Dejiny Slovenska: Rozdiel medzi revíziami

=
 
=
== Česko-Slovensko ==
[[Súbor:Cesko-Slovensko1928.png|thumb|left|Česko-Slovensko v medzivojnovom období]]
[[Súbor:Milan Rastislav Štefánik.jpg|right|thumb|upright|[[Milan Rastislav Štefánik]]]]
[[Súbor:Tomáš G Masaryk1918.jpg|thumb|upright|right|[[Tomáš Garrigue Masaryk]]]]
[[28. október|28. októbra]] [[1918]] sa [[Slovensko]] stalo súčasťou [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]]. Zásluhy o založenie Československej republiky majú predovšetkým [[Tomáš Garrigue Masaryk]],[[Edvard Beneš]] a spomedzi slovenských osobností hlavne [[M. R. Štefánik]], ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik [[československé légie|čs. legií]] predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády, nazvanej [[Československé légie]], ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali [[Milan Hodža]] a [[Vavro Šrobár]]. Prvým prezidentom krajiny sa stal [[14. november|14. novembra]] [[1918]] [[Tomáš Garrigue Masaryk]]. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v [[Skalica (mesto)|Skalici]], potom v [[Žilina|Žiline]] a od [[4. február]]a [[1919]] v [[Bratislava|Bratislave]]. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska. [[Ústavná listina Československej republiky|Prvá ústava ČSR]] bola schválená [[29. február]]a [[1920]], jej základom boli francúzska (z roku 1795) a americká ústava. Zákonodarnú moc predstavovalo Národné zhromaždenie, ktoré malo 2 komory. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], krátkodobo existovala na časti slovenského územia tzv. [[Slovenská republika rád]] so sídlom v [[Prešov]]e. Bola však skôr iba exportovaná z komunistického Maďarska.
 
Podľa teórie [[Čechoslovakizmus|Čechoslovakizmu]] v krajine existovala iba československá národnosť. Slováci sa považovali iba za jej odnož z vlastným nárečím. Samotný čechoslovakizmus bol vykonštruovaný iba na to, aby boli [[Česi]] a [[Slováci]] početnejší ako [[Nemci]]. [[Slováci]] tvorili väčšinu iba na území Slovenska, kde tvorili takmer tri štvrtiny obyvateľstva.
 
Pre Slovákov malo začlenenie do zväzku s Čechmi, ďalekosiahle kladné následky. Začala sa komplexná obroda zo strany politickej, kultúrnej aj vzdelanostnej. V roku [[1919]] vznikla [[Univerzita Komenského v Bratislave]], ktorá mala pre rozvoj vzdelanosti na Slovenskom území veľký význam. V roku [[1922]] sa uzákonila 8 ročná povinná školská dochádzka. Od roku [[1926]] vysielal aj [[Slovenský rozhlas]]. V krajine opäť začali slobodne pôsobiť strany, ktoré boli počas prvej svetovej vojny v pasivite. Ekonomiku krajiny však výrazne zasiahla konkurencia rozvinutejšieho českého priemyslu, s ktorou mnohé fabriky na území Slovenska neboli schopné súperiť. Rovnako tragické dôsledky mali ekonomické krízy. Prvá prišla po skončení prvej svetovej vojny v rokoch [[1921]] až [[1923]]. Svetová [[Veľká hospodárska kríza]] odštartovaná krachom na Newyorskej burze zasiahla krajinu v rokoch [[1929]] až [[1933]]. S neuspokojivou životnou úrovňou priamo súviselo aj vysťahovalectvo. Do roku [[1937]] sa z krajiny do zámoria vysťahovalo 104 000 osôb.
 
[[Súbor:Edvard Beneš.jpg|thumb|upright|right|[[Edvard Beneš]]]]
Od polovice [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] začalo dostávať do veľmi zložitej zahraničnopolitickej situácie. Začali sa prejavovať nevýhody jeho jednostrannej orientácie na [[Francúzsko]]. Postavenie [[Malá dohoda|Malej dohody]], na ktorú sa do značnej miery spoliehala zahraničná politika sa začalo oslabovať. Ruku v ruke s tým však začala rásť moc a politické ambície [[Nemecko|Nemecka]] a [[Taliansko|Talianska]].
 
Z obáv pred nemeckou agresiou sa na česko-nemeckom pohraničí začala výstavba pohraničných opevnení. [[Hitler]] sa zatiaľ Československo ako svojho nebezpečného suseda snažil izolovať medzinárodne. Využíval pri tom územné požiadavky [[Maďarsko|Maďarska]] na južnej časti územia [[Slovensko|Slovenska]], do veľkej miery obývané [[Maďari|Maďarmi]], a čiastočne aj nároky [[Poľsko|Poľska]]. Nemci tiež tajne podporovali autonomistické snahy niektorých slovenských politických strán.
 
Československo malo okrem zmlúv s [[Rumunsko]]m a [[Juhoslávia|Juhosláviou]] aj dohodu s Francúzskom a Sovietskym zväzom, ktorú podpísalo v [[máj]]i [[1935]]. Prípravy obrany výrazne sťažil anšlus [[Rakúsko|Rakúska]] [[12. marec|12. marca]] [[1938]].
 
