Byzantská ríša: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 54 051 bajtov ,  pred 8 rokmi
Reverted to revision 5770406 by Vasiľ. (TW)
(pravopis)
(Reverted to revision 5770406 by Vasiľ. (TW))
{{Infobox zaniknutý štát
| názov = Byzantská ríša
| originálny názov = Basileia ton Rhomaion<br />Imperium Romanorum
| rok vzniku = 395
| rok zániku = 1453
| viac pred =
| pred 1 = staroveký Rím
| pred 1 vlajka = Vexilloid of the Roman Empire.svg
| pred 2 =
| pred 2 vlajka =
| pred info =
| viac po =
| po 1 = Osmanská ríša
| po 1 vlajka = Ottoman Flag.svg
| po 2 =
| po 2 vlajka =
| šírka 1. sloupce =
| vlajka = Flag of Palaeologus Dynasty.svg
| článok o vlajke =
| vlajka veľkosť = 100 px
| znak = Palaiologos Dynasty emblem.svg
| článok o znaku =
| znak veľkosť = 100 px
| rámček znak =
| hymna =
| článok o hymne =
| motto =
| článok o motte =
| mapa = Byzantine Empire animated2.gif
| mapa veľkosť = 300 px
| mapa poznámka = Územný vývoj ríše
| hlavné mesto = [[Carihrad]] (Konštantínopol)
| rozloha =
| rozloha poznámka =
| najvyšší bod =
| najvyšší bod poznámka =
| najdlhšia rieka =
| najdlhšia rieka poznámka=
| počet obyvateľov =
| počet obyvateľov poznámka =
| jazyky = [[latinčina]], [[gréčtina]]
| národnostné zloženie = [[Gréci]], [[Arméni]], [[Slovania]], [[Kopti]], [[Aramejci]]
| náboženstvo = [[Pravoslávna cirkev]]
| štátne zriadenie = [[Autokracia]]
| materská zem =
| mena = [[solidus]], [[hyperpyron]]
| vznik = Rozdelenie [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]] na [[Západorímska ríša|Západorímsku]] a Východorímsku ríšu
| zánik = [[6. apríl]]a [[1453]] padol [[Carihrad]] do rúk [[Osmanská ríša|Osmanov]]
}}
 
[[Súbor:Byzantinischer Mosaizist um 1000 002.jpg|thumb|[[Konštantín Veľký]] s modelom [[Konštantínopol]]a (detail mozaiky v [[Hagia Sofia]])]]
 
'''Byzantská ríša''' (iné názvy: '''Byzancia, Byzant, Byzantsko''', pre rané obdobie: '''Východorímska ríša''' alebo '''Východorímske cisárstvo'''; obyvateľ Byz. ríše sa volá '''Byzantínec''') je umelý názov pre východnú, [[grécko]]-[[orient]]álnu časť [[Rímska ríša|Rímskej ríše]] a pre nadväzujúci [[stredovek]]ý štát. Táto ríša existovala medzi [[3. storočie|3. stor.]] / [[4. storočie|4. stor.]] po Kr. (tradične sa uvádza rok [[395]]) a rokom [[1453]].
 
Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol [[Konštantínopol (do roku 1453)|Konštantínopol]] (po slovensky tiež [[Carihrad]], dnes [[Istanbul]]), ležiaci na hranici medzi [[Európa|Európou]] a [[Ázia|Áziou]].
 
Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom [[Stredomorie|Stredomorí]] (najmä v dnešnom Grécku a [[Turecko|Turecku]]), neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu.
 
== Názov ==
Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca ''Βασιλεία (τῶν) Ῥωμαίων'' (''Basileia tón Rómaión'' – Ríša Rimanov) alebo ''Ῥωμαϊκὴ αὐτοκρατορία'' (''Rómaiké autokratoria'' – Rímske cisárstvo) alebo skrátene ''Ῥωμανία'' (''Rómania'' – pribl. „Rímsko“). Aj samotní Byzantínci – tak ako [[Gréci]] až do 19. či 20. storočia – sami seba označovali ako Rimania (Ῥωμαίοι – Rómaioi). Slovo Gréci (Έλληνες – Hellénes) sa používalo len pre predkresťanské, pohanské grécke kultúry a štáty.
 
Názov Byzantská ríša, odvodený od [[Byzantium]] čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena (''Βυζάντιον'' -''Byzántion'') predchodcu hlavného mesta, vymyslel a popularizoval francúzsky historik [[18. storočie|18. stor.]] [[Charles de Secondat, Baron de Montesquieu|Montesquieu]], lebo tak ako vtedy mnohí považoval ríšu za dekadentnú a preto nehodnú mena Rímska ríša.
 
Do roku [[476]] (zánik [[Západorímska ríša|Západorímskej ríše]]) je technicky vhodnejšie používať označenie ''Východorímska ríša''.
 
== Charakteristika ==
[[Súbor:ByzantineBronzes.jpeg|thumb|Byzantské mince]]
Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a [[Kresťanstvo|kresťanského]] náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi ([[cézaropapizmus]]). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj [[islam]]ského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.
 
Až do čias cisára [[Herakleios|Herakleia]] možno ríšu charakterizovať ako pripomínajúcu [[antika|neskorú antiku]] (pozri aj [[Rímska ríša]]). Za Herakleia došlo ku grécizácii ríše – o. i. sa úradným jazykom stala [[gréčtina]] namiesto latinčiny -, no národná identita obyvateľstva bola už aj predtým, najmä od konca [[6. storočie|6. stor.]], v podstate grécka (jazyk literatúry, cirkvi a obchodu). Hoci na území ríše žilo veľa národov (Gréci, [[Arménci]], [[Židia]], [[Egypťania]], [[Sýrčania]], [[Ilýri]] a [[Slovania]]) bolo územie ríše už po stáročia helenizované (t. j. patriace do gréckeho kultúrneho okruhu). V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali „christianos orthodox“, čiže pravoverný kresťan.
 
Významnými mestami boli Carihrad, [[Antiochea]], [[Efezos]], [[Solún]] a [[Alexandria]]. Významnými časťami ríše boli spočiatku aj [[orient]]álne provincie. Po ich strate sa centrálnym územím stala [[Malá Ázia]], o ktorú pre jej hospodársku dôležitosť Byzancia aj často bojovala. Práve strata Malej Ázie (čiastočne v [[11. storočie|11. stor.]], definitívne v [[14. storočie|14. stor.]]) zredukovala Byzanciu zo svetovej na regionálnu veľmoc a napokon na malý štát.
 
Charakteristická pre Byzantskú ríšu bola aj rozsiahla a prísne organizovaná [[byrokracia]] s centrom v hlavnom meste Konštantinopole, čím sa odlišovala od (a vývojovo predbehla) ostatných stredovekých štátov. Úradníci z Konštantinopolu hrali často dôležitú úlohu v najvyššej byzantskej [[politika|politike]]. Štát mal aj [[štátny monopol|štátne monopoly]] a disponoval obrovskými finančnými prostriedkami.
 
V staršom európskom dejepisectve sa Byzancia často charakterizovala ako dekadentná, poloorientálna [[despocia]] (napr. [[Edward Gibbon]]). Tento názor bol už však veľakrát vyvrátený. Naopak sa zdôrazňuje, že Byzancia fungovala ako neoceniteľný sprostredkovateľ [[antika|antických]] poznatkov a hodnôt, a že bola ochranným štítom voči rôznym národom z východu ([[Peržania]], [[Arabi]], [[seldžuckí Turci]], [[osmanskí Turci]] a pod.).
 
== Dejiny ==
=== Vznik Byzantskej ríše (do 395) ===
{{Hlavný článok|Vznik Byzantskej ríše}}
 
Symbolický začiatok Východorímskej/Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár [[Dioklecián]] (284 – 305) (pozri pod [[Staroveký Rím]]) rozdelil svoju ríšu de facto na východ a západ. Potom sa ríša niekoľkokrát rozdelila a znovu zjednotila. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou [[Konštantín Veľký|Konštantína Veľkého]] (([[306]]/[[324]] – [[337]]) a 7. storočím, najčastejšie snáď rok [[395]], kedy krátko pred svojou smrťou cisár [[Theodosius]] Rímsku ríšu definitívne rozdelil medzi svojich synov.
 
=== Ranobyzantské obdobie (asi 395 – 610) ===
{{Hlavný článok|Ranobyzantské obdobie}}
 
[[Súbor:Byzantium550.png|thumb|right|Mapa Byzantskej ríše okolo roku [[550]]. Zelená farba zobrazuje výboje počas vlády Justiniana I.]]
Vo vonkajších vzťahoch musela ríša po porážkach [[Julianus|Juliána]] Peržanmi ([[363]]) a [[Valens]]a [[Vizigóti|Vizigótmi]] pri [[Adrianopol]]e ([[378]]) bojovať proti Peržanom, [[Germáni|Germánom]], [[Huni|Hunom]] (od [[375]]), [[Avari|Avarom]] (od 60-tych rokov 6. stor.).
 
Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára [[Justinián I.|Justiniána I.]] (527 – 565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach – najmä znovu zjednotiť východorímske provincie s [[Itália|Itáliou]], ktorú po páde Západorímskej ríše r. [[476]] obsadili [[Ostrogóti]]. Justiniánove plány však zostali neuskutočnené. Polstoročie, ktoré nasledovalo po jeho smrti vyplnili boje s útočiacimi Avarmi, [[Slovania|Slovanmi]], ale hlavne s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú existenciu Byzancie.
 
=== Stredobyzantské obdobie (610 – 1204) ===
==== Ranobyzantská ríša (610 – 842) ====
{{Hlavný článok|Ranobyzantská ríša}}
 
Cisár [[Herakleios]] zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.
 
Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper – [[Arabi]], ktorí roku [[637]] dobyli [[Jeruzalem]]. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku [[718]] znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili [[Bulhari]].
 
Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár roku [[730]] [[edikt]], ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal [[ikonoklazmus]] (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu (do roku [[843]]).
 
==== Prechodné obdobie – Michal III. (842 – 867) ====
{{Hlavný článok|Michal III. (Byzantská ríša)}}
 
==== Macedónska renesancia (867 – 1025) ====
{{Hlavný článok|Macedónska renesancia}}
 
Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|križiackych výprav]]. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo. Rozmach sa prejavil upevnením byzantského štátu vnútornými reformami za [[Basileios I.|Basilea I.]] (867 – 886) a [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Leva VI.]] (886 – 912)), ale hlavne stabilizáciou pomerov na [[Balkán]]e po porážke a likvidácii prvého bulharského štátu za [[Basileios II.|Basilea II. Bulharobijcu]] (976 – 1025).
 
==== Obdobie úradníckych cisárov (1025 – 1081) ====
{{Hlavný článok|Obdobie úradníckych cisárov (Byzantská ríša)}}
 
Obdobie tzv. úradníckych cisárov (1025 – 1081) z [[macedónska dynastia|macedónskej dynastie]] (867 – 1056), bolo obdobím krízy. Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Konštantinopolu a maloázijsko-[[Thrákia|trácki]] vojenskí velitelia. Významnejším vládcom bol úradník [[Konštantín IX.]] Monomachos (1042 – 1054), ktorý krízu dočasne prerušil.
 
Orientálne civilizácie zanechali v kultúrnom vývoji Byzantskej ríše značný vplyv, ktorý bol jedným z faktorov, vedúcich k odcudzeniu dvoch kultúrnych európskych sfér – východnej a západnej. Tento rozličný vývoj našiel svoj výraz predovšetkým v rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na katolícku (západnú) a pravoslávnu (východnú) v roku [[1054]] (tzv. [[východná schizma]]). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov – popri kríze v iných oblastiach – došlo k oživeniu [[helenizmus|helenistických]] tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej cíše.
 
==== Komnenovci a Angelovci (1081 – 1204) ====
''Hlavné články: [[Obdobie Komnenovcov a Angelovcov]]''
 
[[Súbor:Byzantium1180.png|thumb|right|Mapa Byzantskej ríše okolo roku [[1180]] pred štvrtou križiackou výpravou.]]
Obdobie 1081 – 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili [[1080]] v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|križiackych výprav]] dostal celý európsky Západ.
 
Dynastii [[Komnenovci|Komnenovcov]] (1081 – 1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár [[Manuel I.]] (1143 – 1180) rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Manuelove vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri [[Bitka pri Myriokefalone|Myriokefalone]] roku [[1176]]. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.
 
Za krátkej vlády [[Angelovci|Angelovcov]] (1185 – 1204) rozpornosť cieľov, ktoré každá zo zúčastnených skupín očakávala od križiackych výprav, rozdielnosť predstáv o osude dobytých území, zásahy pápeža a hlavne obchodné záujmy bohatých [[Benátky|Benátok]] vytvorili na začiatku [[13. storočie|13. stor.]] zložitú situáciu, ktorá vyústila do otvoreného boja križiakov s Byzantskou ríšou. A tak roku [[1204]] križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla.
 
=== Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 – 1261) ===
Pôvodná dohoda hneď potom, čo [[križiaci]] a [[Benátky|Benátčania]] dobyli [[Carihrad]], vyzerala tak, že sa Byzantská ríša začiatkom roku [[1204]] rozdelila nasledovne:.
* [[Benátky|Benátkam]] pripadla: polovica zo zvyšku ríše;
* križiackym rytierom pripadla ako [[léno]]: druhá polovica zo zvyšku ríše
 
Potom čo cisársku korunu odmietol benátsky [[Dóža (titul)|dóža]], stal sa cisárom Latinského cisárstva (oficiálne nazývaného „cisárstvo Romania“) gróf [[Balduin Flámsky]]. Keďže územie Latinského cisárstva mimo Carihradu bolo treba ešte fyzicky dobyť a každá pomoc bola potrebná, dostal Balduinov protikandidát na trón križiak [[Bonifác Montferratský]] (ktorý už mal pridelenú veľkú časť Macedónie) roku 1204 od Balduina do léna aj Thrákiu so [[Solún]]om. Vzniklo tak [[Solúnske kráľovstvo]]. Benátky si zabezpečili pobrežie a v niektorých oblastiach (napríklad v Bitýnii) vznikli [[Gréci|grécke]] štáty, čo križiaci neplánovali.
 
[[Súbor:Byzantium1204.png|thumb|right|Mapa Byzantskej ríše v roku 1204 tesne po štvrtej križiackej výprave. Hranice jednotlivých častí sú neisté. Už o rok neskôr však situácia vyzerala inak a Latinské cisárstvo sa výrazne zmenšilo.]]
Konečný stav niekedy od roku [[1205]] bol teda nasledovný:
* '''[[Latinské cisárstvo]]''': de facto len 5/8 Carihradu + okolie Carihradu
* '''Benátske územia''': ostrovy [[Korfu]], [[Kréta]], [[Euboia]]; prístavné mestá na [[Peloponéz]]e, pri [[Dardanely|Dardanelách]] a [[Marmarské more|Marmarskom mori]]; [[Hadrianopolis]] a 3/8 [[Carihrad]]u (s Hagiou Sofiou); posledné benátske územia dobyli [[osmanskí Turci]] roku [[1718]] na Peloponéze
* '''[[Vojvodstvo Archipelagos]]''': na niektorých ostrovoch v [[Egejské more|Egejskom mori]]
* '''križiacke štáty''' (pozri aj [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria]]):
** [[Solúnske kráľovstvo]]: Trácia a [[Macedónia]]
** [[Aténske vojvodstvo]]: na polostrove [[Atika]] a čiastočne v [[Macedónia|Macedónii]]
** [[Achájske kniežatstvo]] : vo vnútrozemí Peloponézu a niektorých jeho prístavoch
* '''grécke štáty''' (všetky sa považovali za následníkov Byzantskej ríše):
** [[Epirský despotát]] / [[Epirské kniežatstvo]]: pôvodne severozápadné Grécko (tzv. [[Epirus]])
** [[Nikajské cisárstvo]]:severozápadná (neskôr celá západná) [[Malá Ázia]]
** [[Trapezuntské cisárstvo]] : dnes severovýchodné Turecko
 
Trocha neskôr vzniklo aj '''[[Veľké Valašsko]]'''. Tento štát v [[Tesália|Tesálii]] bol už predtým (12. stor.) viac-menej nezávislé územie obývané Valachmi od Dunaja. Roku 1204 pripadol Epirskému kniežatstvu, ale čoskoro sa osamostatnil, po komplikovaných pomeroch začiatkom 14. stor. pripadol roku [[1333]] obnovenej Byzantskej ríši.
 
