Dejiny Slovenska: Rozdiel medzi revíziami

 
=
 
=== Slovensko v Uhorsku ===
{{Hlavný článok|Uhorsko}}
 
==== Začleňovanie Slovenska do Uhorska; Arpádovci ====
Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch a lúpežných výpravách na Slovensko a na západ do roku [[955]] kedy sú v [[Bitka pri Lechu|bitke pri Lechu]] porazení [[Oto I. Veľký|Otom I. Veľkým]] a donútení prejsť na usadlý spôsob života. Po slabých kniežatách z rodu Arpádovcov sa k moci roku [[972]] dostáva Arpádov pravnuk [[Gejza]], ktorý posilňuje kniežaciu moc a hromadí moc vo svojich rukách. Po smrti Gejzu (997), završuje centralizačný proces jeho syn [[Štefan I. (Uhorsko)|Štefan I.]], ktorý sa roku [[1000]] stáva prvým uhorským kráľom. Na Slovensko roku [[1001]] vtrhlo [[Poľsko|poľské]] [[knieža]] [[Boleslav Chrabrý]] a obsadilo Slovensko až po [[Dunaj]], údajne pod zámienkou ochrany nároku Štefanových bratrancov na [[Nitrianske kniežatstvo|Nitriansko]]. Roku [[1018]] uzatvárajú Štefan I. a Boleslav mier, ktorým sa končí poľská nadvláda nad Slovenskom, čím sa začalo postupné začleňovanie Slovenského územia do Uhorska. Približne okolo roku [[1029]] sa Štefanovi podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo, čím vlastne zredukoval územie Slovenska na malé samostatné kniežatstvá, ktoré boli postupne začlenené do uhorského štátu.
 
Roku [[1241]] prichádzajú do Uhorska pod velením [[Batuchán]]a [[Mongoli]] (pozri [[Mongolský vpád do Uhorska]]). Po ich odchode roku [[1242]] ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a začal hladomor. Aby sa zaplnili vyľudnené oblasti, začal uhorský kráľ [[Belo IV.]] pozývať na Slovensko [[Nemecko|nemeckých]] kolonistov, ktorí priniesli [[nemecké právo]] a začali zakladať nové mestá. Mnohé lokality taktiež dostávajú mestské výsady (napr. [[Zvolen]], [[Nitra]], [[Banská Bystrica]], [[Krupina]] atď.). Kráľ, motivovaný mongolskou inváziou, dal taktiež na Slovensku vystavať kamenné hrady. Kráľovská moc po invázii je v kríze, kráľ má pod svojou priamou správou len časť územia. Keď roku [[1301]] zomiera kráľ [[Ondrej III.]], vymiera aj rod Arpádovcov.
 
==== Matúš Čák Trenčiansky a Anjouovci ====
Už za posledných Arpádovcov sa moc v krajine dostáva do rúk veľmožov. Najmocnejší z nich, [[Matúš Čák Trenčiansky]], držiaci po vymretí arpádovského rodu až do svojej smrti roku [[1321]] vo svojej moci väčšinu slovenského územia. Roku 1301 ponúkol českému kráľovi z rodu [[Přemyslovci|Přemyslovcov]] [[Václav II.|Václavovi II.]] uhorský trón (ako protikandidát vystúpil [[Karol Róbert z Anjou]] z dynastie [[Anjouovci|Anjouovcov]], no je donútený prepustiť trón), no na trón nastúpi až jeho syn, [[Václav III.]] ako Ladislav V. Nedosahuje však všeobecné uznanie a na trón nastupuje bavorský vojvoda [[Oto III. (Bavorsko)|Oto III. Wittelsbach]], ktorý je pre zmenu uväznený rebelmi. Karol Róbert z Anjou má teda voľnú cestu a roku [[1308]]/[[1309]] zasadol na trón. Oficiálne sa stal kráľom až po korunovácii v [[Székesfehérvár|Stoličnom Belehrade]] roku [[1310]]. Proti nemu sa však začal búriť Matúš Čák, až kým ho roku [[1312]] Karol Róbert neporazil v [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]]. Po porazení odbojných veľmožov začal Karol Róbert upevňovať kráľovskú moc, zaviedol pevnú menu a stále dane. Keď roku [[1342]] zomrel, na trón zasadol jeho syn [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovít I.]], ktorý mal zaručenú aj poľskú korunu zmluvou, ktorú jeho otec uzavrel s poľským kráľom tri roky pred svojou smrťou. Za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo vypracovalo na pozíciu európskej veľmoci. Roku [[1370]] je zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti sa stáva kráľovnou jeho dcéra [[Mária z Anjou|Mária]]. Nastáva boj o politickú moc a uhorskú korunu. Napokon je roku [[1387]] uznaný za kráľa jej manžel [[Žigmund Luxemburský]].
 
