Dejiny slovenčiny: Rozdiel medzi revíziami

Značka: Možný vandalizmus
== 11. až 18. storočie ==
=== Gramatika, fonetika a lexika starej slovenčiny ===
aaaaaaaaaaaaaaaahjagfusheorg486z76h543rb47687ger
====Fonológia ====
Vo vývine [[fonológia|fonologického]] systému a jeho [[fonetika|fonetickej]] realizácie sa v starej slovenčine výrazne prejavila najmä tendencia k zjednodušovaniu a súčasne symetrizovaniu čiastkových štruktúr.
 
Po zmenách v 10. storočí stará slovenčina mala samohlásky a—ä, o—e, é, u—i, y, ktoré mohli byť krátke i dlhé. V krátkom vokalizme najskôr začalo zanikať ä. V západnej slovenčine spravidla splynulo s a (pata), vo východnej slovenčine s e(peta). V strednej slovenčine sa pôvodné ä (za praslovanské ¸e) zachovalo po perniciach (päta, mäso, žriebä, vädnúť), po iných spoluhláskach sa zmenilo na a (ťahať, radatď.). Takmer v celej slovenčine staré ě splynulo s e a pôvodné y s i. Len v časti juhovýchodnej strednej slovenčiny sa uskutočnila zmena y> e (z pôvodného ryby je tu rebe a podobne).
 
Zo zmien v dlhom vokalizme starej slovenčiny dôležitá bola diftongizácia a po nej nasledujúca monoftongizácia. Diftongizácia neprebiehala rovnomerne. V [[záhorie|záhorskej]] oblasti sa uskutočnila diftongizácia ó> uo, ě> ie, no diftongy tu zakrátko zanikli monoftongizáciou uo> ú, ie> í (kúň, bílí). V ostatnej juhozápadnej časti slovenčiny vznikol iba diftong ie, ktorý buď zanikol monoftongizáciou (v okolí [[Trnava|Trnavy]] a [[Hlohovec|Hlohovca]] je bílí) alebo rozkladom ie>jé (v okolí [[Piešťany|Piešťan]] je bjélí). V severnej západnej slovenčine sa uskutočnila diftongizácia é > ie, ó> uo. No ani tu sa diftongy neudržali, zanikli rozkladom ie> je, uo> vo alebo ie>jé, uo> vó (je tu bjelí, kvoň alebo bjélí, kvóň). V podobnom rozsahu sa diftongizácia realizovala aj v prevažnej časti východnej slovenčiny. Tu však diftongy zanikli monoftongizáciou ie> í, uo> ú a výsledky v čase všeobecnej straty kvantity sa skrátili (dnes je tu kuň, bili). Ani v areáli strednej slovenčiny diftongizácia neprebiehala rovnomerne. V severozápadnej časti sa uskutočnila diftongizácia ó > uo, é> ie a diftongy sa dodnes zachovali (kuoň, bieli). Zachovanie diftongov bolo príčinou vzniku diftongu ia z pôvodného dlhého ä (asi v 15. storočí). Napokon v koncovkách analogicky podľa iných tvarov vznikol tu aj diftong iu (napríklad tvar vlčiu vznikol podľa tvarov vlčia, vlčie a podobne). V [[gemer]]ských nárečiach sa diftongy vyvíjali ďalej zmenami uo> ua, ie> ia. Pôvodné dlhé ä sa nediftongizovalo (je tu kuaň, biali, ale p{{unicode|a̋}}tok). V časti novohradských nárečí sa pôvodné dlhé samohlásky ó, é v zatvorenej realizácii zachovali, no vznikli tu klesavé diftongy zmenami dlhé ä> ei, ý> ei (dnes kóň, béda, ale peitok, peitaťi). Pôvodné dlhé ó, é, respektíve zatvorené o, e sa zachovali aj v časti východoslovenských sotáckych nárečí.
 
