Suchoj Su-25: Rozdiel medzi revíziami

|viac používateľov = [[Bieloruské vzdušné sily]]<br />[[VzdušnéUkrajinské vzdušné sily ozbrojených síl Ukrajiny]]<br />[[Vzdušné sily Kórejskej ľudovejSevernej armádyKórei]]

Lietadlá [[Suchoj Su-7|Su-7B]], [[MiG-19]], [[MiG-21]] a [[Jakovlev Jak-28|Jak-28]] nevyhovovali požiadavkám, ktoré na nich kládol nový charakter vedenia vojny. Kvôli veľkej operačnej rýchlosti a nedostatočnej obratnosti nemohli tieto stroje efektívne útočiť na malé pozemné ciele. Keďže nemali pancierovú ochranu kabíny a dôležitých prístrojov, boli ľahko zraniteľné paľbou z protilietadlových guľometov a iným prostriedkom protivzdušnej obrany. Počas vojenského cvičenia „Dneper“ v septembri 1967 sa ako najefektívnejšie bojové lietadlá ukázali upravené stíhačky [[Mikojan-Gurevič MiG-17|MiG-17]], ktoré tento úspech dosiahli vďaka výbornej manévrovateľnosti a nízkej rýchlosti, čo im umožnilo nestrácať vizuálny kontakt s cieľom a viesť na neho účinnú paľbu. Vtedy sa v kruhoch sovietskych leteckých konštruktérov začalo diskutovať o návrhoch možných koncepcií lietadla, určeného na priamu podporu pozemných vojsk. Aj napriek tomu, že nie všetky zapojené organizácie prijali myšlienku na znovuzrodenie bojového letectva, hlavný veliteľ pozemných vojsk, armádny generál [[Ivan Georgievič Pavlovskij|''I. G. Pavlovskij]]'', bol horlivým zástancom tejto myšlienky a presvedčil ministra obrany ZSSR – maršala [[Andrej Grečko|A.Andreja A. Grečka]] –- o nevyhnutnosti vývoja bojového lietadla novej generácie.

[[Súbor:Letecké muzeum Kbely (200).jpg|thumb|left|Pohľad na prednú časť Su-25, s {{mm|30}} mm kanónom GŠ-30-2 a laserovým diaľkomerom. ]]

Začiatkom marca 1968 sa ''I. Savčenko'', učiteľ na akadémii vzdušných síl, obrátil k známym odborníkom z konštrukčnej kancelárie Pavla O. Suchoja s ponukou spoločného vypracovania projektu na nové lietadlo pre priamu podporu pozemných vojsk. Zanedlho sa vytvorila skupina, ktorú tvorili zamestnanci kancelárie Pavla Suchoja: ''O.S. Samojlovič, D.N. Gorbačev, V.M. Lebedeb, J.B. Ivašečkin a A. Monachov''. Vývoj lietadla označeného ako „SPB“ bolo rozhodnuté začať v domácich podmienkach, a zoznámiť generálneho konštruktéra s ich projektom až po ukončení konštrukčných návrhov celého lietadla. V tom čase ešte budúci zákazník nesformuloval takticko-technické požiadavky na nové lietadlo tejto kategórie, aleavšak boli začaté práce na návrhu koncepcie bojového lietadla a jeho pozícii v systéme vzdušných síl ZSSR, na vyhodnotení potrebných letových charakteristík a charakteristík zbraňových systémov. Zároveň sa konštruktéri vzdali vtedy módnej koncepcie viacúčelového lietadla, ktoré by mohlo plniť bojové úlohy, rovnako ako viesť vzdušný boj. Podľa prvých konštrukčných návrhov projektu „SPB“ sa predpokladala inštalácia dvojice dvojprúdových motorov AI-25T, z ktorých každý mal ťah {{kg|1750}} kg. Okrem palubného kanónu sa predpokladalo použitie iba neriadenej munície – bômb do hmotnosti {{kg|500}} kg a neriadených raketových striel. Zameriavací systém lietadla mal byť veľmi jednoduchý: len laserový diaľkomer a optický zbraňový zameriavač.