[[24. apríl]]a [[1938]] [[Karlovy Vary|Karlovarský]] zjazd Sudetonemeckej strany, žiadal premeniť české a moravské [[Sudety (región)|pohraničie]] na samostatnú oblasť, ktorú by spravovala sudetonemecká strana. V máji pronacistickí príslušníci nemeckej menšiny vyvolali na tomto území nepokoje a československá vláda bola nútená vyhlásiť mobilizáciu. Po nasadení armády sa nespokojní sudetskí Nemci stiahli. Do Československa bol vyslaný na zhodnotenie situácie [[Walter Leslie Runciman|W. Runciman]], známy anglický germanofil, ktorého neskoršia správa dodaná [[Neville Chamberlain|Chamberlainovi]] vypovedala o neprávostiach páchaných na Sudetonemeckej strane. Onedlho sa Chamberlain stretol s Hitlerom a vyhlásil, že nemá námietky proti odstúpeniu českého pohraničia Nemecku.
 
=== Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž ===
{{Hlavný článok|Mníchovská dohoda|Prvá viedenská arbitráž}}
 
[[29. september|29. septembra]] [[1938]] sa v [[Mníchov]]e stretli zástupcovia [[Nemecko|Nemecka]] ([[Adolf Hitler]]), [[Taliansko|Talianska]] ([[Benito Mussolini]]), [[Spojené kráľovstvo|Veľkej Británie]] ([[Neville Chamberlain]]) a [[Francúzsko|Francúzska]] ([[Édouard Daladier]]), kde rozhodli o odstúpení [[Sudety (región)|pohraničných oblastí]] [[Čechy|Čiech]] a [[Morava (región)|Moravy]] Nemecku. Na konferencii sa ďalej rozhodlo, že ČSR odstúpi [[Poľsko|Poľsku]] [[Tešínsko]] a [[Maďarsko|Maďarsku]] južné oblasti Slovenska a [[Podkarpatská Rus|Podkarpatskej Rusi]]. Nasledujúci deň sa Československá vláda tomuto diktátu podrobila a vyprázdnila ho. V prípade ozbrojeného odporu by krajine jeho najväčší spojenci (s výnimkou ZSSR) neposkytli žiadnu pomoc.
 
V tom istom čase žiadali predstavitelia [[HSĽS]] vyhlásenie autonómie, k tomu sa pridali postupne aj ďalšie politické strany a vyvrcholili tak snahy mnohých slovenských politikov o väčšiu mieru samosprávy Slovenska. Autonómiu vyhlásili [[6. október|6. októbra]] [[1938]] v [[Žilina|Žiline]]. Vláda v [[Praha|Prahe]] tieto požiadavky schválila a za predsedu autonómnej vlády vymenovala [[Jozef Tiso|Jozefa Tisa]].
 
[[Súbor:Slovakia borderHungary.png|right|thumb|Slovensko po prvej viedenskej arbitráži]]
[[2. november|2. novembra]] [[1938]] sa uskutočnila [[Prvá viedenská arbitráž]], v ktorej tretie krajiny rozhodli že oblasti na juhu Slovenska, vrátane [[Košice|Košíc]] a časti [[Podkarpatská Rus|Podkarpatskej Rusi]] pripadnú [[Maďarsko|Maďarsku]]. [[Tretia ríša|Nacistické Nemecko]] si pripojila [[Petržalka|Petržalku]] a [[Devín]]. [[Poľsko]] získalo [[Tešínsko]].
 
[[13. marec|13. marca]] [[1939]] [[Hitler]] pred pozvaného [[Jozef Tiso|Jozefa Tisa]] postavil dve alternatívy budúcnosti Slovenska. Jedna hovorila o rozdelení medzi [[Poľsko]] a [[Maďarsko]], druhá o vzniku nového Slovenského samostatného štátu, ktorý by bol plne podriadený Nemecku. Tiso si tak vybral menšie zlo a hneď nasledujúceho dňa – [[14. marec|14. marca]] [[1939]] bol vyhlásený Slovenský štát, ktorý sa podľa neskoršej [[Ústava Slovenskej republiky (1939)|ústavy]] nazýval [[Prvá Slovenská republika|Slovenská republika]]. [[15. marec|15. marca]] [[1939]] vyhlásil Hitler po okupácii zvyšku Česka (nem. ''Resttschechei'') vyhlásil [[Protektorát Čechy a Morava]].
 
=== Obdobie druhej svetovej vojny ===
 
==== Prvá Slovenská republika ====
{{Hlavný článok|prvá Slovenská republika}}
 
Od [[23. júl]]a [[1939]] sa Slovenský štát nazýval Slovenská republika. Krajinu postupne uznalo 27 štátov. Navonok síce [[prvá Slovenská republika]] mala znaky suverénneho štátu, ale jej zvrchovanosť bola od počiatku ohraničená závislosťou od Nemecka. [[29. marec|29. marca]] [[1939]] bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere medzi [[Nacistické Nemecko|Nemeckou ríšou]] a [[Prvá slovenská republika|Slovenským štátom]]. Slovenská republika bola otvorená diktatúra, ktorá od začiatku svojej existencie pripúšťala existenciu iba jednej politickej strany – [[HSĽS]] a jedinú zahranično-politickú líniu – rešpektovanie a nasledovanie Nemecka.
 