==== Rôzne rody a Huňadyovci ====
Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy) Kráľ bojuje proti [[Turci|Turkom]] (r. [[1396]] porazený v [[Bitka pri Nikopole|bitke pri Nikopole]]) a proti [[Husitstvo|husitom]], ktorých revolučné hnutie našlo ohlas na Slovensku v radoch mestskej chudoby a poddaných. Svoje vojenské ťaženia proti nim, financoval najmä z ťažby drahých kovov na Slovensku.
 
Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku [[1437]] nastupuje na trón [[Albrecht II. (Svätá rímska ríša)|Albrecht Habsburský]], manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku [[1439]] a nastáva boj o trón medzi [[Vladislav I. (Uhorsko)|Vladislavom I. Jagelovským]] a synom Albrechta [[Ladislav Pohrobok|Ladislavom Pohrobkom]] (obhajcom jeho záujmov aj [[Ján Jiskra z Brandýsa]]). V [[Bitka pri Varne|bitke pri Varne]] roku [[1444]] padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený [[Ján Huňady]]). Na Slovensku v tej dobe pôsobí hnutie bratríkov, šíriace myšlienky husitov, pôsobiaci na našom území od roku [[1451]] do roku [[1467]], kedy bol dobytý ich posledný tábor.
 
Po Ladislavovej smrti roku [[1457]] bol na trón roku [[1458]] zvolený [[Matej Korvín|Matej Huňady]] (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku. Ako svoj prvoradý cieľ určil potlačenie bratríckeho hnutia a ešte v roku svojej korunovácie jeho vojská porazili bratríkov pri Blatnom jazere. Ich posledný tábor bol dobytý roku 1467 vo [[Veľké Kostoľany|Veľkých Kostoľanoch]]. V [[Bratislava|Bratislave]] založil roku [[1465]] [[Universitas Istropolitana]], prvú univerzitu na území Slovenska. Korvín bol zástancom umenia a vzdelania, na kráľovský dvor pozýval učencom z celej Európy a s jeho vládou je spojený aj prienik [[Humanizmus|humanizmu]] a [[Renesancia|renesancie]] do Uhorska. Zomrel roku [[1490]], no nezanechal za sebou žiadneho legitímneho potomka, iba nemanželského syna Jána.
 
==== Jagelovci ====
Na uvoľnený uhorský trón opäť zasadajú Jagelovci, tentoraz prostredníctvom [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislava II. Jagelovského]] (medzi ostatných kandidátov patrili [[Ján Albrecht]], Vladislavov mladší brat, [[Maximilián I. (Svätá rímska ríša)|Maximilián Habsburský]], nemanželský syn Mateja Korvína [[Ján Korvín|Ján]], vdova po Matejovi [[Beatrix Aragónska]]), zvoleného uhorskou šľachtou, ktorá dúfala, že sa stane povoľným nástrojom v ich rukách. Po nástupe na trón musel Vladislav súhlasiť s podmienkami šľachty, že zruší mimoriadnu daň (zavedenú Korvínom) a o všetkých dôležitých otázkach sa bude radiť s kráľovskou radou.
 
Nespokojný Jan Albrecht vtrhol krátko po Vladislavovej korunovácii na východné Slovensko, no bol kráľovskými vojskami porazený. Druhýkrát sa pokúsil získať trón roku [[1491]], inváziou zo severu. Opäť bol porazený roku [[1492]], medzi ním a kráľom bol uzavretý mier a Ján Albrecht sa vzdal nároku na trón.
 
