'''KlavírnýKlavírny koncert a-mol, Op. 54''' je dielo nemeckého skladateľa [[Robert Schumann|Roberta Schumanna]].
Schumann koncert zložil na prianie svojej manželky, hudobnej skladateľky a vynikajúcej koncertnej klaviristky [[Clara Schumannová|Clary Schumannovej]]. Dielo bolo dokončené v roku [[1845]], pričom základ prvej vety tvorí ''Fantázia a-mol pre klavír a orchester'', ktorú Schumann zložil v roku [[1841]]. Premiéra diela sa uskutočnila v [[Lipsko|Lipsku]] na Nový rok [[1846]] v prevedení [[Clara Schumannová|Clary Schumannovej]] a dirigenta [[Ferdinand Hiller|Ferdinanda Hillera]].
Schumannov [[klavírny koncert]] je ojedinelé dielo. V dobe kedy vznikol boli v obľube účelne náročné koncerty, často šablónovité, ktoré slúžili k exhibícii [[virtoúzVirtuóz|virtuóza]]a. Napriek tomu, že jednou z týchto virtuózov bola Schumannova manželka, skladateľ pre ňu vytvoril dielo úplne odlišného charakteru. Tento koncert je akousi intímnou poetickou fantáziou, v ktorej klavír s [[orchester|orchestrom]] tvoria previazaný celok.
Skladbu tvoria tri vety, pričom posledné dve sa hrajú bez prerušenia. V prvej vete po krátkom údere orchetraorchestra ihneď nastupuje klavír s krátkou, temne zafarbenou zostupnou pasážou. Vzápätí vstupuje orchester s expozíciou hlavnej témy, ktorú preberie a ďalej rozvádza klavír. Vedľajšia téma prvykrátprvýkrát zaznie v podaní huslí doprevádzajúcich klavír. Prevedenie oboch tém je nezvyčajne bohaté, s rôznymi odtieňmi nálad. Po prvej časti vety zakončenou povznášajúcou melódiou orchestra prichádza nádherné ''Andante espressivo'' zasnívaného klavíru s jemným sprievodom orchestra. To je náhle prerušené výraznou zostupnou melódiou klavíra, podobnej tej z úvodu koncertu. Vracia sa povodnépôvodné tempo ''Allegro'' s rozvíjaním tém, prevažne hlavnej. V záverečnej časti skladby prichádza klavírna kadencia a vetu následne uzatvára kóda založená na fragmente hlavnej vety. Druhá veta začína hlavnou témou, ktorá predstavuje akýsi rozhovor klavíra so sláčikovými nástrojmi. Vedľajšia téma má pochodový charakter. Schumann tu podobne ako v prvej vete uplatnil svoj zmysel pre bohatú melodiku. Druhá veta prechádza ''attaca'' (bez prerušenia) do záverečnej vety ''Allegro vivace''. To začína energickou a rytmickou témou klavíra. Vo vete cítiť optimizmus a živelnú radosť typickú pre záverečné vety Schumannových koncertov, s ktorou dielo smeruje ku triumfálnemu záveru.
Schumannov klavírny koncert je dielo bohatej fantázie a veľkej vnútornej hodnoty, vďaka čomu sa stalo súčasťou ťažiskového klavírneho repertoáru a častým hosťom v hudobných sálach.
