Operácia Uran: Rozdiel medzi revíziami

d
d (fix)
Nemecká [[skupina armád B]] bránila asi {{km|1400|m}} frontu. Na jej ľavom krídle v oblasti [[Voronež]]e sa nachádzala nemecká [[2. armáda]]. Na pravom brehu [[Don]]u operovala maďarská 2. armáda. Ďalej po prúde Donu operovala [[8. talianska armáda]], východne od nej držala svoje postavenia rumunská [[3. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke {{km|140|m}}. V oblasti [[Stalingrad]]u sa nachádzala nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]], postavenia južne od nej držali jednotky nemeckej [[4. tanková armáda Wehrmachtu|4. tankovej armády]]. Operatívne podriadená 4. tankovej armáde bola v postaveniach na juhu rumunská [[4. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke {{km|270|m}}. Najjužnejšiu časť nemeckého frontu na styku skupín armád A a B bránila v oblasti rieky [[Manyč]] roztiahnutá 16. motorizovaná divízia. Zo vzduchu nemecké sily podporovali jednotky [[Luftflotte 4]] s vyše 1000 lietadlami. Celkovo disponovalo nemecké velenie v tomto úseku frontu asi miliónom mužov, približne 675 tankmi a vyše 10000 delami a mínometmi<ref name="Žukov, 374-375">Žukov, G. K., ''Vzpomínky a úvahy 2.'' Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 374-375</ref>. Nemecké velenie, hlavne [[Hitler]], trestuhodne ignorovalo správy svojho prieskumu, že Sovieti hromadia sily na úsekoch frontu držaných jednotkami spojencov (Rumunska, Talianska a Maďarska). Na nebezpečenstvo poukazovali aj niektorí jeho generáli, ako veliteľ generálneho štábu [[Kurt Zeitzler]], Nemci sa ale celkovo pripravovali len na lokálne sovietske protiútoky v oblasti severne od Stalingradu a nemali však tušenie, že by k útoku mohlo dôjsť aj južne od mesta<ref name="ostfront">Winchester, Ch. ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 69</ref>. Hitler si bol navyše celkom istý spoľahlivosťou vojsk svojich spojencov.
 
Sovietske velenie &nbsp; &nbsp;[[STAVKA]] a [[Generálny štáb]] od septembra pripravovali plány a sústredili sily na nadchádzajúcu protiofenzívu. Sovieti celkovo zhormaždili 11 armád a množstvo samostatných jednotiek veľkosti brigády až zboru. Prípravy však neprebiehali podľa ich predstáv, 8. novembra bol dátum operácie oddialený, kvôli problémom s presunom jednotiek. O jej definitívnej podobe bolo rozhodnuté 13. novembra 1942<ref name="bse">{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Žukov, G. K.
| titul = Stalingradskaja bitva 1942-1943
| miesto =
| jazyk = po rusky
}}</ref>. Jej krycí názov znel ''operácia Uran''. Plány operácie pripravoval široký kolektív štábnych dôstojníkov medzi nimi hlavne [[Alexandr Michajlovič Vasilevskij|A. M. Vasilevskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]] (hlavní koordinátori<ref name="VaS">Roberts, G., Victory at Stalingard. Pearson Education, London, 2002, s. 107-110</ref>), [[Nikolaj Nikolajevič Voronov|N. N. Voronov]] (koordinácia delostrelectva) [[Alexandr Alexandrovič Novikov|A. A. Novikov]] a [[Alexandr Jevgenievič Golovanov|A. J. Golovanov]] (koordinácia letectva), [[Jakov Nikolajevič Fedorenko|J. N. Fedorenko]] (koordinácia obrnených vojsk)<ref name="bse"/>. Posledné slovo pri schvaľovaní plánov mal zakaždým [[Josif Vissarionovič Stalin|J. V. Stalin]], ktorému bol prisudzovaný hlavný podiel na príprave operácie, až do jeho smrti v roku 1953. Presný čas prípravy operácie nie je celkom jasný. Konkrétne predstavy sa zrejme začali rysovať až v októbri 1942<ref name="VaS"/>.
 
Sovietske velenie sústredilo do protiofenzívy sily [[Juhozápadný front|Juhozápadného]], [[Donský front|Donského]] a [[Stalingradský front|Stalingradského frontu]], dovedna asi 1,1 milióna mužov, 894 tankov 12000 diel a mínometov<ref name="ostfront"/><ref name="IVMV">Paroťkin, I.V., Chorošilov, G.T. (Editori), ''Istoria vtoroj mirovoj vojny. Tom 6 Korennoj perelom vo vojne.'' Vojennoe Izdateľstvo, Moskva, 1976, s. 43-59</ref>. Juhozápadný front disponoval 5. tankovou armádou ([[Prokofij Logvinovič Romanenko|P.L. Romanenko]]), 21. armádou ([[Ivan Michailovič Čisťakov|I.M. Čisťakov]]) a 1. gardovou armádou (D.D. Leliušenko). Podporovali ich sily 17. ([[Stapan Akimovič Krasovskij|S.A. Krasovskij]]) a 2. leteckej armády ([[Konstantin Nikolajevič Smirnov|K.N. Smirnov]]). Ich cieľom bol postup z oblasti [[Serafimoviči]]-[[Kletskaja]], likvidácia rumunskej 3. armády a následný postup k mestu [[Kalač na Done]]<ref name="IVMV"/>. Stalingradský front vyčlenil pre ofenzívu sily 64. ([[Michail Stepanovič Šumilov|M.S. Šumilov]]), 57. ([[Fiodor Ivanovič Tolbuchin|F.I. Tolbuchin]]) a 51. armády ([[Nikolaj Ivanovič Trufanov|N.I. Trufanov]]) ich cieľom bol útok smerom od Sarpinských jazier, prelomenie postavení rumunského VI. zboru a postup smerom na [[Sovetskij]] a Kalač, kde sa mali stretnúť s vojskami Juhozápadného frontu. Časť frontu mala postupovať na Abganerovo a Koteľnikovo a vytvoriť v tejto oblasti vnútornú čeľusť obkľúčenia vojsk pri Stalingrade<ref name="IVMV"/>. Donský front disponoval jednotkami 65. armády ([[Pavel Ivanovič Batov|P.I. Batov]]) a 24. armády ([[Ivan Vasilievič Galanin|I.V. Galanin]]). Úlohou týchto jednotiek bolo zaútočiť z oblasti Kletskaja v smere na Verťačij, kde mali obkľúčiť a zlikvidovať nepriateľa brániaceho sa v malom ohybe Donu. Vojská 66. armády ([[Alexej Semionovič Žadov|A.S. Žadov]]) mali severne od Stalingradu viazať svojou bojovou činnosťou nepriateľské zálohy, rovnako ako jednotky 62. armády ([[Vasilij Ivanovič Čujkov|V.I. Čujkov]]) v [[Stalingrad]]e. 65. armáda mala zaútočiť 19. novembra, 24. armáda o 3 dni neskôr. Čujkov bol o realizácií protiofenzívy upovedomený iba deň pred jej začiatkom, aby jeho jednotky nepoľavili z obrannej činnosti<ref>Overy, R., ''Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945.'' Pinguin Books, New York, 1998, s. 179</ref>.
42 388

úprav