Tento projekt vyústil do stroja Su-25 a objednávka na 2 prototypy bola vydaná 6. mája 1974. Po úspešnom zvládnutí bojových skúšok v [[Afganistan|Afganistane]]e bol Su-25 v marci 1981 objednaný pre letectvo ZSSR. Americké špionážne satelity ho po prvýkrátprvý krát zaznamenali vo výskumnom stredisku Ramenskoje v roku 1977 a získal dočasné kódové označenie "''RAM-J''". Hlavnou úlohou lietadla Su-25 je priama podpora pozemným vojskám, pre ktorú je výborne uspôsobený.[[Súbor:Sukhoi Su-25 2008 G8.jpg|thumb|250px|Ukrajinský Suchoj Su-25 staršej výrobnej série prezentuje rôzne konfigurácie nesenej výzbroje, 2008.]] Kabína je zo spodnej časti a bokov chránená 25 mm pancierom z titanovej zliatiny a jeden z motorov je umiestnený v pancierovej vani, pričom lietadlo je schopné letu aj s jedným motorom. Môže pôsobiť za akýchkoľvek poveternostných podmienok, cez deň aj v noci.K jeho výbave patrí rádionavigačný systém RSBN, systém DISS a laserový diaľkomer, ktorý spolupracuje so zbraňovým počítačom pri automatickom režime použitia zbraní. Jeho výbavu dotvára vystreľovacia sedačka [[Zvezda K-36|K-36]] s charakteristikami 0-0 (možnosť katapultácie pri nulovej výške a nulovej rýchlosti), pričom ide o najlepšiu sedačku vo svojej triede na svete. Palivové nádrže sú naplnené ochrannou disperziou a plynom, ktoré minimalizujú možný výbuch. Motory sú schopné v prípade potreby lietať na kerosín, naftu alebo benzín, čo však znižuje ich životnosť.

[[Súbor:Su-25T5.jpg|thumb|'''Suchoj Su-25''' vzdušných síl Ruskej federácie na letisku Lipeck, 2006.]]

Už prvé skúsenosti z nasadenia letectva v [[Afganistan|Afganistane]]e preukázali nedostatočnú efektivitu použitých lietadiel. Nadzvukové stíhacie bombardéry, navrhnuté na vedenie boja v Európe mali pri manévrovaní v úzkych horských priesmykoch problémy a ich sofistikované zbraňovo-navigačné systémy sa pri boji s malorozmernými cieľmi ukázali byť nepoužiteľné. Tieto nedostatky boli potlačené po nasadení Su-25. Oproti ostatným strojom bol manévrovateľný, ľahko ovládateľný, výborne vyzbrojený a pancierovaný. Prvé 2 prototypy Su-25 boli v Afganistane nasadené v rámci operácie ''„Romb-1“'' od apríla do júna 1980, pričom boli vojakmi vysoko hodnotené. Len čo boli skončené letové skúšky, začala sa vo februári 1981 formovať prvá jednotka vybavená lietadlami Su-25, ktorou bol 80. samostatný bitevný letecký pluk, dislokovaný {{65 km|65|m}} od mesta [[Baku]]. Prvých 12 sériových Su-25 obdržal pluk v apríli 1981. Dopyt po Su-25 v Afganistane bol veľký a preto bola sformovaná 200. samostatná bitevná eskadra, ktorá pozostávala z lietadiel a pilotov Su-25 z 80. samostatného bitevného leteckého pluku. Dňa 19. júna 1981 bola ''200. samostatná bitevná eskadra'' premiestnená do Afganistanu, na leteckú základňu Šindand. Úlohou tejto jednotky sa stala ochrana sovietskej 5. motostreleckej divízie a 21. pechotnej brigády afganských vládnych vojsk, ktoré boli v tejto časti krajiny umiestnené. Su-25 sa zúčastnil aj bojov o mesto [[Herát]], kde prebiehali ťažké boje nielen medzi mudžahedínmi a vládnymi vojskami, ale aj mudžahedínov medzi sebou. Úlohou Su-25 bolo útočiť na domy a sklady zbraní, patriace mudžahedínom. Po ukončení bojov v tomto meste bol nasadený pri útokoch na Kandahár, druhé najväčšie mesto Afganistanu. Sovietska 70. motostrelecká brigáda, zodpovedajúca za ochranu mesta a ciest vedúcich okolo bola vtiahnutá do ťažkých bojov v okolí aj v meste samotnom. V tamojších horských podmienkach nebolo vždy možné nasadenie delostrelectva a tankov a tak boli povolané bojové lietadlá. Pri týchto operáciách boli najčastejšie používané bomby OFAB 500 a bloky neriadených rakiet UB-32-57. Piloti vysoko oceňovali premyslenú ochranu najdôležitejších prístrojov a kabíny Su-25. [[Súbor:Russian Air Force Su-25.jpg|thumb|250px|left|'''Suchoj Su-25''' ruského letectva, 2001.]]Lietadlá zniesli aj ťažké poškodenie a boli schopné vrátiť sa na základňu. Príkladom je napr. stroj A. Lavrenka, ktorý bol nad Panšírom zasiahnutý protilietadlovou raketovou strelou do chvostovej časti, ktorá okrem jej značného poškodenia zasiahla aj riadenie, no napriek tomu sa Su-25 bezpečne vrátil na svoju základňu. Za 15 mesiacov nasadenia vykonali piloti 200. samostatnej bitevnej eskadry viac než 2 000 letov a nestratili ani jeden stroj. Postupne boli na letiskách [[Kandahár]] a [[letecká základňa Bagram|Bagram]] rozmiestnené ďalšie eskadry vybavené Su-25.<ref>{{Citáciahttp://www.airwar.ru/history/locwar/afgan/su25/su25.html</ref> elektronickéhoPočas dokumentucelého nasledujúceho obdobia nasadenia sovietskych vojsk v Afganistane bol Su-25 kľúčovým lietadlom podpory pozemných jednotiek na bojisku. Na konci vojny na nalietali nich piloti nalietali viac než 60 000 bojových misií, pri ktorých bolo stratených len 23 lietadiel, čo bolo oveľa menej než u ostatných nasadených lietadiel v Afganistane.Po začiatku odsunu vojsk z Afganistanu boli Su-25 z kandahárskeho letiska presunuté na Šindand a Bagram. Boli poverené ochranou ustupujúcich vojenských kolón a pravidelnými útokmi na ciele popri trase ústupu. Dňa 23. júna 1988 bolo na stojánke kábulského letiska zničených 8 lietadiel Su-25 a niekoľko ďalších typov, v dôsledku nepriateľského raketového útoku. O posledný Su-25 počas Afganskej vojny prišli Sovieti 7. januára 1989 neďaleko od Kábulu a jeho pilot, kapitán Gordenko zahynul. <ref>http://www.globalsecurity.org/military/world/russia/su-25.htm</ref>