=== Neskorobyzantské obdobie (1261 – 1453) ===
{{Hlavný článok|Neskorobyzantské obdobie}}
 
[[Súbor:Byzantium1400.png|thumb|right|Mapa Byzantskej ríše v roku [[1400]].]]
Oslobodzovací boj o obnovu ríše vyšiel z Nikajského cisárstva, čiže jednej z mála oblastí, ktoré si po roku 1204 zachovali samostatnosť ako grécky štát aj počas latinského (križiackeho) panstva v Carihrade. V roku [[1261]] [[Michal VIII. Palaiologos]] (1259 – 1282) dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi – osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti [[Srbi|Srbom]]. Roku [[1350]] sa v Carihrade dostali k moci [[hesychazmus|hesychasti]] (sociálnorevolučná a asketická mníšska strana), ktorí odvtedy – aj napriek opačným snahám cisárov – trvalo bránili cirkevnému zjednoteniu (únii) s [[Rím]]om, bez ktorého však západ nebol ochotný Byzancii pomôcť. Toto bolo ríši osudným. [[1354]] osmanskí Turci prenikli na európsky kontinent, od roku [[1379]] (s prestávkou v rokoch 1402 – 1424) bola Byzancia vazalským štátom [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a okolo roku [[1400]] už Byzantská ríša pozostávala len z dvoch oddelených území: Carihrad s okolím a prosperujúca [[Morea]] ([[Mistra]]) v strede [[Peloponéz]]u. Cisár [[Ján VIII.]] (1425 – 1448) sa naposledy pokúsil o cirkevné zjednotenie s Rímom tým, že roku [[1439]] uzavrel s [[pápež]]om tzv. [[Florentská únia|florentskú úniu]], ktorú však domáce obyvateľstvo Byzantskej ríše odmietlo. Dobytím Carihradu ([[1453]]) a Morey ([[1460]]) osmanskými Turkami sa Byzantská ríša definitívne zanikla.
 
== Zriadenie ==
=== Cisár ===
Cisár bol zástupca a sluha Boží. Príslušnosť k ríši a k pravoslávnemu kresťanstvu boli silno spojené – misie (napr. Konštantína a Metoda) sa konali v službe ríše. Cisárska moc mala dvojitý pôvod – Bohom vyvolený basileus (cisár, doslova kráľ), zástupca boha, bol zároveň vyvolencom ľudu: od čias povstana Niká (532) bola pre voľbu (senátom, ľudom, vojskom) cisára rozhodujúca schopnosť implementovať božskú vôľu. Ak však bol určený spoluvládca stal sa rozhodujúcim dynastický princíp namiesto voľby. Cisárov často zvrhávali a navyše oslepili. Cisárovu absolútnu moc obmedzovali kresťanské princípy. Pred korunováciou patriarchom (od roku 457) musel cisár od roku 491 vykonať vyznanie viery. Ak cisár zanedbával svoje povinnosti, musel počítať s násilným odporom ľudu.
 
Cisár mal veľmi teatrálne vystupovanie. Ľudia sa pred ním vrhali na zem (proskynéza). Detailne prepracovaný ceremoniál cisára zdvíhal do mystických sfér. Jeho výhradnými právami bolo používanie purpurovej farby, razenie zlatých mincí, vyhotovovanie privilégií a aklamácie. Na druhej strane musel tiež pokorne umývať nohy na zelený štvrtok a kŕmiť chudobných. Na znamenie pominuteľnosti nosil okrem krížového žezla aj akakiu (vrecko naplnené prachom).
 
Za privilégiá mu veľkostatkári poskytovali vojenskú službu, cirkev preberala sociálnu starostlivosť. Voľba cisára senátom alebo armádou si vyžadovala aklamáciu ľudu zhromaždeného za týmto účelom spravidla v Hipodrome (toto právo ľudu ostalo až do čias Palaiologovcov). Cisár zvolával koncíliá, rozhodoval o dogamtických sporných otázkach a vykonával aj určité funkcie kňaza. Povinnosť zachovávať a rozširovať pravú vieru ho však často dostala do konfliktov, lebo musel zasahovať do vnútrocirkevných sporov (napr. pri ikonoklazme).
 
Náboženské misie do susedných krajín sa uskutočňovali, aby sa v týchto krajinách rozšírila byzantská kultúra, a aby sa tak zmenili na večného priateľa ríše a zaradili sa ako „synovia“ do rodiny „duchovného otca“ cisára.
 
===Zoznam cisárov ===
{{Hlavný článok|Zoznam vládcov Byzantskej ríše}}
 
=== Podriadené inštancie ===
Centrálne úrady sídlili v cisárskom paláci medzi [[Hagia Sofia|Hagiou Sofiou]] a [[Hipodrom]]om v Carihrade. Civilní a vojenskí úradníci a nositelia čestných titulov boli hierarchicky naviazaní na osobu cisára. Každý hodnostár sa zúčastňoval na palácovej bohoslužbe v príslušnom obleku.
 
Cisár [[Herakleios]] v 7. stor. rozdelil centrálnu správu na ministerstvá (logothézie). V roku 899 existovalo asi 60 ministerských úradov, ktoré často zastávali eunuchovia. Magister officiorum (neskôr Logothetes tou dromou) bol hlavný minister, riadil diplomatickú službu v cisárskej kancelárii, arzenály zbraní, poštový systém, bodyguardov, hraničné vojská a tajnú políciu. Mestský prefekt (eparchos) Carihradu zastupoval cisára v neprítomnosti. Podobná hierarchia existovala v správe patriarchátu. Správu provincií vykonávali pretoriánski prefekti, pričom pretoriánsky prefekt pre orient sídliaci v Carihrade bol zároveň ministrom vnútra.
 
Za cisára Herakleia sa zaviedlo zriadenie založené na themách (gr. [[thema]]): Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadené „stratégom“ (vojenským guvernérom). Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia.
 
=== Senát a strany ===
Senát hlavného mesta ([[synklétos]]) ako inštitúcia dosiahol svoj vrchol asi v 7. stor. Vtedy boli senátormi prevažne vyšší úradníci. Od čias Leva VI. (886 – 912) mal senát už len poradnú funkciu a rozhodujúcim sa definitívne stalo vojsko.
 
Od čias dominátu existovali cechy a v byzantskej ríši zastupovali stavovské záujmy a štát cez ne riadil hospodárstvo. Strany (demos) naopak v 7. storočí stratili svoj politický význam.
 
== Vojsko ==
[[Súbor:Asia Minor ca 780 AD.svg|thumb|upright=1.4|left|Byzantské themy koncom 8. storočia]]
Podobne ako rímska armáda aj byzantské vojsko si udržiavalo vysokú úroveň disciplíny, taktickej zdatnosti a organizácie. V [[Starovek|neskoršej antike]] pozostávalo z pohraničných zborov (''[[limitanei]]'') a z mobilnej poľnej zálohy (''[[comitatenses]]'').<ref>Dupuy (1996), s. 166</ref> Rozhodujúcou zložkou byzantskej brannej moci bolo ťažké jazdectvo tvorené [[katafrakt]]ami.<ref name=dupuy>Dupuy (1996), s. 234</ref> Veľkej pozornosti sa tešili teoretické úvahy o stratégii a vojenstva a niektorí cisári dokonca spísali vlastné názory o umení vojny. Zrejme najviac vošiel do známosti ''Strategikon'' od [[Maurikios I.|Maurikia]]. Po začatí arabských výbojov preukázala ríša svoju vitalitu a pružnosť osvojením defenzívnejšej strategickej koncepcie. Od [[7. storočie|7. storočia]] sa preto byzantské územie členilo na [[thema|themy]], vojenské a administratívne celky na čele s veliteľom s hodnosťou [[Stratég|strategos]].<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 93 – 95</ref> Lokálna domobrana strážiaca jednotlivé themy dokázala zadržať najprudšie útoky [[Kalifát]]u medzi 7. a 9. storočím.<ref name=dupuy /> Jadro byzantského vojska sa skladalo z profesionálnych oddielov nazývaných [[tagma|tagmy]], dislokovaných najviac v blízkosti Carihradu.<ref>Treadgold (1997), s. 358 – 359</ref> Po zažehnaní arabského nebezpečenstva prechádzali Byzantínci približne od polovice 9. storočia pozvoľna do ofenzívy, kulminujúcej za panovania vojenských cisárov Nikefora II., [[Ján I. Tzimiskes|Jána I. Tzimiska]] a [[Basileios II.|Basileia II.]] v [[10. storočie|10. storočí]]. V dôsledku expanzie stratila themy vo vnútrozemí svoje opodstatnenie, postupne sa demilitarizovali a boli podriadené civilnej správe.
 