Nová ústava zákony a nariadenia úradov zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky ako bola sloboda tlače, zhromažďovania a organizovania sa. [[HSĽS]] boli podriadené aj polovojenské organizácie ako [[Hlinkova garda]], ktoré mali v krajine dôležité branné, policajné a politické funkcie. O vhodnú výchovu mládeže v duchu HSĽS sa „starala“ [[Hlinkova mládež]].
 
V hospodárstve nadišla zbrojná konjunktúra, ktorá dala k dispozícii Nemecku prakticky všetok priemysel. Na Slovensku sa vyrábali lafety diel, ručné zbrane, prilby, časti torpéd, periskopov ako aj mnohé ďalšie súčasti zbraní či výzbroje. Zbrojársky priemysel sa sústredil na [[Považie|Považí]] v [[Považská Bystrica|Považskej Bystrici]] a [[Dubnica nad Váhom|Dubnici nad Váhom]], ktoré boli na dosah [[Nemecká ochranná zóna|nemeckej ochrannej zóny]].
 
V [[jún]]i [[1941]] [[Bratislava|Bratislavská]] vláda súhlasila so zapojením Slovenska do [[Veľká vlastenecká vojna|vojny proti ZSSR]], kam čoskoro vyslala dve armádne divízie. Prvé boje s Červenou armádou sa uskutočnili pri [[Bitka o Lipovec|Lipovci]]. Podľa vzoru Nemecka sa začalo prenasledovanie [[Židia (etnikum)|židovských občanov]], trestal sa akýkoľvek dôverný styk árijca s Židmi, boli zakázané návštevy, Židom bolo nariadené nosiť žlté hviezdy. Zákony tiež zakazovali Židom bývať na hlavných uliciach miest, chodiť do kaviarní, kín, divadiel, vlastniť [[telefón]] či [[Fotoaparát|fotografické aparáty]]. Na ulicu mohli vychádzať a pohybovať sa tam iba vo vymedzenom čase. Od roku 1941 sa začali zriaďovať židovské [[Geto|getá]]. [[25. marec|25. marca]] [[1942]] odišiel z [[Poprad]]u prvý transport do [[Osvienčim]]u. Do októbra [[1942]] bolo z územia vtedajšieho Slovenska násilne vysťahovaných 57 600 Židov. Z územia obsadeného Maďarskom boli v priebehu vojny deportovaných 30 až 40 000 občanov židovskej národnosti.
 
==== Predpoklady na povstanie ====
Činnosť vlády na čele s [[HSĽS]] vyvolávala odpor u veľkej časti obyvateľstva. Silné demokratické a československé cítenie si spomedzi zložiek štátnej moci zachovala najmä armáda a hlavne veľká časť dôstojníckeho zboru. Na východnom fronte sa množili dezercie slovenských vojakov k červenej armáde, medzi vojakmi bola bežná neochota bojovať. [[30. október|30. októbra]] [[1943]] pri [[Melitopoľ|Melitopole]] padlo do sovietskeho zajatia vyše 2000 slovenských vojakov 1. pechotnej divízie<ref>{{harvbz|Cséfalvay|2007|Sst=}}</ref>. Veľká časť z nich sa pripojila k Čechom a Slovákom bojujúcich na strane Sovietskeho zväzu. Zo slovenských zajatcov pri Melitopole začala byť budovaná [[2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR|2. paradesantná brigáda]]. Veľa vojakov v tomto období pochopilo, že stoja na nesprávnej strane, rástol aj súcit s jednoduchými obyvateľmi [[ZSSR]], ktorí sa v krutých vojnových časoch ocitli pod nemeckou nadvládou. Vojaci všeobecne odsudzovali kruté správanie nemeckých okupačných jednotiek na týchto územiach. Rastúce neúspechy nemeckých vojsk najmä po bitke o [[Stalingrad]] a pri [[Kursk]]u utvrdili mnohých slovenských dôstojníkov, že Nemecko raz bude porazené. Keď sa v roku [[1944]] začal front približovať k slovenským hraniciam, konšpiranti už viedli intenzívne prípravy na prechod slovenskej armády na stranu Spojencov i na pomoc červenej armáde pri prechode slovenským územím.
 
Za veliteľa príprav na povstanie bol [[Dočasné štátne zriadenie|exilovou vládou z Londýna]] poverený podplukovník [[Ján Golian (generál)|Ján Golian]], ktorý okolo seba sústredili protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov. Tak spolu s ilegálnym odbojom pripravil plán, v ktorom mali jednotky o sile dvoch divízii držiace oblasti [[Karpaty|karpatských]] [[priesmyk]]ov na severovýchode krajiny, po styku so sovietskymi vojskami, prejsť na stranu Červenej armády. Na Slovensku sa však s približujúcim sa frontom začala zväčšovať aktivita partizánskych skupín. Časť z nich boli sovietske partizánske skupiny pohybujúce sa za nemeckým frontom, ktoré prešli na slovenské územie z [[Ukrajina|Ukrajiny]] a [[Poľsko|Poľska]]. Iné boli organizované slovenskými antifašistami alebo dôstojníkmi, ktorí zbehli zo Slovenskej armády, v [[august]]e [[1944]] boli na strednom Slovensku vysadení aj organizátori partizánskeho boja z Hlavného štábu partizánskych oddielov z [[Kyjev]]a. Tieto skupiny začali už v [[august]]e viesť boj proti ľudáckemu režimu ako aj nemeckým vojskám, ktoré sa na našom území nachádzali. Vyprovokovali tak zásah nemeckých síl.
 