Vysporiadať sa musel aj s Maximiliánom, rímskonemeckým cisárom, ktorý obsadil všetky uhorské územia v [[Rakúsko|Rakúsku]] a vyhnal odtiaľ uhorské posádky, ktoré tam boli už od čias Mateja Korvína. K ďalšiemu rozhodujúcemu úderu sa však už nezmohol a obaja panovníci sa dohodli na vzájomnom nástupníctve Habsburgovcov a Jagelovcov, po čom sa Maximilián zriekol nároku na trón.
 
Vladislav ešte musel čeliť povstaniu [[Juraj Dóža|Juraja Dóžu]], ktorého príčinou bolo vyhlásenie križiackej výpravy proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]]. Nakoniec bolo povstanie porazené a Juraj Dóža upálený. Pri a po povstaní zomrelo približne 50 000 ľudí a nastolené bolo tzv. „druhé nevoľníctvo“. Vladislav zomrel v roku [[1516]] a zanechal za sebou astronomický dlh, čítajúci vyše 400 000 zlatých len v Uhorsku. (Vladislav bol aj český kráľ) Na trón zasadol jeho desaťročný syn [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovít II.]] Otec mu zanechal dve rozvrátené krajiny,České kráľovstvo a Uhorské kráľovstvo a vysoký dlh. Za jeho vlády sa anarchia ešte viac prehĺbila, svojvoľnosť šľachty dosiahla neslýchané rozmery. V rokoch [[1525]]{{--}}[[1526]] musí čeliť baníckemu povstaniu na strednom Slovensku a po jeho potlačení expanzii Osmanskej ríše.<ref>{{Harvbz|Kučera|2002|Sst=209{{--}}215,228}}</ref>
 
==== Habsburgovci ====
 
===== Boje o trón a osmanská expanzia =====
Ľudovít II. Jagelovský bol novým českým i uhorským kráľom od roku 1516 do 1526. V tom čase nastúpil na trón Osmanskej ríše Sulejman I., prezývaný aj Nádherný, panovník Osmanskej ríše v rokoch 1520 až 1566. Od roku 1521 Osmanská ríša s veľkou armádou tiahla na Uhorské kráľovstvo, dobyla a obsadila [[Stoličný Belehrad]] a Šabac. Slabý uhorský kráľ podcenil nebezpečenstvo a až v roku 1526 vytiahol do poľa s vojskom slabo organizovanej uhorskej šľachty proti veľkej armáde tureckých vojsk Osmanskej ríše a 29. augusta 1526 v [[bitka pri Moháči|bitke pri Moháči]] bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a sám kráľ padol, utopil sa vo vlnách Dunaja. Porážka v bitke pri Moháči rozhodla o tom, že sa v Uhorsku na 175 rokov usadila turecká moc.<ref>{{Harvbz|Kučera|2002|St=215}}</ref> Pôvodné územie Uhorského kráľovstva sa rozdelilo na tri časti: na tzv. [[Budínsky pašalík]], teda stredné a juhozápadné Uhorsko (dnešné Maďarsko), ovládané priamo Turkami, na Zápoľského [[Sedmohradsko]], ktoré bolo vazalom Osmanskej ríše, a na Uhorské Kráľovstvo, tvorené južnou hranicou Dunaja a obranných pohraničných pevností (Komárno, Nové Zámky) a hradov, čiže územie dnešného Slovenska, spolu so Zadunajskom, kde sídlil vo Viedni panovník [[Ferdinand I. Habsburský]]. [[Bratislava]] sa však od roku 1526 jeho korunováciou stala korunovačným mestom Uhorského kráľovstva. Po obsadení Budína (dnešnej Budapešti) Osmanskou ríšou v roku 1541 sa sem presťahovali všetky kráľovské úrady a väčšina uhorskej šľachty.<ref>{{Harvbz|Škvarna|2007|Sst=19{{--}}20}}</ref> Na uprázdnený uhorský trón tak zasadlo roku 1526 rakúske arciknieža [[Ferdinand I. Habsburský]] a založil dynastiu Habsburgovcov.
 