Keď sa systém themovej domobrany v [[11. storočie|11. storočí]] fakticky rozložil, Byzantínci sa museli v stále väčšej miere spoliehať na zahraničných [[žoldnier]]ov.<ref>Treadgold (1997), s. 591</ref> S vytrvalým nedostatkom vlastných vojenských síl sa [[Komnenovci|komnenovskí]] cisári snažili vyrovnať udeľovaním [[Prónia|prónií]], daňových výnosov z pôdy výmenou za vojenské služby.<ref>Treadgold (1997), s. 680</ref> Tým ale priživovali proces postupnej [[Feudalizmus|feudalizácie]] ríše, podkopávajúci autoritu carihradskej vlády. Počas väčšiny svojej existencie najímala byzantská armáda do svojich radov cudzích žoldnierov. V časoch kríz v 11. a ďalších storočiach sa potom neraz stretávala s ich nespoľahlivosťou a vzburami. Jazdu dopĺňali muži [[Germáni|germánskeho]], [[Huni|hunského]], [[Polovci|kumánskeho]], [[Alani|alanského]] či [[Turkické národy|turkického]] pôvodu, naproti tomu ťažká pechota sa regrutovala z bojovníkov pochádzajúcich zo severnej a západnej Európy. Asi najslávnejšou žoldnierskou jednotkou v Byzancii bola elitná [[varjagovia|varjažská garda]].<ref>Ostrogorsky (1963), s. 254</ref>
 
Popri pozemných silách spočívala obrana ríše na byzantskom námorníctve, vybavenom rýchlymi galérami, nazývanými [[dromón]]y, a používajúcom tajnú zbraň, pre ktorú sa vžilo označenie „[[grécky oheň]]“. Byzantská námorná prevaha v oblasti východného Stredomoria pretrvala do 11. storočia, keď vzrástla sila [[Taliansko|talianskych]] obchodných republík.<ref>Mango (2002), s. 197</ref>
 
== Diplomacia ==
Byzantskí cisári si podobne ako ich rímski predchodcovia nárokovali zvrchovanosť nad všetkou kresťanskou ''[[Ekuména|ekuménov]]'', hoci realita sa od tejto teórie diametrálne odlišovala.<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 14</ref> Po páde Ríma sa ríša musela potýkať s náporom rozmanitých nepriateľov, ktorých hrozivosť zvyšovala strategická nevýhodnosť geografickej polohy Byzantíncov nútených k boju na dvoch frontoch. Vzhľadom na počet protivníkov nepostačovala na ich elimináciu prostá vojenská sila. Byzantínci sa teda museli uchyľovať k diplomacii, ktorú pokladali za určitú formu vojny inými prostriedkami.
 
Väčšina národov, s ktorými ríša prichádzala na svojej severnej hranici do styku, pôvodne nemala formalizované štátne a spoločenské štruktúry. S postupným rozvojom základných politických, náboženských a hospodárskych inštitúcií sa tieto celky stávali predmetom intenzívnejšieho záujmu byzantskej diplomacie. Tá uplatňovala voči zahraničným subjektom škálu rozličných nástrojov: nepriateľskí vládcovia boli obdarovaní honosnými titulmi, členovia iných panovníckych rodov boli vyžadovaní do Carihradu, cudzie posolstvá bola zadržované na území ríše, na cudzincov pri tom neraz silno zapôsobilo bohatstvo a prepych Byzancie, a tým boli podnecovaní na prijímanie byzantských spoločenských hodnôt a postojov. Byzantínci neváhali vynakladať značné sumy peňazí na motivovanie odľahlejších kmeňov a národov k útoku na svojich susedov <ref>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_P14.HTM Vasiliev, Alexander A. ''Relations of the Byzantine Empire with the Bulgarians and Magyars'']</ref> a zasahovali do vnútorných pomerov iných štátov vyvolávaním povstaní a vzbúr.<ref>Zástěrová et al. (1992), s. 302</ref> Ako diplomatický prostriedok na zaistenie svojej bezpečnosti používali aj šírenie kresťanstva.
 
== Hospodárstvo ==
Byzantské hospodárstvo patrilo po celé storočia k najrozvinutejším v Európe a Stredomorí, pričom ekonomika [[Západná Európa|západoeurópskych]] krajín sa byzantskej nedokázala vyrovnať až do [[Neskorý stredovek|neskorého stredoveku]]. Ekonomickej stabilite Byzancie uštedrila zásadný zásah arabská expanzia vedúca k prechodnému úpadku a stagnácii.<ref>Treadgold (1997), s. 402</ref> V druhej polovici [[8. storočie|8. storočia]] nastal v tomto vývoji obrat smerom k pozvoľnému ekonomickému oživeniu.<ref>Treadgold (1997), s. 572</ref> Od 10. až do konca 12. storočia poskytovala Byzancia obraz blahobytu, ktorým boli oslnení cestovatelia z cudzích krajín, uchvátení bohatstvom nazhromaždeným v hlavnom meste. Opätovný pokles privodila štvrtá križiacka výprava, ktorá spôsobila hospodársku pohromu, z ktorej sa ríša nikdy úplne nespamätala. V priebehu 11. až 13. storočia si [[Benátska republika|Benátky]] a [[Janovská republika|Janov]] vynútili značné privilégia, zvýhodňujúce ich voči byzantskej konkurencii. Vzrastajúci vplyv talianskych republík v celom regióne východného Stredomoria nútil ríšu k podriaďovaniu sa ich ekonomickým cieľom.<ref>Hradečný (1998), s. 209</ref> Palaiologovskí cisári sa usilovali o nastolenie podmienok umožňujúcich nový vzostup, hoci byzantský štát už nedokázal získať patričnú kontrolu nad vonkajšími ani domácimi ekonomickými činiteľmi.
 
[[Súbor:Byzantine agriculture.jpg|thumb|upright=1.15|Roľníci spodobnení v byzantskom evangeliári z 11. storočia]]
Rovnako ako v Rímskej ríši aj v Byzancii spočívalo ťažisko hospodárskej produkcie v poľnohospodárstve.<ref>Haldon (1990), s. 26</ref> Po väčšine byzantských dejín oscilovala sociálna štruktúra vidieckych oblastí medzi dvoma protipólmi: veľkostatky obhospodarované závislými roľníkmi (''paroikoi'') a dedinskými komunitami pozostávajúcimi zo slobodných držiteľov drobných usadlostí.<ref>Harvey (2003), s. 6 – 9</ref> Dedinské spoločenstvá sa v snahe prispôsobovala neistým podmienkam nepretržitých vojen s Arabmi, naproti tomu veľkostatky zažívali svoj rozmach v pokojnejších pomeroch od 10. storočia a v ďalších storočiach úplne prevládali.<ref name="Tread540">Treadgold (1997), s. 540</ref> Súbežne s rastúcou rolou veľkostatkov sa stierali rozdiely v statuse slobodných roľníkov a paroikov, prevažne v neprospech prvo menovaných.
 
K najdôležitejším hospodárskym odvetviam ríše sa radil obchod. Konštantínopolu prislúchalo postavenie jedného z kľúčových centier [[Hodvábna cesta|hodvábnej cesty]], ktorá spájala rozľahlé oblasti [[Eurázia|Eurázie]]. Okrem hlavného mesta patrila pri sprostredkovaní výmeny tovaru zásadná rola emporiám, akými boli [[Solún]], [[Trabzon|Trapezunt]] alebo [[İzmir|Smyrna]].<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 269</ref> Zrejme najvýznamnejšiu exportnú komoditu tvorili textilné produkty. [[Hodváb]], ktorého výroba a predaj bola podrobená cisárskemu [[Monopol ponuky|monopolu]], bol z Byzancie vyvážaný do Egypta a objavoval sa aj v [[Bulharsko|Bulharsku]] a na [[Západná kultúra|Západe]]. Štátny aparát striktne dohliadal na vnútorný aj na medzinárodný obchod a mal výhradné právo razenia mincí. Vysoká miera centralizácie sa prejavovala pri kontrole vyšších úrokových sadzieb a regulácii aktivít remeselných a výrobných spoločenstiev, na ktorých produkciou prejavovala vláda obzvlášť veľký záujem. V časoch krízy uskutočňovali cisári a ich úradníci opatrenia na zabezpečenie zásobovania hlavného mesta a na udržanie nízkych cien obilnín.
 
== Náboženstvo ==
{{Hlavný článok|Pravoslávna cirkev (východná Európa)}}
 
Ťažiskovým rysom byzantskej civilizácie bola dôležitosť náboženstva v oficiálnej ideológii ríše, pričom štát a cirkev, reprezentovaní cisárom a carihradským patriarchom, nachádzali styčný bod v svojej oddanosti pravej viere. [[Ortodoxia]] fungovala ako kľúčový činiteľ spoločenskej a politickej súdržnosti Byzancie, hoci [[Kresťanstvo|kresťania]] a [[cirkev]] v ríši netvorili homogénny celok, ale sa často vplyvom vyhrotených dogmatických sporov vnárali do vnútorných rozbrojov.
 