==== Slovenské národné povstanie ====
{{Hlavný článok|Slovenské národné povstanie}}
[[Súbor:SNP map11.png|náhľad|vpravo|Situácia v prvých dňoch SNP]]
[[29. august]]a [[1944]] sa veľká časť slovenskej armády postavila proti vstupu nemeckých jednotiek na územie Slovenska a začala vopred pripravený krízový variant povstania. Samotní jeho organizátori odhadovali, že za takýchto okolností sa vydržia na ucelenom fronte brániť nanajvýš 14 dní. Červenú armádu sa nepodarilo dostatočne zavčasu informovať o plánoch povstalcov a tak nebola zosúladená ich vzájomná spolupráca. Vzhľadom na neukončené prípravy najmä v jednotkách, ktoré sa mali spojiť s Červenou armádou na východnom Slovensku prepukol zmätok. [[Viliam Talský]], ktorý mal prebrať velenie týchto dvoch divízii a zaistiť tak najpodstatnejšiu časť povstania nezvládol situáciu. Dva dni boli jednotky ponechané v nečinnosti a následne ich veliteľ odišiel so slovenskými letcami na poľské územie. Jednotky bez velenia sa tak Nemcom [[Operácia Kartoffelernte|podarilo odzbrojiť]].
 
Povstalecká armáda sa však účinne sformovala na strednom Slovensku. Centrom povstania sa stala [[Banská Bystrica]]. Povstalci sa pokúšali brániť dôležité prístupové trasy v údolí [[Váh]]u a [[Hron]]a, ale postupne boli vytlačovaní. Chýbala im najmä ťažká výzbroj a protitankové zbrane, s ktorými by sa mohli postaviť proti nemeckým vojskám podporovaným obrnenou technikou. V dôsledku nedostatku zbraní nebolo možné vytvárať zálohy a rezervy, ktoré by vystriedali bojmi vyčerpané jednotky, čo malo za následok úpadok morálky a vyčerpanie vojakov na fronte. [[1. česko-slovenská armáda na Slovensku|Povstalecká armáda]] sa však bránila na súvislých frontoch celé 2 mesiace, kým sa ju nemeckým jednotkám podarilo zatlačiť do hôr. [[28. október|28. októbra]] [[1944]] vydal generál [[Rudolf Viest]] na [[Donovaly|Donovaloch]] rozkaz na prechod armády na partizánsky spôsob boja. Armáda sa však už nachádzala v rozklade, s mnohými jednotkami už nebolo spojenie a tak do hôr ako partizáni odišla asi iba polovica vojska. Veľa vojakov uverilo klamlivým vyhláseniam prezidenta [[Jozef Tiso|Tisa]], že v prípade, ak sa vojaci vzdajú do rúk Nemcom, s nimi bude dobre zaobchádzané. Mnohí však boli internovaní, alebo uväznení. Partizánsky boj však pokračoval až do oslobodenia [[Červená armáda|Červenou armádou]].
 
Červená armáda na podporu povstalcov začala [[Karpatsko-duklianska operácia|Karpatsko-dukliansku operáciu]], jednu z najväčších horských operácií vojny. Poskytla aj časť československého vojska v ZSSR. Najmä [[Prvý česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk|stíhací pluk]] a [[2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR|2. paradesantnú brigádu]], ktoré operovali s povstaleckého územia. Ich činnosť a presuny boli však sťažené zlým jesenným počasím. A celkovému neúspechu povstania už nemohli zamedziť.
 
==== Oslobodenie Slovenska ====
Slovensko oslobodzovali: 2. ukrajinský front generála [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]], 4. ukrajinský front generála [[Andrej Jeriomenko|Jeriomenka]], 1. a 4. rumunská armáda ako aj [[1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR]]. Tuhé boje prebiehali najmä v [[Dukliansky priesmyk|Dukelskom priesmyku]], pri [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]], na juhu Slovenska pri [[Šahy|Šahách]], [[Levice (Slovensko)|Leviciach]] a [[Štúrovo|Štúrove]]. Prvá oslobodená obec na východnom Slovensku bola [[Kalinov (okres Medzilaborce)|Kalinov]] ([[21. september|21. septembra]] [[1944]]). [[19. január]]a [[1945]] boli oslobodené [[Košice]], [[Bratislava]] bola oslobodená [[4. apríl]]a [[1945]]. Posledné nemecké jednotky na území Slovenska boli zlikvidované do [[1. máj]]a [[1945]]. Pri oslobodzovaní Československa padlo asi 170 000 sovietskych vojakov. Na Slovenskom území je pochovaných 60 659 padlých príslušníkov sovietskej Červenej armády a 10 435 rumunských vojakov<ref>{{Harvbz|Liška|2006}}</ref>. Z množstva pamätníkov osloboditeľom je najvýznamnejší monument [[Slavín]] týčiaci sa nad Bratislavou, kde sa každoročne koná pietny akt kladenia vencov padlým vojakom pri príležitosti oslobodenia Bratislavy [[4]]. [[apríl]]a [[1945]].
 