[[Súbor:SSCN4915.JPG|thumb|Značne olietaný '''Suchoj Su-25UBK''' s vyblednutou kamuflážou.]]

Začiatkom roka 1988 bola medzi [[ZSSR]] a [[Angola|Angolou]] podpísaná dohoda o predaji bojových lietadiel Su-25. Išlo o 12 ks jednomiestnych ''Su-25K'' a 2 ks dvojmiestnych ''Su-25UBK''. V tom čase v Angole zúrila už štrnásty rok občianska vojna. Krajina bola prakticky rozdelená na 2 časti, kontrolované pro-komunistickým režimom Jose Eduarda dos Santosa a jednotkami UNITA, vedenými Jonasom Samvimbim. S pomocou zbraní sovietskej výroby a kubánskych vojsk sa vládnym vojskám darilo ovládať strednú časť krajiny a jednotky UNITA sa rozmiestnili v provinciách, kde viedli partizánsku vojnu. Boj s týmito jednotkami v teréne [[Savana|savany]] s vysokou trávou a kríkmi vyžadoval neustálu leteckú podporu, ktorá zabezpečovala prieskum, sprievod konvojov a preventívne údery na nepriateľské jednotky a tábory nepriateľa. Sovietsky hlavný vojenský poradca v Angole, generálporučík Peter Gusev, označil rok 1989 zlomovým rokom v tejto vojne. Víťaznými zbraňami sa spolu s obrnenou technikou stali vrtuľníky [[Mil Mi-24|Mi-24]] a Su-25. Dodávky nových bojových lietadiel netrvali dlho –- závod v [[Tbilisi]] vtedy vyrábal 6 – 8 ks strojov za mesiac a už v marci 1988 bolo všetkých 14 lietadiel v kontajneroch po mori z [[Novosibirsk|Novosibirska]]a dopravené do [[Luanda|Luandy]]. Lietadlá vo verzii ''Su-25K'' mali agregáty prispôsobené na prevádzku v tropických oblastiach a nemohli niesť riadené protizemné rakety a riadené bomby. Na pomoc Angolčanom pri osvojovaní si nového lietadla boli vytvorené tímy špecialistov z ''80. samostatného bitevného pluku'' a ''90. leteckého pluku''. Do skupiny špecialistov z radu sovietskeho letectva boli okrem iných vybraní aj piloti ''mjr. Rafis Gumerov, mjr. Leonid Černov a kpt. Vladimír Kornev''. Po príchode do Angoly zistili, že aj [[Partizáni|partizánske jednotky]] si už osvojili protilietadlový prenosný systém Stinger. Jednou z týchto rakiet bol v lete 1988 zasiahnutý aj [[Iľjušin Il-76|Il-76]], prevážajúci zásoby do odľahlejších častí Angoly, našťastie sa mu však podarilo pristáť aj s horiacim motorom. Hlavnými príčinami strát vládnych vojsk na leteckej technike v tom čase boli chyby pilotáže a zlý výcvik, než nepriateľská činnosť. Hlavné letecké sily boli dislokované na bezpečných letiskách pri oceáne a odtiaľ lietali na predsunuté letiská do bojových akcií.[[Súbor:Su-25 Radom 3 1.JPG|thumb|left|250px|'''Suchoj Su-25UBK''' vzlieta z letiska Radom, 2011.]] Základňou angolských Su-25 sa stalo prístavné mesto Namibe, {{170 km|170|m}} od hraníc s [[Namíbia|Namíbiou]]. Na základni už bol umiestnený angolský ''26. stíhací-bombardovací letecký pluk'' s lietadlami [[MiG-21|MiG-21MF]] a [[Su-22]]. Nové Su-25 mali vytvoriť 3. eskadru pluku. Pri začiatku bojových operácií sa prejavila nízka úroveň pilotáže angolských pilotov, kedy boli