[[Súbor:IstanbulHaghiaSofia.jpg|thumb|upright=0.75|Interiér chrámu [[Hagia Sofia]] v Konštantínopole]]
Rané kresťanstvo sa prudko rozvíjalo v východných provinciách [[Staroveký Rím|rímskej ríše]] a neskôr na území Byzancie sa teda stalo miestom vzniku početných [[Heréza|herézií]]. V [[4. storočie|4. storočí]] sa tu rozvinul [[arianizmus]]<ref>Češka (2000), s. 62 – 63</ref> a v nasledujúcom storočí [[nestoriánstvo]], [[Christológia|christologický]] smer presadzovaný konštantínopolským patriarchom [[Nestorius]]om zavrhli [[Efézsky koncil|koncilom v Efeze]] v roku [[431]]<ref>Češka (2000), s. 199 – 201</ref>. Rozkol v cirkvi pokračoval po [[Chalkedónský koncil|chalkedónskom koncile]], konaném v roku [[451]], jeho závery odmietli kresťania v [[Aegyptus|Egypte]] a [[Sýria (provincia)|Sýrii]] obviňovaní z [[Monofyzitizmus|monofyzitizmu]].<ref>Treadgold (1997), s. 99</ref> Tým si vyslúžili tvrdé perzekúcie zo strany niekoľkých cisárov, ktoré ustali až s počiatkom [[Islamská expanzia|islamskej expanzie]] v [[7. storočie|7. storočí]]. Boli síce urobené isté kroky k pomereniu sa s monofyzitmi príklonom ku kompromisnejším náukám, ako bol napríklad [[monoteletizmus]], preferovaný Herakleiom a jeho vnukom [[Konstans II.|Konstantom II.]], no na [[Tretí carihradský koncil|Treťom carihradskom koncile]] prebiehajúcim v rokoch [[680]] až [[681]] bol monoteletizmus odsúdený.<ref>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_PR.HTM Vasiliev, Alexander A. ''The Sixth Ecumenical Council and religious peace'']. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].</ref>
 
Ortodoxných kresťanov postihla veľká kríza v súvislosti s [[Obrazoborectvo|ikonoklastickým hnutím]], tešiacim sa podpore cisárov v rokoch [[730]] až [[787]] a znovu v rokoch [[815]] až [[843]]. Konflikt sa odohrával medzi [[Ikonodúlia|ikonodulmi]], zástancami uctievania [[Ikona|ikon]], a [[Obrazoborectvo|ikonoklastami]], odporcami kultu obrazov. Ikony dal zakázať [[Lev III. (Byzantská ríša)|Lev III.]], čím začali rozhorčené konflikty dosahujúce najsilnejšiu intenzitu za [[Konštantín V. (Byzantská ríša)|Konštantína V.]] <ref>Treadgold (1997), s. 366</ref>. V roku [[787]] cisárovná [[Irena (Byzantská ríša)|Irena]] zvolala [[Druhý nikajský koncil]], na ktorom boli ikony znovu povolené.<ref>Ostrogorsky (1963), s. 149</ref> Irena dokonca zvažovala alianciu s [[Karol Veľký|Karolom Veľkým]], usilujúcim sa o spojenie oboch polovíc kresťanstva, no tento zámer skončil bez úspechu. V úvode [[9. storočie|9. storočia]] nastala nová fáza prenasledovania obrazov, trvajúca do roku [[843]], keď bol ikonoklazmus definitívne zapudený.<ref>Treadgold (1997), s. 446</ref>
 
Všetky tieto vnútorné sváry negatívne poznamenali vzťahy medzi východnými a západnými kresťanmi.<ref>Hradečný (1998), s. 136</ref> Krátko po skončení ikonoklastickej etapy byzantských dejín sa udiala [[Fotios|Fotiova schizma]], v rámci ktorej sa pápež a carihradský patriarcha [[Fotios]] vzájomne [[Exkomunikácia|exkomunikovali]].<ref>Treadgold (1997), s. 558</ref> Prehlbujúce sa odcudzenie vyvrcholilo v roku [[1054]], keď za patriarchu [[Michaél I. (konštantínopolský patriarcha)|Michaela Kerularia]] došlo k cirkevnému rozkolu označovanému ako tzv. [[Východná schizma|Veľká schizma]]. Roztržka bola zavŕšená v roku [[1204]] dobytím a vyplienením Carihradu počas [[Štvrtá križiacka výprava|štvrtej križiackej výpravy]], načo bolo sídlo patriarchov dočasne presunuté do mesta [[Nikaia]].<ref>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_P1F.HTM Vasiliev, Alexander A. ''Beginnings of the Empire of Nicaea and the Lascarids'']. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].</ref> V [[14. storočie|14. storočí]] získalo na význame mystické učenie [[hesychazmus]], šíriace sa najviac v asketickom prostredí mníšskych komunít.<ref>Zástěrová et al. (1992), s. 319</ref> Okrem toho boli podniknuté pokusy o prekonanie schizmy, konkrétne v rokoch [[1274]] a [[1439]], ktoré však stroskotali na odpore [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|ortodoxných kresťanov]].<ref>[http://www.third-millennium-library.com/MedievalHistory/Cambridge/IV/19-Churches.html ''Attempts at reunion of the Greek and Latin Churches'']. Cambridge Medieval History - Vol.IV - The Eastern Roman Empire (717—1453), [cit. 2010-07-05].</ref>
 
== Obyvateľstvo ==
Byzantská ríša bola etnicky rôznorodým štátom, ktorého obyvateľstvo pozostávalo z [[Gréci|Grékov]], [[Helenizácia|helenizovaných]] obyvateľov [[Malá Ázia|Anatólie]], [[Arméni|Arménov]], [[Ilýria|Ilýrov]], [[Slovania|Slovanov]], [[Aramejci|Aramejcov]], [[Kopti|Koptov]] a iných národov. Počet obyvateľov ríše možno určiť len s ťažkosťami, hoci sa dochovalo zanedbateľné množstvo informácií o jej demografii. Warren Treadgold odhaduje, že v polovici [[5. storočie|5. storočia]] žilo vo Východorímskej ríši okolo 16 miliónov ľudí.<ref>Treadgold (1997), s. 137</ref> Následkom straty východných provincií, zavinenej arabskou expanziou, poklesol počet obyvateľov Byzancie koncom 8. storočia na asi 7 miliónov,<ref>Treadgold (1997), s. 403</ref> ale počiatkom 11. storočia vzrástla na 12 miliónov.<ref>Treadgold (1997), s. 570</ref> Po obnovení ríše za Palaiologovcov panovali byzantskí cisári na sklonku 13. storočia nad asi 5 miliónmi poddaných<ref>Treadgold (1997), s. 841</ref> a odvtedy počet obyvateľov sústavne ubúdal až do pádu Carihradu v roku [[1453]].
 
Najhustejšie zaľudnené regióny sa nachádzali v ázijskej časti ríše, predovšetkým pri [[Egejské more|egejskom pobreží]] Malej Ázie.<ref name="Tread540"/> Čo sa týka miest, pozíciu najväčšej metropole zaujímal [[Konštantínopol (do roku 1453)|Carihrad]], preukazujúci v 4. a 5. storočí výrazný nárast počtu obyvateľov. V čase svojho založenia mal okolo 30 000 obyvateľov, no za čias Justiniána I. sa tu tiesnilo takmer 400 000 ľudí.<ref>Treadgold (1997), s. 405</ref> Naproti tomu [[Rím]] vtedy obývalo nanajvýš 100 000 ľudí. Popri Carihrade existovalo ešte niekoľko porovnateľne veľkých centier, napríklad [[Alexandria]] s 300 000 obyvateľmi alebo [[Antióchia]] majúca zhruba 250 000 obyvateľov. Po nich nasledovali iné významné mestá, konkrétne [[Efez]], Smyrna, Trapezunt, [[Şanlıurfa|Edessa]], Nikaia a Solún. V 6. storočí sa prihodila séria prírodných pohrôm a epidémií, ktoré spolu s nepretržitými vojnami negatívne poznamenali ľudnatosť ríše. O storočie neskôr Byzancia stratila Sýriu, Egypt a [[Afrika (provincia)|Afriku]], naďalej teda kontrolovala iba dve dôležitejšie mestá: Carihrad a Solún.<ref>Mango (2002), s. 148</ref> Carihrad postihol kvôli problémom so zásobovaním a opakujúcim sa morovým nákazám v 6. a 7. storočí značný úbytok obyvateľstva. Až v polovici 8. storočia došlo v tomto smere k obratu, takže za macedónskej dynastie vzrástol počet obyvateľov hlavného mesta na 300 000 a za Komnenovcov sa zvýšil na 500 000. Od 13. storočia vykazoval vývoj počtu obyvateľov Carihradu v zásade zostupnú tendenciu a v čase dobytia mesta Turkami žilo v jeho hradbách okolo 50 000 ľudí.<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 311</ref>
 
== Jazyk ==
[[Súbor:Mudil Psalter.jpg|thumb|Najstarší úplný [[žaltár]] v koptštine]]
Z jazykového hľadiska bola pre neskoršiu antickú byzantskú spoločnosť typická [[diglosia]]. V armáde, na cisárskom dvore a v správe, rovnako ako v niektorých [[Balkánsky polostrov|balkánskych]] provinciách sa hovorilo [[Latinčina|latinsky]], no prevládajúcim jazykom najširších vrstiev obyvateľstva, používaným cirkvou a fungujúcim ako prostriedok literárneho vyjadrenia, bola [[Grécke jazyky|gréčtina]].<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 370 – 371</ref>
 
Latinský element v ríši bol prechodne posilnený dobytím bývalých západných provincií za Justiniána I.<ref>Treadgold (1997), s. 243</ref> Latinčina zostala úradným jazykom do 7. storočia, keď ju za Herakleia nahradila gréčtina.<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 93</ref> Medzi vzdelanejšími triedami na východe upadla spisovná latinčina pomerne rýchlo do zabudnutia,<ref>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_PC.HTM Vasiliev, Alexander A. ''The Legislative Work of Justinian and Tribonian'']</ref> hoci ju aj naďalej používali pri rôznych ceremóniách a ešte v 11. storočí sa objavovala na nápisoch a na minciach. Naproti tomu [[ľudová latinčina]] sa zachovala u určitých jazykových menšín: v trácko-rímskom prostredí viedla k vzniku [[Protorumunský jazyk|protorumunského jazyka]] a pri západnom pobreží jadranskeho pobrežia sa postupne vyvinula na [[Dalmatínčina|dalmatínčinu]].
 