=== Slovensko v obnovenej ČSR (1945{{--}}1948) ===
[[Súbor:Slovakia borders1947.png|right|thumb|Zmeny územia Slovenska po druhej svetovej vojne <br>(pre bližšie info klikni na obrázok)]]
 
==== Situácia po oslobodení Slovenska a obnova ČSR ====
Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou, ešte 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR a prijala [[Košický vládny program]]. V súvislosti s odovzdaním Podkarpatskej Rusi v roku 1945 ZSSR obsadila Červená armáda aj úzky pruh slovenského územia, kde boli odčlenené obce na východnom Slovensku: Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď-Komárovce, Surty, Šalamúnová a Téglaš a mesto Čop, osídlené prevažne maďarským obyvateľstvom a pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto okupáciu akceptovala, 2. apríla 1946 bola potom ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, ktorej občania sa dlho usilovali o pripojenie ku Slovensku. Obce pri Bratislave za Dunajom [[Jarovce]], [[Rusovce]] a [[Čunovo]] boli pričlenené do ČSR. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a poľskú Oravu, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska. Severná a východná hranica Slovenska zostávala v rokoch 1945 až do roku 1947 nepokojná, pretože z Ukrajiny sa prebíjali na Západ cez územie ČSR polovojenské oddiely Banderovcov [[Banderovci]], ktorí na úteku terorizovali miestne obyvateľstvo a bojovali s čs.pohraničnými jednotkami.
 
Významný podiel na boji proti fašizmu mala aj komunistická strana, ktorej prestíž výrazne vzrástla. Veľké množstvo obyvateľstva tiež začalo sympatizovať so ZSSR. Krajina sa tak dostala na dlhé roky ([[1945]]{{--}}[[1989]]) do sféry [[ZSSR|sovietskeho]] vplyvu.
 
Z [[Česko|Česka]] bolo na základe [[Postupimská konferencia|Postupimskej konferencie]] odsunuté nemecké obyvateľstvo, [[Karpatskí Nemci|Nemci zo Slovenska]] boli z väčšej časti evakuovaní už pred koncom vojny a iba menšia časť bola odsunutá (deportovaná) po vojne. Nemci, ktorí spolupracovali s odbojom alebo partizánmi zväčša deportovaní neboli. Keďže veľmoci nedovolili podobný postup ako v prípade Nemcov aj pre Maďarov, prebehla v roku [[1946]] dohoda medzi [[Maďarsko]]m a [[Slovensko]]m o výmene obyvateľstva a riešení menšinovej otázky. Krajiny si navzájom "vymenili" nesúmerne vyše 50 000 obyvateľov.
 
==== Košický vládny program z 5. apríla 1945 ====
{{Hlavný článok|Košický vládny program}}
Slovenskí zástupcovia, predovšetkým silná KSS a Demokratická strana Slovenska, sa snažili s prezidentom Benešom a českými predstaviteľmi rokovať podľa zásady „rovný s rovným“ a to sa odrazilo i v Košickom vládnom programe.
 
V ekonomickej časti Košický vládny program zdôrazňoval niekoľko hlavných úloh, a to urýchlene obnoviť národné hospodárstvo spustošené počas vojny, položiť základy novej sociálnej politiky „v prospech všetkých vrstiev pracujúceho ľudu“(cit.) a bezodkladne zabezpečiť a pod národnú správu previesť majetok zradcov (dokument hovorí o majetku „Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov“ s výnimkou nemeckých a maďarských antifašistov). Na skonfiškovanej pôde sa mala uskutočniť pozemková reforma. Požiadavka na znárodnenie nebola vo vládnom programe výslovne uvedená, ale všeobecne sa s ňou rátalo. Išlo o vtedy tak populárnu požiadavku medzi obyvateľstvom, že proti nej takmer nik otvorene nevystúpil. O rozsahu znárodnenia sa malo rozhodnúť až po oslobodení celej republiky. Napríklad i nesocialisticky orientovaná Demokratická strana Slovenska, ktorá zastávala súkromné vlastníctvo, zároveň deklarovala potrebu zoštátniť podniky určitých kategórií, ak sa tým lepšie poslúži sociálnym potrebám a verejnému záujmu. Výhrady nesocialistických politických strán sa pri prejednávaní znárodňovacích dekrétov týkali v podstate iba rozsahu znárodnenia, rýchlosti postupu úlohy družstevníctva a niektorých organizačných a procedurálnych otázok.<ref>{{Harvbz|Černý|2004}}</ref>
 
==== Benešove dekréty a ich hospodárske dôsledky ====
Pretože v obnovenej republike z hľadiska majetko-právneho „trval neprávny stav“ zapríčinený pomníchovskou okupáciou českého územia Treťou ríšou a obsadením južného Slovenska fašistickým horthyovským Maďarskom i kolaboráciou podľa Zmluvy medzi Treťou ríšou a Slovenským štátom, čo znamenalo fakticky totálnym obsadením hospodárstva ČSR Nemeckom a Maďarskom, bolo nevyhnutné nastaviť právny rámec pre vrátenie majetkov pôvodným majiteľom z dôb pred Mníchovskou dohodou s výnimkou zabavenia majetku všetkým kolaborantom a príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa angažovali v nacistickej správe a vlastnili majetok v ČSR.
 
