náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi ([[cézaropapizmus]]). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj [[islam]]ského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.

== Dejiny ==

=== Vznik Byzantskej ríše (do 395) ===

{{Hlavný článok|Vznik Byzantskej ríše}}

==== Prechodné obdobie – Michal III. (842 – 867) ====

{{Hlavný článok|Michal III. (Byzantská ríša)}}

Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|križiackych výprav]]. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo. Rozmach sa prejavil upevnením byzantského štátu vnútornými reformami za [[Basileios I.|Basilea I.]] (867 – 886) a [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Leva VI.]] (886 – 912)), ale hlavne stabilizáciou pomerov na [[Balkán]]e po porážke a likvidácii prvého bulharského štátu za [[Basileios II.|Basilea II. Bulharobijcu]] (976 – 1025).

Obdobie tzv. úradníckych cisárov (1025 – 1081) z [[macedónska dynastia|macedónskej dynastie]] (867 – 1056), bolo obdobím krízy. Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Konštantinopolu a maloázijsko-[[Thrákia|trácki]] vojenskí velitelia. Významnejším vládcom bol úradník [[Konštantín IX.]] Monomachos (1042 – 1054), ktorý krízu dočasne prerušil.

Orientálne civilizácie zanechali v kultúrnom vývoji Byzantskej ríše značný vplyv, ktorý bol jedným z faktorov, vedúcich k odcudzeniu dvoch kultúrnych európskych sfér – východnej a západnej. Tento rozličný vývoj našiel svoj výraz predovšetkým v rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na katolícku (západnú) a pravoslávnu (východnú) v roku [[1054]] (tzv. [[východná schizma]]). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov – popri kríze v iných oblastiach – došlo k oživeniu [[helenizmus|helenistických]] tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej cíše.

[[Súbor:Byzantium1180.png|thumb|right|Mapa Byzantskej ríše okolo roku [[1180]] pred štvrtou križiackou výpravou.]]

Obdobie 1081 – 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili [[1080]] v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|križiackych výprav]] dostal celý európsky Západ.

Dynastii [[Komnenovci|Komnenovcov]] (1081 – 1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár [[Manuel I.]] (1143 – 1180) rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Manuelove vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri [[Bitka pri Myriokefalone|Myriokefalone]] roku [[1176]]. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.

Za krátkej vlády [[Angelovci|Angelovcov]] (1185 – 1204) rozpornosť cieľov, ktoré každá zo zúčastnených skupín očakávala od križiackych výprav, rozdielnosť predstáv o osude dobytých území, zásahy pápeža a hlavne obchodné záujmy bohatých [[Benátky|Benátok]] vytvorili na začiatku [[13. storočie|13. stor.]] zložitú situáciu, ktorá vyústila do otvoreného boja križiakov s Byzantskou ríšou. A tak roku [[1204]] križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla.

=== Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 – 1261) ===

Pôvodná dohoda hneď potom, čo [[križiaci]] a [[Benátky|Benátčania]] dobyli [[Carihrad]], vyzerala tak, že sa Byzantská ríša začiatkom roku [[1204]] rozdelila nasledovne:.

* [[Benátky|Benátkam]] pripadla: polovica zo zvyšku ríše;

* križiackym rytierom pripadla ako [[léno]]: druhá polovica zo zvyšku ríše

Potom čo cisársku korunu odmietol benátsky [[Dóža (titul)|dóža]], stal sa cisárom Latinského cisárstva (oficiálne nazývaného „cisárstvo Romania“) gróf [[Balduin Flámsky]]. Keďže územie Latinského cisárstva mimo Carihradu bolo treba ešte fyzicky dobyť a každá pomoc bola potrebná, dostal Balduinov protikandidát na trón križiak [[Bonifác Montferratský]] (ktorý už mal pridelenú veľkú časť Macedónie) roku 1204 od Balduina do léna aj Thrákiu so [[Solún]]om. Vzniklo tak [[Solúnske kráľovstvo]]. Benátky si zabezpečili pobrežie a v niektorých oblastiach (napríklad v Bitýnii) vznikli [[Gréci|grécke]] štáty, čo križiaci neplánovali.

[[Súbor:Byzantine agriculture.jpg|thumb|upright=1.15|Roľníci spodobnení v byzantskom evangeliári z 11. storočia]]

Rovnako ako v Rímskej ríši aj v Byzancii spočívalo ťažisko hospodárskej produkcie v poľnohospodárstve.<ref>Haldon (1990), s. 26</ref> Po väčšine byzantských dejín oscilovala sociálna štruktúra vidieckych oblastí medzi dvoma protipólmi: veľkostatky obhospodarované závislými roľníkmi (''paroikoi'') a dedinskými komunitami pozostávajúcimi zo slobodných držiteľov drobných usadlostí.<ref>Harvey (2003), s. 6 – 9</ref> Dedinské spoločenstvá sa v snahe prispôsobovala neistým podmienkam nepretržitých vojen s Arabmi, naproti tomu veľkostatky zažívali svoj rozmach v pokojnejších pomeroch od 10. storočia a v ďalších storočiach úplne prevládali.<ref name="Tread540">Treadgold (1997), s. 540</ref> Súbežne s rastúcou rolou veľkostatkov sa stierali rozdiely v statuse slobodných roľníkov a paroikov, prevažne v neprospech prvo menovaných.

Ťažiskovým rysom byzantskej civilizácie bola dôležitosť náboženstva v oficiálnej ideológii ríše, pričom štát a cirkev, reprezentovaní cisárom a carihradským patriarchom, nachádzali styčný bod v svojej oddanosti pravej viere. [[Ortodoxia]] fungovala ako kľúčový činiteľ spoločenskej a politickej súdržnosti Byzancie, hoci [[Kresťanstvo|kresťania]] a [[cirkev]] v ríši netvorili homogénny celok, ale sa často vplyvom vyhrotených dogmatických sporov vnárali do vnútorných rozbrojov.

== Jazyk ==