Karol I. (Rakúsko-Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany [[Česi|Čechov]] narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a neloajálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v [[Predlitavsko|Predlitavsku]]. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.

Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však skutočnosť bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. 10. bola vyhlásená [[Česko-Slovensko|Česko-slovenská republika]] a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.

3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo v [[Padova|Padove]] prímerie so štátmi [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]], čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. 11. 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na loveckom zámku [[Eckartsau (zámok)|Eckartsau]], ležiacom neďaleko [[Hainburg an der Donau|Hainburgu]]. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.

Napriek tomu, že sa stiahol z verejného i politického života, neustávali snahy o jeho abdikáciu, alebo aby opustil krajinu. To však Karol odmietal. Súčasne v Rakúsku nastala kuriózna situácia: Rakúsko bolo republikou, malo však cisára, ktorý de jure bol stále hlavou štátu, hoci nemal žiadnu moc. Krajina neustávala vo vyvíjaní nátlaku na Karola, aby ju opustil. Ten však tvrdošijne odmietal opustiťodísť vlasťz vlasti a jeho jedinou snahou bola opätovné prinavrátenie moci, ktorá mu náležala. Očakával pomoc od anglického a španielskeho kráľa. Anglická vláda mu mohla zaručiť bezpečnosť ale iba v prípade, ak opustí Rakúsko. Táto skutočnosť i naliehanie manželky ho prinútilo, aby zmenil stanovisko, keď sa nechal presvedčiť, že situácia sa bude dať lepšie zvládať z exilu. 23. marca 1919 Karol opustil vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil.

[[Súbor:Sarg kaiser karl monte.jpg|thumb|230px|left|Sarkofág cisára Karola I. v kostole Nossa Senhora do Monte]]Stále veril, že sa vráti do vlasti ako cisár. Prijímal návštevy, čítal listy a správy prichádzajúce z bývalej monarchie. Najmä jedna z nich bola pre neho a jeho rodinu zvlášť krutá. [[Parlament Rakúskej republiky|Rakúsky parlament]] 3. 4. 1919 schválil protihabsburské zákony, na základe ktorých boli zrušené všetky Karolove panovnícke práva a prepadnutie habsburského majetku v prospech štátu. Z cisára sa stal žobrák bez vlasti i majetku. Ďalším ustanovením spomínaných zákonov bolo vyhostenie každého, kto sa nezriekne príslušnosti k tomuto rodu.

Zo svojho švajčiarskeho exilu podnikol dva neúspešné pokusy o prevzatie vlády. Najmä prvý z nich spočiatku vyzeral veľmi nádejne, keď optimizmus mu dodával vývin posledných udalostí v [[Maďarsko|Maďarsku]]. Práve sem začal Karol upierať svoje nádeje na obnovu predchádzajúceho stavu. 1. 3. 1920 bola v Maďarsku opäť vyhlásená monarchia na čele s regentom admirálom [[Miklós Horthy|Miklósom Horthym]]. Ten sprvu otvorene prejavoval lojalitu k Habsburgovcom a ubezpečoval Karola, že podnikne kroky vedúce k jeho návratu na uhorský trón. Karol sa podujal na riskantný plán a koncom marca 1920 inkognito pricestoval do Maďarska. Horthy bol však medzitým menovaný tzv. Regentom Maďarska (faktickou hlavou štátu) a o svoj post nemienil prísť, zvlášť, keď za sebou cítil podporu politických síl, ktoré sa rozhodli nepovolať Karola na uhorský trón. KarolaKarolova túžba tak stroskotala.

S rovnakýmRovnakým výsledkom dopadol i ďalší pokus na jeseň roku 1921, keď opäť podnikol cestu do Maďarska, tento raztentoraz i so svojou manželkou. Tu síce najprv v Budapešti zažil chvíľkový pocit z návratu zašlej slávy, keď menoval novú vládu, prijal slávnostú prísahu vojenskej jednotky v [[Šopron]]i a pri prechádzke Budapešťou ho ľud oslavoval ako svojho kráľa. No nasledujúci deň dorazili Horthyho ozbrojené jednotky a všetkým snahám bol koniec. Karol bol vzápätí definitívne detronizovaný.

82 rokov po svojej smrti (3. 10. 2004) sa dočkal uznania blahorečením pápežom [[Ján Pavol II.|Jánom Pavlom II.]]