Z viacerých dekrétov ako právnych aktov Spojeneckými mocnosťami uznávaného prezidenta Československej republiky sú z hľadiska zabezpečenia majetku ČSR dôležité štyri dekréty:
 
* 5/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 19. mája 1945 o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov;
* 12/1956 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 21. júla 1945 o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa;
* 28/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 20. júla 1945 o osídlení poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými poľnohospodármi;
* 108/1945 Sb.- Dekrét prezidenta republiky z dňa 25.októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy;
 
Týmito opatreniami bolo zároveň umožnené, aby sa mohla začať hospodárska obnova ČSR. Hrozbou súčasnej diskusie o zrušení Benešových dekrétov je, že sa v Európskej únii vyvinie právny precedens na majetkovú nestabilitu a chaos v celej Európe otvorením retroaktivity k vlastníckym právam z dôb druhej i prvej svetovej vojny.
 
Majetok nepriateľov a zradcov podliehal národnej správe, ktorú vykonávali na základe dekrétov prezidenta ČSR E. Beneša z mája 1945 buď poverení jednotlivci (išlo o remeselnícke dielne, obchody, poľnohospodárske usadlosti), alebo kolektívne orgány (išlo o väčšie podniky a majetky). Národné správy sa zriaďovali aj v akciových spoločnostiach, v ktorých vedení zasadali občania nepriateľských štátov alebo zradcovia. Pretože prevažná väčšina veľkých podnikov počas vojny prešla pod nemeckú správu, alebo ju riadili kolaboranti, už niekoľko mesiacov pred vydaním znárodňovacích dekrétov boli radikálne oslabené pozície súkromného kapitálu a boli rozbité monopolné organizácie. Iba v priemysle podliehalo koncom augusta 1945 9.045 závodov s 923 tisícmi zamestnancami. Nie každá národná správa mala však represívny charakter. Národná správa podnikov vznikala tiež všade tam, kde bol chod podnikov ohrozený neprítomnosťou majiteľov pred ich návratom z emigrácie, z koncentračných táborov, resp. kde majitelia zahynuli a pod. Veľká časť majetku pod národnou správou bola v októbri 1945 skonfiškovaná (teda vyvlastnená bez náhrady) v prospech štátu a 28.október 1945, keď bolo znárodnenie vyhlásené, sa historicky oslavoval za ČSSR ako [[Deň zárodnenia]].
Na základe tzv. Pražských dohôd (tri v priebehu 1945{{--}}1946) sa prikročilo k budovaniu centralistického modelu štátu, ktorý porušoval princíp Košického vládneho programu. Už prvá pražská dohoda zakotvila asymetrický model inštitúcií (Slovensko malo snem i vládu bez obdoby národnej vlády v Čechách) a tento model vyústil do centralizácie. Po víťazstve komunistov v Čechách vo voľbách 1946 sa postupne oslaboval vplyv slovenských orgánov a víťaz volieb na Slovensku, Demokratická strana, bola postupne odstavovaná od moci. Komunistická strana získala väčšinu v Národnom zhromaždení ČSR.
 
V októbri 1946 bol vyhlásený Budovateľský plán ako program vlády Národného frontu ČSR [[Národný front Čechov a Slovákov]] predložený predsedom čs.vlády, Klementom Gottwaldom, ktorý nadväzoval na Košický vládny program a prakticky znamenal začiatok cesty k socializmu, v dobovej reči išlo o dovŕšenie národno-demokratickej revolúcie.
Bol vyhlásený Dvojročný plán obnovy a rozvoja národného hospodárstva.
 
Roku [[1947]], bola v dôsledku veľkého sucha na Slovensku neúroda, čo vyvolalo vlnu nespokojnosti. Komunisti a demokrati sa navzájom obviňovali za problémy pri riešení situácie. Sovietsky zväz sa za to zaviazal pomôcť a dodal obilie na úkor vlastného obyvateľstva.
 
V roku 1947 bol odmietnutý vládou Národného frontu ČSR [[Marshallov plán]], vyhlásený na základe doktríny prezidenta USA Trumana, ktorý na začiatku [[studená vojna|studenej vojny]] začal rozlišovať dve kategórie štátov, a to demokratické, ktoré dostanú hospodársku podporu USA, a totalitné, ktoré hospodársku pomoc nedostanú. 5. júla 1947 bola hospodárska pomoc USA na obnovu vojnou zničeného hospodárstva ponúknutá všetkým európskym krajinám za podmienky prijať demokratický smer politického vývoja. Vláda ČSR mala záujem rokovať o prijatí plánu, v krajine bol systém parlamentnej demokracie, ale Stalin ako vodca ZSSR oznámil, že účasť ČSR na Marshallovom pláne bude ZSSR chápať ako čin namierený proti ZSSR a namiesto toho bola podpísaná dohoda o hospodárskej spolupráci medzi ČSR a ZSSR. Od leta 1947 sa tak odvíjal rozvoj v Európe vo dvoch ekonomicky oddelených skupinách štátov, „Východ“ pod vplyvom ZSSR a „Západ“ pod vplyvom USA.
 