zničené 3 ks Su-25 v dôsledku chýb pilotáže. Nehľadiac na to, boli angolskí piloti zaškolení a začali sa bojové misie s použitím Su-25. Celkovo nalietala angolská eskadra Su-25 do októbra 1990 viac než 1 500 hodín. Pri útokoch na pozemné ciele používali bomby ''OFAB-100-120'', ''OFAB-250-270'' a raketové bloky ''UB-32-57''. Vidiac chaotický spôsob nasadenia Su-25 angolským letectvom, jeden z sovietskych poradcov konštatoval, že „Su-25 je stvorený pre vojnu a nie túto pantomímu“. Po rozpačitom nasadení pri Luande boli prakticky odstavené z bojových operácií a piloti na nich lietali čoraz menej, ešte viac si tak znižujúc svoje schopnosti. Do marca 1991 boli lety na Su-25 takmer raritou a lietadlá sa nepoužívali. <ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://www.airwar.ru/history/locwar/africa/su25/su25.html</ref>

* [[Vzdušné sily čínskej ľudovej oslobodzovacej armády]]. Podľa niektorých zdrojov zakúpila Čína od Ukrajiny v roku 2007 neznámy počet ''Su-25UTG'' kvôli ich štúdiu na pri prevádzke na lietadlovej lodi. <ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://topwar.ru/7646-kitay-izuchaet-poluchennyy-iz-ukrainy-su-25utg.html</ref>

* [[Vzdušné sily Konžskej demokratickej republiky]] v roku 1999 zakúpili od Gruzínska 10 ks Su-25K a prvé 4 ks boli dodané v novembri 1999 na palube lietadla An-124. Zvyšné stroje boli dodané v januári 2000.

* [[Iránske vzdušné sily]] získalo prostredníctvom preletu z Iraku 5 ks ''Su-25K'' a 2 ks ''Su-25UBK''. Neskôr zakúpilo v [[Rusko|Rusku]] niekoľko kusov ''Su-25UBT''.Boli opravené za pomoci gruzínskych technikov. Odhaduje sa, že v súčasnosti disponuje Irán 12 –- 14 ks Su-25 všetkých verzií. <ref>Combat Aircraft, Ian Allan publishing, European edition Vol.7, No.8, str. 21. </ref> Niektoré zdroje uvádzajú, že Irán si v Rusku objednal celkovo až 30 ks ''Su-25UBK'', či však boli dodané nieje známe. <ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://www.milavia.net/aircraft/su-25/</ref>

* [[Kazašské vzdušné sily]] disponujú 14 ks jednomiestnych a dvojmiestnych Su-25.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

* [[Ruské vzdušné sily]] podrobujú od roku 2006 svoju flotilu Su-25 modernizácii na štandard ''Su-25SM''. Doteraz bolo zmodernizovaných približne 50 strojov. Modernizácia zahŕňa osadenie lietadla tzv. „skleneným"skleneným kokpitom“kokpitom", nový palubný počítač, počítačový navigačný a zameriavací systém a širšiu paletu nesených presne navádzaných zbraní. V roku 2008 bola predstavená verzia ''Su-25M2'' s ďalšími vylepšeniami. Poslednou a najmodernejšou verziou je ''Su-25SM3'', ktorá v súčasnosti prechádza letovými skúškami. Je osadená novými systémami vlastnej ochrany, zdokonaleným komunikačným systémom a rozšírenou paletou nesených zbraní.<ref>Combat aircraft monthly, European edition vol 12, No.11. November 2011. Ian Allan publishing, 2011. ISSN 2041-77489</ref>