Časť šľachty však podporovala Jána Zápoľského, ktorého takisto korunovali narýchlo v roku 1526. Po Zápoľského smrti však jeho manželka Izabela dáva korunovať za kráľa jeho syna [[Ján II. Žigmund Zápoľský|Jána Žigmunda]] a uhorská šľachta začala občiansku vojnu, kde bol Ján Žigmund kráľom východného Uhorska. [[Trnava]] sa stala v roku [[1543]] sídelným mestom [[Ostrihomské arcibiskupstvo|Ostrihomského arcibiskupstva]]. Uhorsko bolo definitívne rozdelené na tri časti, potvrdené to bolo v mieri v Drinopole z roku [[1547]], podľa ktorého sa Ferdinand zaväzoval platiť ročne 30 000 dukátov Osmanskej ríši.. Mier však netrval dlho, pretože sa Habsburgovec pokúsil obsadiť Sedmohradsko, no neúspešne. Časť južného Slovenska sa dostala pod priamu nadvládu Turkov (súčasť správneho okresu – [[sandžak]]u). Turci často podnikali lúpežné výpravy na Slovensko, niektoré dediny na uhorsko-osmanských hraniciach museli odvádzať poplatky obom stranám, v dôsledku čoho došlo k vyľudňovaniu pohraničia. Navyše sa po celom Slovensku šíri reformačné hnutie – [[luteráni]], no kritická politická situácia v Uhorsku neumožňuje protireformačné hnutie.
 
===== Protihabsburské stavovské povstania =====
{{Hlavný článok|Protihabsburské stavovské povstania}}
Uhorská šľachta (zväčša protestantská) bola nespokojná s konfiškáciami svojho majetku a zvýšením daní zo strany Habsburgovcov. Prebieha niekoľko povstaní, počas ktorých dochádza k bojom medzi uhorskou šľachtou a cisárskymi vojakmi.
 
Roku [[1604]] zahajuje [[Štefan Bočkaj]] na území Slovenska povstanie proti Habsburgovcom. Tým vlastne otvára bránu do Uhorska Turkom, ktorým sa podarí dobyť [[Ostrihom (mesto)|Ostrihom]] a [[Pešť]], územia, ktoré predtým stratili. Bočkaj obsadil celé východné Slovensko a svojím sídlom učinil [[Košice]]. Uzavrel spojenectvo s Turkami a s pomocou ich a s pomocou slovenských šľachticov dobyl územia na juhu Slovenska. V druhej polovici roku [[1605]] mal pod kontrolou už takmer celé Slovensko, okrem hlavného mesta Uhorska, Bratislavy. V novembri toho istého roku už začala šľachta rokovať o mieri s Habsburgovcami, pretože bočkajovské vojská začali rabovať v krajine a pretože sa obávali že Turci si budú chcieť ponechať obsadené územia. Bočkaj s mierom súhlasil v obave, že by uzavreli mier bez neho. V roku [[1606]] bol uzavretý mier a šľachte navrátená časť privilégií.
 
Keď roku [[1618]] vypuklo české stavovské povstanie, využil túto situáciu [[Gabriel Betlen]] a spolu so svojou armádou (tvorenou väčšinou z hajdúchov a sedmohradských Sikulov) vpadol na východné Slovensko. Porazil kráľovské vojsko a roku [[1619]] obsadil Košice. Betlenova armáda (v tom čase už takmer tridsaťtisícová) postupovala cez juh a stred Slovenska na západ, obsadila [[Levice (Slovensko)|Levice]], Trnavu a dokonca aj hlavné mesto Uhorska, Bratislavu. Betlen sa potom spojil s povstaleckými českými stavmi a spolu postupovali na [[Viedeň]]. Zabránil mu v tom [[Juraj III. Druget|Juraj Druget]] s poľskými žoldniermi, ktorí vpadli na východné Slovensko a donútili tak Betlena ustúpiť od Viedne. Po tom uzavrel dočasne s uhorským kráľom [[Ferdinand II. (Svätá rímska ríša)|Ferdinandom II.]] mier.
 