==== Nástup komunizmu ====
{{Hlavný článok|Február 1948}}
Vo [[február]]i [[1948]] prebehla vládna kríza. [[20. február]]a podali demisiu ministri socialistickej, ľudovej a demokratickej strany, keďže komunisti údajne porušovali všetky dohody. Títo ministri však predpokladali, že [[Edvard Beneš|Beneš]] ich demisiu nepríjme. [[komunizmus|Komunisti]] v tej dobe zorganizovali v [[Praha|Prahe]] nátlakové demonštrácie robotníkov, a Beneš tak pod tlakom demisiu prijal. [[25. február]]a [[1948]] následne vymenoval novú vládu, v ktorej mali prevahu komunisti. [[9. máj]]a [[1948]] bola prijatá nová ústava a čoskoro, po Benešovej smrti sa stal novým prezidentom [[Klement Gottwald]]. Od roku [[1948]] sa stalo Československo [[komunizmus|komunistickým]] [[totalita|totalitným]] štátom, charakteristického potláčaním [[demokracia|demokracie]], relatívnym hospodárskym zaostávaním voči nekomunistickým krajinám, podporovaním [[ateizmus|ateizmu]] a silným vplyvom [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] v štáte. Nastalo obdobie politických procesov (napríklad s [[Rudolf Slánsky|Rudolfom Slánskym]], [[Vladimír Clementis|Vladimírom Clementisom]]) ale aj prenasledovanie cirkví a zatváranie kláštorov. Po smrti [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] a aj [[Klement Gottwald|Gottwalda]] sa stíhanie režimu nepohodlných osôb zmiernilo, neustalo však. Na Slovensku bolo v roku 1949 zriadených 6 [[Kraj (1949 – 1960)|krajov]] (Bratislavský, Banskobystrický, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský).
 
=== Československá socialistická republika [[ČSSR]] (1960{{--}}1990) ===
[[Súbor:Czechoslovakia COA 1961-1989.svg|right|thumb|60px|štátny znak z rokov 1960{{--}}1990]]
[[11. júl]]a [[1960]] bola schválená nová ústava, ktorá zakotvila, že v Československu zvíťazil socializmus.Bola deklarovaná zmena názvu Československá republika (ČSR) na Československá socialistická republika (ČSSR) a oficiálne deklarovaný [[socialistický štát]]. Zároveň došlo k zrušeniu [[Zbor povereníkov|Zboru povereníkov]], ktorý predstavoval prakticky vládny orgán s právomocami pre Slovensko. Došlo postupne k rehabilitácii časti politicky odsúdených v 50.rokoch ([[1963]]). [[Alexander Dubček]] bol zvolený za 1.tajomníka ÚV KSS ([[1966]]). Na Slovensku bolo v roku 1960 zriadené 3 [[Kraj (1960 – 1990)|kraje]] (Stredoslovenský, Východoslovenský, Západoslovenský).
 
==== "Pražská jar" 1968 ====
V [[60. roky 20. storočia|60. rokoch]] v celej Európe aj vo svete dochádzalo ku kultúrnym a politickým zmenám. Toto obdobie sa nieslo v znamení uvoľňovania napätia. Prezidentom ČSSR a súčasne prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany (UV KSČ) bol však už od roku [[1957]] [[Antonín Novotný]], ktorý sa ostro staval proti snahám o liberalizáciu spoločnosti. Koncom roka [[1967]] sa zišiel ústredný výbor KSČ, väčšia časť členov vystúpila s kritikou pracovných metód a spôsobov vedenia Novotného. Pod týmto tlakom sa Novotný rozhodol dať svoju stranícku funkciu k dispozícii. V [[január]]i [[1968]] plenárne zasadnutie ÚV KSČ rozhodlo o rozdelení najvyšších funkcií. Za prvého tajomníka bol zvolený [[Alexander Dubček]] a v marci toho istého roku [[Národné zhromaždenie]] zvolilo na návrh Dubčeka za prezidenta republiky [[Ludvík Svoboda (prezident)|Ludvíka Svobodu]]. Tým sa skončila takmer desaťročná éra vlády Antonína Novotného. Zo Západoslovenského kraja bola 22. 3. 1968 vyčlenená Bratislava.
 
==== Obrodný proces ====
Obdobie od decembra [[1967]] do augusta [[1968]] sa nieslo v znamení demokratizačných zmien. Boli presadené požiadavky, že odbory nemajú byť povestnou „prevodovou pákou“ strany, ale majú reprezentovať a obhajovať záujmy pracujúcich. Uvažovalo sa o otázke rehabilitácie obetí politických procesov z [[50. roky 20. storočia|50. rokov]]. V [[apríl]]i [[1968]] bol jednomyseľne prijatý tzv. Akčný program KSČ, ktorý mal navodiť [[socializmus s ľudskou tvárou]]. Obsahoval zmeny, ktoré v nastávajúcich dvoch rokoch chcela komunistická strana (stále ako ústavou „uzákonená“ vedúca politická sila) uskutočniť v politickej oblasti (najmä v oblasti občianskych práv a politického systému), ekonomickej (ekonomická reforma v rámci socializmu), kultúrnej a zahraničnej politike. Súčasťou zmien mala byť takzvaná demokratizácia. Program sľuboval zásadné ekonomické a politické reformy, ale samotný názov naznačoval jednu podstatnú okolnosť – KSČ sa chcela vrátiť k svojmu pôvodnému programu, ktorý mala po druhej svetovej vojne, pred februárom [[1948]].
 