Najvšeobecnejším nástrojom dorozumievania na byzantskom území bola už pred zánikom [[Západorímska ríša|Západorímskej ríše]] gréčtina,<ref>Treadgold (1997), s. 242</ref> ktorá sa vo východnom Stredomorí vyskytovala o celé storočia skôr než latinčina. Gréčtinu používali ako cirkevný jazyk, hovorili ňou vedci, filozofi a umelci a slúžila ako ''[[Lingua franca (dorozumievací jazyk)|lingua franca]]'' pri diaľkovom obchode či pri diplomatických stykoch s cudzími národmi. Invázia Arabov a stratenie východných provincií zásadným spôsobom urýchlili [[Helenizácia|helenizáciu]] ríše. Gréčtina v Byzancii, často označovaná ako [[stredoveká gréčtina]], prípadne byzantská gréčtina, vychádzala z gréčtiny z obdobia [[Helenizmus|helenizmu]], z ktorej prešla na jazykový dualizmus. V literatúre pretrvávala archaizujúca forma [[atický dialekt|atickej gréčtiny]], kým v bežnej komunikácii sa používalo ľudové nárečie odvodené z [[Helenistické koiné|koiné]].<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 373</ref>
 
V etnicky silno heterogénnej Byzantskej ríši sa vyskytovalo početné iné jazyky, z ktorých sa niektoré domohli v istých oblastiach polooficiálneho postavenia. V neskoršej antike sa medzi vzdelanými vrstvami obyvateľstva Sýrie a [[Palestína|Palestíny]] rozšírila [[aramejčina]] a jej [[Sýrčina|sýrsky dialekt]].<ref>Treadgold (1997), s. 249</ref> [[Koptčina]] dominovala Egyptu, iným provinciám [[arménčina]], [[gruzínčina]] a [[slovanské jazyky]].
 
== Výtvarné umenie a architektúra ==
{{Hlavný článok|Byzantské výtvarné umenie}}
{{Hlavný článok|Byzantská architektúra}}
 
[[Súbor:Vlahernskaya.jpg|thumb|upright=0.85|Byzantská ikona Panny Márie zo 7. storočia, nazývaná [[Blacherny|Blachernská]], [[Štátna Tretiakovská galéria|Tretiakovská galéria]]]]
Základy byzantskej architektúry vyrastajú z rímskej a rannokresťanskej architektúry. Vedľa hojných dokladov budov určených na náboženské účely sa zachovalo aj množstvo svetských stavieb, palácov a pevností. Pri chrámoch badať nápadné uprednostňovanie tehál ako stavebného materiálu, hoci z vonkajšej strany boli zakryté kamennými doskami, kým interiéry zdobili [[Mozaika|mozaiky]]. Pre cirkevné stavby bol príznačný pôdorys v tvare kríža, voľnejšie rozmiestnené mohutné stĺpy podopierajúce klenby, na ktorých boli posadené kopule.<ref name=i>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_PN.HTM Vasiliev, Alexander A. ''Justinian the Great and his successors (518-610) : Literature, learning, and art'']. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05]</ref>
 
Dejiny byzantskej architektúry a umenia možno členiť do troch etáp. Prvá z nich spadá do obdobia Justiniána I., za ktorého boli v Carihrade vybudované chrámy [[Hagia Sofia]], svätej Ireny či svätých Apoštolov.<ref>Meier (2009), s. 67</ref> Mimo hlavného mesta stojí za povšimnutie bazilika [[San Vitale]] v [[Ravenna|Ravenne]] alebo [[kláštor svätej Kataríny]] na [[Sinaj (vrch v Biblii)|Sinaji]]. [[Macedónska renesancia]] po sobe nezanechala v oblasti architektúry porovnateľné pamätihodnosti a nepriniesla ani žiadne zásadné inovácie. Ako predobraz vtedajších chrámov poslúžila dnes už neexistujúca Nea basilike. V 11. a 12. storočí sa byzantské vzory prejavujú na periférii byzantského sveta, v [[Veľký Kaukaz|kaukazských]] a slovanských územiach, ako aj na [[Sicília|Sicílii]] a v Benátkach.<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 453 – 455</ref> Posledný rozkvet nastal po nástupe Palaiologovcov, keď došlo k obohateniu byzantskej architektúry o západné a ruské štýly. V tejto epoche bol vybudovaný komplex kostolov v [[Mystras|Mystre]] na [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéze]] a ďalej sa vyvíjali kláštory na hore [[Athos (polostrov)|Athos]].
 
Sochárstvu spočiatku dominoval neskorší rímsky štýl, v ktorom boli stvárnené početné carihradské plastiky vrátane nadživotnej jazdeckej sochy Justiniána. Zároveň sa presadzovali diela zhotovené zo [[Slonovina|slonoviny]].<ref name=i /> Sochárstvo sa venovalo hlavne výzdobe vnútorných priestorov, pričom sa do neho premietal vplyv kresťanstva. Plastiky ľudských postav sa vyznačovali strnulosťou a uniformitou. Mimoriadnej pozornosti sa tešila mozaika, jeden z prvkov rímskeho umenie zdedený a zdokonalený Byzantíncami. Prostredníctvom mozaiky boli znázorňované scény zo života cisárov, ale aj prostých ľudí a rôzne náboženské výjavy. V maliarstve sa medzi 5. a 7. storočím silno rozvinula [[ikonografia]], alebo [[Ikona|ikony]], zobrazujúce Krista, [[Panna Mária|Pannu Máriu]], či svätých, sa stali predmetom uctievania kultu medzi veriacimi.<ref>Mango (2002), s. 152</ref> Byzantské maliarstvo a obdobné umenie ako celok utrpelo za ikonoklazmu, hlavne ničením obrazov a sôch. Po jeho skončení nabili ikony ešte viac na dôležitosti vo vybavení chrámov.
 
== Veda, lekárstvo a právo ==
Byzantínci výrazne prispeli k zachovaniu antických poznatkov a ich sprostredkovanie [[islam]]skému svetu a [[Renesancia|renesančnému]] Taliansku. Hoci byzantskí bádatelia po uzavrení aténskej Akadémie v roku [[529]] urobili len zanedbateľné pokroky, v istých obdobiach dosiahli skvelé úspechy v aplikácii vedy a neustále zotrvávali v úzkom kontakte s klasickou filozofiou, metafyzikou a matematikou.<ref>[http://www.roma.unisa.edu.au/07305/medmm.htm Dickson, Paul. ''Mathematics Through the Middle Ages''] Medieval Mathematics, [cit. 2010-07-05].</ref> Z mimoriadnych výkonov čerpajúcich zo skorších znalostí možno napríklad zmieniť vybudovanie chrámu Hagia Sofia architektami [[Anthemios z Trallu|Anthémiom z Trallu]] a [[Isidor z Milétu|Isidorom z Mílétu]]. Spisy antických autorov boli udržiavané v povedomí zásluhou klasických štúdií v [[Atény|Aténach]], v Alexandrii a na [[Carihradská univerzita|Carihradskej univerzite]].<ref>Treadgold (1997), s. 265</ref> Mórové epidémie a výboje moslimov privodili byzantskej vede určitý útlm, prekonaný za macedónskej renesancie na konci prvého tisícročia. Nový rozmach bol podnietený [[Arabi|arabským]] a [[Perzská ríša|perzským]] vplyvom, najmä v smere prírodných vied.
 