K obnoveniu bojov došlo v druhej polovici roku [[1620]], keď povstalci obsadili Nitru a odrazili útok cisárskej armády na Bratislavu. Habsburgovci sa mohli po porazení českých stavov v [[Bitka na Bielej hore|bitke na Bielej hore]] plne sústrediť na povstanie na Slovensku. Betlen postupne prišiel o Bratislavu, Trnavu, celé stredné Slovensko a bol zatlačený až po Košice. Betlen vtedy zhromaždil armádu a došiel až po [[Rimavská Sobota|Rimavskú Sobotu]]. Po ďalšej porážke cisárskej armády v [[Bitka pri Jalnej|bitke pri Jalnej]] mohol Betlen opäť obsadiť Trnavu a Nitru.
 
Týmto počínaním sa snažil dosiahnuť vhodné podmienky mieru s Viedňou, čo sa mu napokon aj podarilo roku [[1621]]/[[1622]] (Mikulovský mier), musel však odstúpiť obsadené územia. Betlenovo povstanie vlastne zabezpečilo výdobytky Bočkajovho povstania.
 
Roku [[1643]] vypuklo povstanie [[Juraj I. Rákoci|Juraja I. Rákociho]], ktorého ciele boli obhájiť náboženskú slobodu uhorskej šľachty a potvrdenie šľachtických výsad. Podporované bolo Turkami. Ukončil ho roku [[1645]] [[Linecký mier]].
 
V prvej polovici 17. storočia vypuklo aj ľudové povstanie [[Peter Časár|Petra Časára]], ktoré však bolo kruto potlačené a účastníci popravení.
 
Sprisahanie šľachtických rodov proti panovníkovi, roku [[1669]] je zradou prezradené, Habsburgovci úplne zlikvidovali bohaté rody, zhabali ich majetok a vodcov popravili.
 
Roku [[1678]] sa vodcom povstalcov stal [[Imrich Tököli]], ktorý sa opieral o pomoc Turkov, ktorí roku [[1683]] dorazili až ku Viedni, no boli porazení (začalo postupné vytláčanie Turkov z Uhorska, definitívne zavŕšené roku [[1685]]), čím vlastne padlo aj Tököliho povstanie. V roku [[1687]] sa konali tzv. „prešovské jatky“, ktorých organizátorom bol generál Caraffa. Bola to vlastne poprava hlavných vodcov povstania, tých ktorí nestihli utiecť s Turkami. (Tököli ušiel)
 
Roku [[1703]] vypuklo posledné protihabsburské povstanie, vedené [[František II. Rákoci|Františkom II. Rákocim]] Od ostatných sa líšilo tým, že v ňom bojovali aj ľudové masy. Ukončené bolo roku [[1711]] [[Satmársky mier|Satmárskym mierom]], ktorý zároveň ukončil všetky protihabsburské stavovské povstania.
 
===== 18. storočie =====
Po Satmárskom mieri sa začalo slovenské hospodárstvo, spustošené po rokoch povstaní začalo obnovovať, začali sa objavovať prvé manufaktúry ([[Šaštín]], [[Holíč]]), opäť sa začína banská výroba (roku [[1770]] bola založená Banícka akadémia v [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnici]], prvá vysoká škola tohto typu na svete). Slovenská verejnosť doteraz pôsobila v menších, neorganizovaných skupinách, v 18. storočí sa začína výraznejšie politicky zjednocovať.
 
Po Satmárskom mieri sa kráľom Uhorska stal [[Karol VI. (Svätá rímska ríša)|Karol VI.]] Keďže nemal žiadneho legitímneho mužského potomka, iba dcéru, vydal Karol VI. roku [[1713]] [[pragmatická sankcia|pragmatickú sankciu]], ktorá zaručovala dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi prvé náznaky nového národnostného myslenia Slovákov patrí aj [[Ján B. Magin|Maginova]] Apológia, prvá obrana [[Slováci|Slovákov]] proti osočovaniu zo strany [[Maďari|Maďarov]], vydaná roku [[1728]].
 