V [[máj]]i bolo v Národnom zhromaždení schválené programové vyhlásenie vlády; za jednu z hlavných úloh považovala vláda prípravu [[federácia|federácie]]. Zároveň však v [[Moskva|Moskve]] prebiehali československo-sovietske rokovania na najvyššej úrovni; československá delegácia si vypočula od [[Leonid Iľjič Brežnev|Brežneva]] veľmi ostrú kritiku politických pomerov v ČSSR. Ten žiadali rázne opatrenia proti antisocialistickým a [[pravica (politika)|pravicovým]] silám, ktoré sa podľa ich názoru výrazne aktivizujú. Na schôdzke vo [[Varšava|Varšave]] v [[júl]]i [[1968]] schválili predstavitelia [[Bulharsko|Bulharska]], [[Maďarsko|Maďarska]], [[NDR]], [[Poľsko|Poľska]] a [[ZSSR]] Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ. Podľa názoru „päťky“ sa v Československu pripravovala [[kontrarevolúcia]]. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby. O dva dni predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list, v ktorom vyvracalo neopodstatnené obvinenia a neoprávnenou kritiku, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť [[socializmus]] v inej krajine. Po zverejnení varšavského listu a odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov, k posilneniu dôvery k vedeniu KSČ (78% občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.
 
Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ [[Alexander Dubček|Alexandra Dubčeka]] bol však zmarený. Na základe predošlých dohôd jednotlivých socialistických krajín a [[Brežnevova doktrína|Brežnevovej doktríny]] bola pripravená okupácia krajiny. [[20. august]]a [[1968]], bol vydaný predom pripraveným vojskám Varšavskej zmluvy rozkaz na obsadenie územia Československa. [[21. august]]a [[1968]] vojská [[Varšavská zmluva|Varšavskej zmluvy]] prekročili hranice. Okupáciou Česko-Slovenska v podstate skončil proces, ktorý sa začal nazývať [[Pražská jar]]. [[Alexander Dubček|Dubček]], [[Smrkovský]] a [[Oldřich Černík|Černík]] boli intervenčnými vojskami zatknutí a odoslaní do ZSSR. Čoskoro za nimi odišiel aj prezident [[Ludvík Svoboda (prezident)|Svoboda]]. Vedenie KSČ pod nátlakom nakoniec v [[Moskva|Moskve]] podpísalo dohodu o konsolidácii situácie v republike. Nasledovalo obdobie, v ktorom sa postupne dostali k moci politici, ktorí začali tzv. [[normalizácia (ČSSR)|normalizáciu]]. Z KSČ postupne vylúčili asi 400 000 členov. [[26. január]]a [[1969]] sa na Václavskom námestí v Prahe upálil na protest proti okupácii krajiny študent [[Jan Palach]]. Akékoľvek pokusy zmeniť politický systém v republike boli na dlhú dobu 20 rokov potlačené.
 
==== Obdobie „normalizácie“ ====
V roku [[1968]] sa [[Bratislava]] stala prvýkrát hlavným mestom Slovenska. Dňa 1. januára [[1969]] vstúpil do platnosti zákon o [[federácia|federácii]]. Od tohto momentu sa [[ČSSR]] skladala z dvoch socialistických republík, ČSR a SSR. V [[apríl]]i [[1969]] sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ [[Gustáv Husák]], ktorý sa pridal k normalizátorom. Od roku [[1975]] vykonával súčasne aj funkciu prezidenta. V [[január]]i [[1977]] skupina československých občanov vydala dokument [[Charta 77]], v ktorom obhajovali ľudské a občianske práva.
 
==== Rok [[1989]], [[Nežná revolúcia]] ====
Zmena režimu, ako aj obrat v zahraničnej politike, nastali až po novembri [[1989]], kedy prebehla tzv. [[Nežná revolúcia]]. Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom, orientovaným najmä na Západ. V rokoch [[1989]]{{--}}[[1991]] pokojne odišli sovietske vojská, ktoré sa na území krajiny nachádzali od roku [[1968]].
 
=== ČSFR 1990 ===
[[Súbor:CoA CSFRc.svg|thumb|upright|štátny znak Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky]]
Po novembri [[1989]] sa uskutočnili viaceré reformy smerom k [[demokracia|demokracii]], krajina sa začala vyrovnávať so svojou [[komunizmus|komunistickou minulosťou]]. Z názvov republík (Česká republika a Slovenská republika) bolo odstránené slovo ''socialistická'' a na jar roku [[1990]] bola prijatý ústavný zákon obsahujúci aj zmenu názvu celého štátu na Českú a Slovenskú federatívnu republiku (ČSFR). V júni 1990 sa v ČSFR konali prvé slobodné voľby do [[Federálne zhromaždenie (Česko-Slovensko)|Federálneho zhromaždenia]], [[ČNR]] a [[SNR]]. Víťazi druhých slobodných volieb, v Česku pravicová [[ODS]], na Slovensku ľavicové národne orientované [[HZDS]], v júni [[1992]] intenzívne rokovali o vzťahoch slovenských a českých orgánov. Krátko po [[17. júl]]i [[1992]], kedy bol v SNR schválený dokument [[Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky]], sa dohodli v Bratislave na rozdelení štátu.
 
[[1. september|1. septembra]] [[1992]] bola SNR prijatá a [[3. september|3. septembra]] [[1992]] podpísaná [[Ústava SR]]. [[1. január]]a [[1993]] nasledoval pokojný zánik ČSFR, rozdelenie krajiny na dnešné [[Slovensko]] a [[Česko]].
 
== Vznik dnešnej Slovenskej republiky ==
Anonymný používateľ