V porovnaní so svojimi grécko-rímskymi predchodcami sa Byzantínci zdokonalili v medicíne a nezanedbateľnou mierou pôsobili na islamské lekárstvo. V oblasti právnej vedy nadviazali na [[rímske právo]], súčasne sa stále silnejšie prejavovalo kresťanstvo. Z kodifikácie ''[[Corpus iuris civilis]]'', uskutočnenej za Justiniána I.,<ref>Hradečný (1998), s. 112</ref> boli odvodené zákonníky ''[[Ekloga (právo)|Ekloga]]'', vydaný za Leona III.,<ref>Treadgold (1997), s. 350</ref> a ''[[Basiliky|Basilika]]'', dokončený za [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Leva VI. Múdreho]].<ref>Treadgold (1997), s. 462</ref>
 
Posledné vzopretie byzantskej vedy sa udialo v záverečných storočiach dejín ríše. V tomto období sa Trapezunt stal strediskom pre štúdium astronómie, matematiky a medicíny. Vtedajší byzantskí bádatelia a učenci, ako bol napríklad [[Novoplatonizmus|novoplatónsky]] filozof [[Georgios Gemistos Plethon|Georgios Gemisthos Plethon]], mali značný podiel na rozšírení antických gramatických a literárnych textov v ranom renesančnom Taliansku.<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 329</ref>
 
==Literatúra ==
{{Hlavný článok|Byzantská literatúra}}
 
==Filozofia ==
{{Hlavný článok|Byzantská filozofia}}
 
== Odkaz ==
[[Súbor:Byzantine eagle.JPG|thumb|Dvojhlavý orol ako symbol konštantínopolského patriarchátu, prevzatý z palaiologovskej insignie byzantskej ríše]]
Rok [[1453]] sa dodnes vníma ako jeden z míľnikov značiacich zavŕšenie [[stredovek]]u. Západná historiografia dlho zastávala veľmi negatívny postoj voči Byzantskej ríši, pretože ju považovala za úpadkovú orientálnu [[Despotizmus|despociu]]. No práve Byzancia chránila po stáročia [[Európa|Európu]] pred hrozbami prichádzajúcimi z východu tým, že zadržiavala Peržanov, Arabov, [[Seldžucká ríša|seldžuckých Turkov]] a istý čas aj Osmanov. <ref name=clio>[http://cliojournal.wikispaces.com/The+Enduring+Legacy+of+Byzantium Adena, Louise. ''The Enduring Legacy of the Byzantine Empire'']. Clio History Journal, [cit. 2010-07-05]</ref> Paradoxne devastujúce vydrancovanie Carihradu [[Križiacka výprava|križiakmi]] v roju [[1204]] razantne podlomilo schopnosť ríše odolávať útokom Turkov.
 
Zásadná zásluha byzantskej civilizácie, ktorú [[Georg Ostrogorsky]] definoval ako syntézu rímskej štátnej formy, gréckej kultúry a kresťanskej viery,<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 7</ref> tkvie v zachovaní dedičstva univerzálnej Rímskej ríše v temnom období západoeurópskeho [[Včasný stredovek|včasného stredoveku]]. Mimoriadny počin predstavovala v tomto smere kodifikácia rímskeho práva, slávna zbierka Corpus iuris civilis. Byzancia zohrala kľúčovú úlohu v odovzdaní kultúrnych hodnôt a znalostí klasickej antiky západnej Európe, sčasti prebiehajúcom za arabského sprostredkovania. Zapôsobila na hociktorých európskych mysliteľov, akými bol napríklad [[Tomáš Akvinský]], a obzvlášť v 15. storočí ďalej pozdvihla záujem o [[Starovek|antiku]].<ref>[http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_P2D.HTM Vasiliev, Alexander A. ''Byzantium and the Italian Renaissance'']. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].</ref> Veľa významných gréckych vzdelancov sa odobralo do Talianska a západnej Európy, čím napomohli rozvoju renesancie.<ref>Gibbon (2005), s. 289</ref> Na gréckej pôde sa byzantské tradície udržali na Benátčanmi ovládanej [[Kréta|Kréte]] do jej dobytia Osmanmi v roku [[1669]].<ref>Zástěrová a kol. (1992), s. 337</ref>
 
Najviac zapustila byzantská kultúra korene u východoeurópskych [[Slovania|Slovanov]] a na Kaukaze, a aj po arabských výbojoch ovplyvňovala koptských, [[Etiópia|etiópskych]], sýrskych a arménskych kresťanov. Byzantínci urýchlili proces [[Pokresťančovanie|christianizácie]] vo východnej Európe:<ref>Treadgold (1997), s. 556 – 557</ref> misiou [[Cyril a Metod|Konštantína a Metoda]] sa stala výrazným impulzom evanjelizácie len povrchne christianizovanej [[Veľká Morava|Veľkej Moravy]]. Od 9. storočia bolo do byzantského civilizačného rámca začleňované Bulharsko a zhruba v tom istom období nadviazala Byzancia čulé hospodárske a diplomatické styky s [[Kyjevská Rus|Kyjevskou Rusou]], v dôsledku čoho prijali Rusi v roku [[988]] kresťanstvo v jeho pravoslávnej podobe. Byzantskí kňazi a mnísi stáli pri zrode [[cyrilika|cyrilike]] odvodenej z [[Grécke jazyky|gréckeho písma]]. Na [[Východní Slovania|východoslovanskom]] území boli vystavené veľkolepé kostoly a chrámy vychádzajúce z byzantského vzoru, ktoré vtisli ruskej architektúre a umeniu vedľa [[Škandinávia|škandinávskych]] a čisto slovanských rovnako byzantské rysy.<ref name=clio />
 
Krátko po páde Carihradu bola na dvore [[Moskovské veľkokniežatstvo|moskovských veľkokniežat]] prevzatá byzantská ceremoniálna etiketa spoločne s imperiálnym emblémom [[Orol (heraldika)|dvojhlavého orla]]. Nároky moskovských veľkokniežat na nástupníctvo po byzantských cisároch sa zvýšili po svadbe [[Ivan III.|Ivana III.]] so [[Zoe Palaiologina|Zoe Palaiologinou]], neterou posledného byzantského cisára.<ref name="Zástěrová336">Zástěrová a kol. (1992), s. 336</ref> Stále častejšie sa presadzovala aj idea „[[Tretí Rím|tretieho Ríma]]“, podľa ktorej by sa Moskva stala význačným politickým centrom a strážkyňou ortodoxnej viery.<ref name="Zástěrová336"/> V nasledujúcom storočí sa [[Ivan IV.|Ivan IV. Hrozný]] ako prvý moskovský vládca dal korunovať za [[cár]]a (cisára). Už pred ním sa [[Mehmed II.]], osmanský premožiteľ Byzancie, vyhlásil za ''Kayser-i Rum'', doslova [[cézar]]a Ríma.<ref>[http://ottomanempire.info/mehmed2.htm ''Mehmed II'' (1432-1481)]. OttomanEmpire.info, [cit. 2010-07-05].</ref> Jeho nasledovníci sa pokladali za legitímnych dedičov byzantských panovníkov až do zániku [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] na začiatku [[20. storočie|20. storočia]].
 
== Zdroje ==
Pre kapitoly Názov, Charakteristika, Dejiny a Zriadenie:
*Zástěrová, B. et al.: ''Dějiny Byzance'', Academia, Praha, 1992
*Dostálová, R.: ''Byzantská vzdělanost'', Vyšehrad, Praha, 1990
*Hradečný, P. et al.: ''Dějiny Řecka'', Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1998
*Havlík, L. E.: ''Přehledné dějiny Byzance'', Univerzita J.E. Purkyně, Brno, 1979
* Runciman, S.: ''Pád Cařihradu'', Epocha, Praha, 2003
*Žukov, J. M. et al.: ''Dějiny světa v deseti svazcích'' 3, 1960 (ruský originál: Vsemirnaja istorija v desjati tomach 3)
*byzantská filozofia, byzantská hudba, byzantská literatúra, Byzantská ríša, byzantské mince, byzantské výtvarné umenie a architektúra in: ''[[Encyclopaedia Beliana]]'', druhý zväzok Bell – Czy, Encyklopedický ústav SAV a Veda, vydavateľstvo SAV, 2001
*Byzantská ríša. In: {{Citácia knihy
| priezvisko = Novotný
| meno = Bohuslav
| odkaz na autora =
| spoluautori = et al.
| titul = Encyklopédia archeológie
| odkaz na titul = Encyklopédia archeológie
| vydanie = 1
| vydavateľ = [[Vydavateľstvo Obzor|Obzor]]
| miesto = Bratislava
| rok = 1986
| počet strán = 1032
| strany = 141 - 143
}}
*[http://www.romanity.org/htm/fox.01.en.what_if_anything_is_a_byzantine.01.htm What if anything is a byzantine]
*Kashdan, A.: ''The Oxford Dictionary of Byzantium'' I-III, Oxford University Press, New York, 1991
*Bury, J. B. et al.: ''The Cambridge Medieval History'', zv. 1 – 8 (najmä zv. 4), 1911 – 1936, online (zv. 4): http://www.third-millennium-library.com/MedievalHistory/Cambridge/IV/Eastern-Door.html
*''The New Cambridge Medieval History'', Vol. 1 – 7, 1998 - 2005
*Nicol, D. M.: ''The Last Centuries of Byzantium'', 1261–1453, Cambridge, 1993
*Treagold, W.: ''A History of the Byzantine State and Society'', Stanford University Press, Stanford, 1997
*Mango, C. A.: ''The Oxford History of Byzantium'', Oxford University Press, Oxford, 2002
*Rosser, J.H.: ''Historical Dictionary of Byzantium'', Scarecrow Press, 2001
* [http://www.newadvent.org/cathen/03096a.htm Byzantine Empire in: Catholic Encyclopedia] (pozri aj články Byzantine architecture, Byzantine Art, Byzantine Literature)
*[http://www.roman-emperors.org/ De Imperatoribus Romanis]
*Ostrogorsky, G.: ''Geschichte des byzantinischen Staates'', C.H.Beck, Mníchov, 1963
* Lilie, R.-J.: ''Byzanz – Das zweite Rom'', Berlin, 2003
*Maier, F. G.: ''Fischer Weltgeschichte – Byzanz'', Fischer Taschenbuchverlag, 1973
*''Lexikon des Mittelalters Online'' (v súčasnosti na: http://www.brepolis.net/; knižné vydanie vyšlo vo vydavateľstvách Artemis & Winkler Verlag/ LexMA-Verlag v rokoch 1980 – 1999)
*Byzantinisches Reich in: ''Brockhaus - Die Enzyklopädie in 30 Bänden''. 21., neu bearbeitete Auflage. Leipzig, Mannheim: F. A. Brockhaus 2005-06
 