[[Súbor:Kaiserin Maria Theresia (HRR).jpg|thumb|upright|[[Mária Terézia]]]]
Po Karolovej smrti roku [[1740]] nastupuje na trón jeho dcéra [[Mária Terézia]]. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ [[Fridrich II.]] vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho ([[1740]]/[[1741]]). Takisto aj Francúzi, s podporou Bavorov a Sasov obsadili [[Čechy]] a bavorské knieža [[Karol VII. Albrecht|Karola Albrechta]] vyhlásili za českého kráľa. Vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku [[1748]]. Strata Sliezska sa potom potvrdila aj v sedemročnej vojne. ([[1756]]{{--}}[[1763]])
 
Po vojnách dospela Mária Terézia k názoru, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje reformy (v čom jej pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Slováci [[Matej Bel]] a [[Adam František Kollár]]). Zreformovala armádu, všetci velitelia sa museli oboznámiť s modernými vojenskými praktikami a zakladala manufaktúry, niekoľko aj na Slovensku (Šaštín, Halič, Holíč). V poľnohospodárstve podporovala pestovanie nových plodín. Zreformovala aj súdnictvo, zmiernila niektoré tresty a prijala sa zásada, že všetci občania sú si pred súdom formálne rovní. Roku [[1767]] vydáva tzv. „tereziánsky urbár“, urbársku reguláciu, ktorá upravovala poddanské pomery (urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda na Slovensku po slovensky). Reforma školstva – [[Ratio educationis]], položila základy vyspelejšieho školstva. Od roku [[1765]] bol Máriin syn, [[Jozef II.]] ako jej spoluvládca.
 
Jozef II. nastúpil na trón po matkinej smrti roku [[1780]] a pokračoval v reformácii Uhorska. Roku [[1781]] vydáva tzv. „tolerančný patent“, ktorým dal protestantom a iným nekatolíckym konfesiám určité náboženské slobody. Roku [[1785]] zrušil stoličnú samosprávu a nahradil ju desiatimi štátnymi dištriktmi, presunul mnohé centrálne uhorské úrady zo Slovenska do Budína a zrušil nevoľníctvo v Uhorsku (roku 1781 v Čechách). Niekoľko mesiacov pred smrťou bol donútený odvolať všetky reformy, okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva. Zomrel roku [[1790]].
 
===== Slovenské národné obrodenie =====
{{Hlavný článok|Slovenské národné obrodenie}}
{{výhonok}}
Proces formovania slovenského národa má mimoriadne ťažký priebeh (útlak zo strany maďarskej šľachty, maďarský nacionalizmus a represie na území Slovenska). Obhajcom slovenských práv sa stáva inteligencia, hlavne kňazská. Medzi hlavné ciele patrilo najmä uzákonenie spisovnej slovenčiny. Prvý impulz na jeho vytvorenie dal katolícky [[farár]] [[Jozef Ignác Bajza]], ktorý napísal prvý román v slovenčine ''[[René mládenca príhody a skúsenosti]]'' z roku [[1783]]. Jeho jazyková forma však nebola ustálená a tak jeho systém nenašiel nasledovníkov.
 
Obrodenci boli v tomto období rozdelení na dva prúdy: na katolíkov (na čele [[Anton Bernolák]], ďalší stúpenci Jozef Ignác Bajza, [[Juraj Fándly]] a [[Ján Hollý]]) a evanjelikov (hlavní predstavitelia [[Ján Kollár]], [[Pavol Jozef Šafárik]]), ktorí odmietali uzákonenie spisovnej slovenčiny, boli zástancami biblickej češtiny a jednoty Čechov a Slovákov. Katolíci (nazývaní aj Bernolákovci) zastávali názor, že Slováci sú svojbytný národ a potrebujú vlastný jazyk. Anton Bernolák kodifikoval roku [[1787]] spisovnú slovenčinu (nazývaná [[bernolákovčina]], založená na základe západoslovenského nárečia). Roku [[1792]] založili Bernolákovci v Trnave [[Slovenské učené tovarišstvo]], spolok, ktorý združoval prívržencov Bernolákovcov na celom Slovensku a vydával knihy v bernolákovčine.
 
===== 19. storočie =====
{{výhonok}}
 
== Česko-Slovensko ==
Anonymný používateľ