* [[Turkménske vzdušné sily]] po rozpade ZSSR získali 43 ks Su-25. V roku 2004 sa stalo prvým zákazníkom verzie ''Su-25KM'' "''Škorpión''", ktorú získal od Gruzínska, ako kompenzáciu za dlhy za plyn, pričom týmto spôsobom financoval aj generálnu opravu všetkých starších Su-25.

* [[Česko - Slovenské vzdušné sily]] boli prvým zázkazníkom Su-25 mimo ZSSR. Prvé lietadlá boli dodané v prvej polovici roku 1984. Do roku 1988, kedy boli dodávky ukončené obdržalo vtedajšie česko-slovenské letectvo spolu 36 ks jednomiestnych Su-25K a 2 ks dvojmiestnych Su-25UBK. Po rozdelení ČSSR pripadlo 12 jednomiestnych a jedna dvojmiestna Su-25 Slovensku.<ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://forum.valka.cz/viewtopic.php/t/20789/start/20</ref>

[[Súbor:Suchoj Su-25 Slovak Air Force.JPGjpg|thumb|Vyradený 300px|'''Suchoj Su-25K''' v[[Vzdušné múzeusily Slovenskej republiky|Vzdušných letectvasíl vSlovenskej Košiciachrepubliky]], 20121994.]]

* [[Vzdušné sily Slovenskej republiky]]. Po rozpade Česko - Slovenska slúžili ''Suchoj Su-25K'' a ''Su-25UB'' v počte 12 ks a 1 ks respektíve aj v [[Vzdušné sily Slovenskej republiky|slovenskom letectve]] do roku 2002, pričom sa armáda zaujímala aj o nákup zdokonalenej verzie [[Su-39|Suchoj Su-39]].Po vyradení bolo 10 ks kontroverzne predaných výrazne pod cenu do [[Arménsko|Arménska]].<ref>{{Citáciahttp://aero.sme.sk/c/1661566/mo-sr-chce-predat-10-vojenskych-lietadiel-su-25-vyrazne-pod-cenu.html</ref> elektronickéhoOd dokumentufebruára do marca 2012 boli zlikvidované všetky rakety určené pre Su-25K a [[Suchoj Su-22 (Su-17, Su-20)|Su-22]], ktoré boli dovtedy uložené vo vojenských skladoch v [[Maršová-Rašov|Maršovej-Rašove]]. Išlo celkovo o 55 riadených rakiet kategórie vzduch - zem a 88 neriadených rakiet. Išlo o typy ''Ch-25ML'', ''Ch-25MR'', ''Ch-25MP'', ''Ch-58E'', ''S-24'' a ''S-24B''.<ref>Letectví & Kosmonautika, 4/2012, str. 13. Aeromedia a.s, ISSN 0024-1156.</ref>

*'''T8-1'''- prvý prototyp. Odlišoval sa chýbajúcim pancierovaním, motormi R9-300, kanónom GŠ-23 a vystreľovacím sedadlom K-36. Prvý let uskutočnil 22. februára 1975. <ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://aviaros.narod.ru/su-25.htm</ref>

* '''Su-25''' – sériový stroj. Prvý let sa uskutočnil 18. júna 1979.

* '''Su-25B''' ('''T8B''') – projekt modernizácie. Odlišoval sa motormi R-195, palubnou aparatúrou, posilneným pancierovaním a zvýšenou nosnosťou výzbroje.

* '''Su-25K''' – (písmeno "K" znamená "korabeľnyj", teda palubný); išlo o projekt námornej verzie pre lietadlové lode. Odlišoval sa zástavbou zbraňového komplexu pre pôsobenie za každého počasia, posilnenou štruktúrou trupu a sklopiteľnými krídlami. Jeho návrh prebiehal v rokoch 1972 – 1976. Potom bolo označenie Su-25K uvoľnené.

* '''Su-25K''' – exportná verzia (písmeno „K“ znamená „kommerčeskij“ – obchodný/vývozný). Odlišuje sa palubným vybavením. V rokoch 1984 – -1989 bolo vyrobených 186 lietadiel.