Pre kapitoly Vojsko, Náboženstvo, Obyvateľstvo, Hospodárstvo, Diplomacia, Jazyk, Odkaz, Výtvarné umenie a architektúra, Veda:
:''Preklad časti článku [[:cs:Byzantská říše]] na českej wikipédii; článok uvádza ako zdroje:''
*ČEŠKA, Josef. ''Zánik antického světa''. Praha : Vyšehrad, 2000. ISBN 80-7021-386-8.
*DUPUY, R. Ernest; DUPUY, Trevor N.. ''Historie vojenství: Harperova encyklopedie''. Od roku 3500 př. Kr. do roku 1700. Praha : Forma, 1996. 667 s. ISBN 80-7213-000-5.
*GIBBON, Edward. ''Úpadek a pád římské říše''. Praha : Levné knihy KMa, 2005. ISBN 80-7309-189-5.
*HALDON, John F. ''Byzantium in the Seventh Century: The Transformation of a Culture''. Cambridge : Cambridge University Press, 1990 ISBN 978-0521319171
*HARVEY, Alan. ''Economic Expansion in the Byzantine Empire, 900-1200''. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-0521371513
*HRADEČNÝ, Pavel, a kol. ''Dějiny Řecka''. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-192-1
*MANGO, Cyril A. ''The Oxford History of Byzantium''. Oxford : Oxford University Press, 2002. ISBN 0-19-814098-3
*MEIER. Mischa. ''Justinián : život a vláda východořímského císaře''. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. ISBN 978-80-86818-88-7
*OSTROGORSKY, Georg. ''Geschichte des byzantinischen Staates''. München : C.H.Beck, 1963
*TREADGOLD, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. Stanford : Stanford University Press, c1997. ISBN 0-8047-2630-2
*ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol. ''Dějiny Byzance''. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8
 
== Referencie ==
{{reflist|4}}
 
=== Ostatné knihy a heslá===
*Byzantsko in: ''[[Encyklopédia Slovenska]]''
*Šusta, J. (ed.): Dějiny lidstva od pravěku k dnešku, diely 2, 3, 4 (1936, 1937, 1942), Nakladatelství Melantrich, Praha
*Byzantské císařství. In: ''[[Ottův slovník naučný]]'', čtvrtý díl, Vydavatel a nakladatel J. Otto, Praha, 1891
*Kryštof: ''Úvod a přehledné dějiny Byzantského státu. Byzantologie 1'', Prešov, 1995
*Múcska, V.: ''Dejiny európskeho stredoveku I'', Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2006
* ''Byzantinoslovaca I''. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2006
* ''Byzantinoslovaca II''. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2008
* ''Byzantinoslovaca III''. Bratislava : Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2010
* [[Charles Diehl|DIEHL, Charles]]: ''Postavy z byzantských dejín'', Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 1942/2009
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Vavřínek
| meno = Vladimír
| odkaz na autora = Vladimír Vavřínek
| priezvisko2 = Balcárek
| meno2 = Petr
| titul = Encyklopedie Byzance
| vydanie = 1
| vydavateľ = [[Libri]]
| miesto = Praha
| rok = 2011
| počet strán = 552
| strany =
| isbn = 978-80-7277-485-2
| jazyk = po česky
}}
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Dvorník
| meno = František
| odkaz na autora = František Dvorník
| titul = Fotiovo schizma: Historie a legenda
| prekladatelia = Tereza Heiderová
| vydanie = 1
| vydavateľ = Refugium Velehrad-Roma
| miesto = Olomouc
| rok = 2008
| počet strán = 575
| edícia = Prameny spirituality
| zväzok edície = 5
| strany =
| isbn = 978-80-86715-94-0
| jazyk = po česky
}}
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Schreiner
| meno = Peter
| titul = Konstantinopol: dějiny a archeologie
| miesto = Praha
| vydavateľ = Pavel Mervart
| rok = 2012
| počet strán = 195
| strany =
| edícia = Pro Oriente
| zväzok edície = 15
| isbn = 978-80-7465-008-6
| jazyk = po česky
}}
*Hunger, H., Koder, J. (eds.): ''Tabula Imperii Byzantini'', od roku 1976
*Hussey, J. M. (ed.): ''The Cambridge Medieval History (The Byzantine Empire)'',.zv. 4, 1966 a1967, Cambridge.
*Shephard, J. (ed.): ''The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 500-1492'', Cambridge University Press, Cambridge, 2008
 
== Iné projekty ==
{{Projekt|commonscat=Byzantine Empire}}
 
== Externé odkazy ==
* [http://www.ukm.ff.ukf.sk/slovania/index.php?str=byzancia Byzancia v rámci projektu Slovania a Európa v ranom stredoveku]
*[http://db.pbw.kcl.ac.uk/jsp/index.jsp Prosography of the Byzantine World – 2011 edition]
*[http://www.britannica.com/EBchecked/topic/87186/Byzantine-Empire Byzantine Empire in: Encylopaedia Britannica online]
*[http://www.larousse.fr/encyclopedie/autre-region/byzantin/110703 Empire byzantin in: Encyclopédie Larousse]
*[http://dic.academic.ru/dic.nsf/bse/74334/%D0%92%D0%B8%D0%B7%D0%B0%D0%BD%D1%82%D0%B8%D1%8F Bizantija in: Boľšaja sovetskaja enciklopedija, 3. vydanie][http://encyclopedia2.thefreedictionary.com/Byzantine+Empire (angl.preklad)]
*[http://www.zeno.org/Meyers-1905/A/Ostr%C3%B6misches+Reich Oströmisches Reich in: Meyers Großes Konversations-Lexikon, 1908]
*[http://www.fordham.edu/halsall/sbook1c.asp Byzantium in Internet Medieval Sourcebook: Fordham University]
*[http://www.fordham.edu/halsall/byzantium/ Byzantium: Byzantine Studies on the Internet]
*[http://www.fordham.edu/halsall/byzantium/texts/byzhistorio.asp Byzantine Historiography]
* [http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/secondary/BURLAT/home.html Bury, John Bagnell. ''History of the Later Roman Empire''. Lacus Curtius]
* [http://www.intratext.com/X/ENG0832.HTM Vasiliev, Alexander A. ''History of the Byzantine Empire'']
* [http://www.roman-empire.net/constant/constant-index.html ''History of Constantinople''. Roman Empire]
* [http://web.archive.org/web/20110720121621/http://public.wsu.edu/~dee/MA/BYZ.HTM Hooker, Richard. ''The Byzantine Empire''. World Civilization]
* [http://www.medievalists.net/tag/byzantium/ Archív článkov o Byzancii na medivelists.net]
*[http://www.byzantium.ru/ Византия (všetko o Byzantskej ríši)]
*ďalej pozri ostatnú literaturu uvedenú v českej, anglickej a nemeckej wikipédii
 
 
{{portál|História|Historický}}
 
 
[[Kategória:Byzantská ríša]]
 
{{Link FA|ca}}
{{Link FA|cs}}
{{Link FA|de}}
{{Link FA|en}}
{{Link FA|es}}
 
{{Link FA|ja}}
{{Link FA|lv}}
{{Link FA|nl}}
{{Link FA|ro}}
{{Link FA|sv}}
{{Link FA|zh}}
{{Link GA|de}}
{{Link GA|lt}}
{{Link GA|no}}
{{Link GA|ru}}
89

úprav