* '''Su-25KM''' „'''Škorpión'''“ – ide o gruzínsko-izraelskú verziu Su-25K. Odlišuje sa vybavením palubných systémov a elektroniky, ktoré sú značne vylepšené. Prvý let prebehol 18. apríla 2001. <ref name="Global">http://www.globalsecurity.org/military/world/russia/su-25km.htm</ref>

* '''Su-25R''' – projekt prieskumnej verzie. Odlišoval sa podvesnými kontajnermi s prieskumným vybavením. Vývoj prebiehal v roku 1978.

* '''Su-25SM''' – modernizovaná verzia. Odlišuje sa navigačno-zameriavacim komplexom „Bars“, blokom rádiotechnického prieskumu „Pasteľ“, zbraňovým riadiacim systémom SUO-39 a rozšíreným spektrom nesených zbraní. Navrhnutý bol v roku 2001. Modernizácia prebieha od roku 2007 na letecko-opravárenskom závode №121 v Kubinke.

* '''Su-25T''' ('''T8-M''') –- protitanková verzia, vznikla ďalším vývojom Su-25. Prvý let sa uskutočnil 17. augusta 1984. Vyrábala sa v rokoch 1990 – -1991 v Tbilisi. Neskôr modernizované na verziu Su-25TM.

* '''Su-25TM''' – modernizovaná protitanková verzia. Odlišovala sa inštaláciou palebného radaru „Kopyo-25“, umiestnenom v podvesnom kontajneri. Vyvinutý bol v roku 1995 a vyrába sa v továrni v [[Ulan-Ude]].

* '''Su-25U3''' „'''Ruská trojka'''“ – ide o projekt trojmiestnej učebno-výcvikovej verzie, vypracovanej v roku 1991.

*'''Su-25UB''' ('''T8-UB''') – cvično-bojová verzia. Vyrába sa od roku 1984 v leteckom závode v Ulad-Ude.

* '''Su-25UBK''' – exportná verzia Su-25UB. Odlišuje sa palubným vybavením. V rokoch 1986 – -1989 bolo vyrobených 30 lietadiel.

* '''Su-25UBM''' – modernizovaná cvičná verzia. Palubná výbava je zhodná s verziou Su-25SM. Prvý let sa uskutočnil 6. decembra 2008. Vyrába sa od roku 2009.

* '''Su-25UT''' ('''T8-UT''', '''Su-28''') – cvičná verzia. V roku 1987 bol vyrobený jeden kus.

* '''Su-25UTG''' ('''T8-UTG''') –- palubná cvičná verzia. V továrni Ulan-Ude bolo vyrobených 10 lietadiel.

* '''Dĺžka:''' {{m|15.,53| m}}

* '''Rozpätie:''' {{m|14.,36| m}}

* '''Výška:''' {{m|4.,8| m}}

* '''Plocha krídel:''' {{m2|30.,1}} m²

* '''Hmotnosť prázdneho lietadla:''' {{10 740 kg|10740}}

* '''Vzletová hmotnosť:''' {{17 530 kg|17530}}

* '''Maximálna vzletová hmotnosť:''' {{20 500 kg|20500}}

* '''Pohonná jednotka:''' 2× prúdový motor Sojuz/Gavrilov R-95Š, s ťahom 40,21 kN

* '''Zásoba paliva:'''

** '''Na úrovni morskej hladiny:'''

** '''V letovej hladine:''' {{1 000 km|1000|m}}/h

* '''Dolet:''' {{1 950 km|1950|m}}

* '''Dostup:''' {{7 000 m|7000|m}}

* '''Počiatočná stúpavosť:''' {{m|58| m}}/s

* '''Plošné zaťaženie:''' {{kg|584}} kg/m²

* Až {{kg|4340}} kg na desiatich závesníkoch pod krídlami, z toho dva vyhradené len pre podvesenie protilietadlových rakiet R-60

* {{kg|250}} kg bomba '''BETA FAB-250'''

* raketa [[Zvezda Ch-23 |Ch-23]] ('''AS-7 "Kerry'''"), raketa [[Zvezda Ch-25|Ch-25ML]] ('''AS-10''' "'''Karen'''"), [[Vympel Ch-29|Ch-29L]] ('''AS-14''' "'''Kedge'''") a [[Točmaš S-25|S-25L]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentuhttp://www.combatavia.info/index4su25.html#top3</ref>

* March, Peter R., ''Directory of military aircraft of the world'', Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7

{{Referencie|2colwidth=20em}}