Aj vývin konsonantizmu starej slovenčiny charakterizovala tendencia k redukcii konsonantických [[fonéma|foném]], respektíve ich realizácii a súčasne ku kompletizácii (symetrizácii) čiastkových štruktúr. Redukciou bola najviac zasiahnutá mäkkostná konsonantická korelácia, t. j. súbor mäkkostných párov b—b´, p—p´, m—m´, v—v´, d—ď, t—ť, n—ň, l—ľ, r—ŕ, s—ś, z—ź, ktorý sa v starej slovenčine konštituoval hneď po zániku jerov. V južnej časti západnej slovenčiny po asibilácii ď> dź, ť> ć mäkké spoluhlásky zanikli (zachovalo sa iba ň za praslovanské nj v záhorských nárečiach). V severnej časti západnej slovenčiny sa po asibilácii ď> dz, ť> ć zachovali len páry n—ň, l—ľ. Vo východnej slovenčine sa po asibilácii ď> dź, ť> ć okrem párov n—ň, l—ľ zachovali aj páry s—ś, z—ź. V sotáckych nárečiach sa pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia zachovala dodnes a po asibilácii vznikli páry dz—dź, c—ć. V strednej slovenčine sa pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia rozpadávala v nerovnakom čase. Najskôr začala zanikať v jej severozápadnej časti. Tu sa zachovali len páry d— ď, t—ť, n—ň, l—ľ. Miestami najmä vplyvom starších i mladších nemeckých kolonizácií stratili mäkkosť aj spoluhlásky ď, ť, ň, ľ, respektíve zachovali sa v nepôvodnom rozsahu. V juhovýchodnej časti pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia pretrvávala až do 15. storočia. V tejto oblasti nastala v 12. storočí aj zmena ky, gy, chy> ki, gi, ch'i (porovnaj rebe, ale kivaťi, chiba, hinúťi), ktorá je známa aj v iných slovanských jazykoch so staršou mäkkostnou konsonantickou koreláciou (napríklad v ruštine). Asi v priebehu 15. storočia sa aj tu pôvodná mäkkostná konsonantická korelácia rozpadla a ustálili sa iba páry d— ď, t—ť, n—ň, l—ľ. V časti gemerskej oblasti sa výskyt mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, /'redukoval vplyvom nemeckej, respektíve valaskej kolonizácie (nydäleko Kämenäny, dyte [dieťa], vel{{unicode|a̋}} [veľa]), prípadne zmenami ď> dž, ť> č, ktoré sa vyslovujú ako chorvátske đ a ć (miestami je dodnes radošć, ćicho a podobne).
 
Medzi staršie výraznejšie zmeny v slovenčine patrí zmena g> h, ktorá je známa aj v [[Čeština|češtine]], [[Hornolužická srbčina|hornej lužickej srbčine]], ba aj v [[Ukrajinčina|ukrajinčine]], [[Bieloruština|bieloruštine]] a v časti ruských nárečí. V [[Slovenčina|slovenčine]] sa uskutočnila v [[12. storočie|12. storočí]]. Pre slovenčinu je charakteristické, že sa pôvodné g zachovalo v skupine zg (porovnaj rázga, mozgy). Zachovanie g v tejto skupine umožnilo potom prenikať do konsonantizmu starej slovenčiny novému g najmä prostredníctvom prevzatých slov. Tak sa dokompletizoval systém velár (zo staršieho systému k—g : ch vznikol systém k—g, ch—h), ktorý sa v slovenčine zachoval dodnes. Podobne nové dž, ktoré vzniklo už v ranej etape vývinu slovenčiny, dokompletizovalo zasa systém sykaviek. Zo systému sykaviek dz, c—č vznikol systém dz—dž, c—č, respektíve dz—c, dž—č. Zo zmien sykaviek v starej slovenčine na seba upozorňuje zmena č> š', š v gemerskej oblasti.
 
Niekoľko dôležitých hláskových zmien v starej slovenčine nastalo na rozhraní [[Morféma|morfém]] a [[Slovo (jazykoveda)|slov]]. Z nich je dôležitá najmä znelostná neutralizácia (znelostná asimilácia). Jej začiatky siahajú asi do 13. storočia. V slovenčine sa znelostná neutralizácia pozične realizovala dôsledne, t.j. pred párovými aj nepárovými znelými (teda aj pred m, n, l, r, j) i neznelými. Iba neutralizácia v> f sa nerealizovala dôsledne. V strednej slovenčine sa napríklad vyskytuje iba na začiatku slov (je tu ftom, ale speu, sľiuka). Inou dôležitou zmenou na rozhraní [[morféma|morfém]] a slov bolo zjednodušovanie starších zdvojených spoluhlások. Napríklad v strednej slovenčine slová mäkí, rosipať, oca vznikli zo slov mäkkí, rossipať, occa (pôvodné mäkký, rozsypati, otca) a podobne. Pôvodný stav sa zachoval v oblasti [[Považie|Považia]] (je tu makkí, rossipat, occa). Tu vznikli aj nové zdvojené spoluhlásky (napríklad šillo, jenna zo šidlo, jedna a iné).
 
Po zániku jerov sa podstatne zmenila štruktúra [[slabika|slabiky]]. Okrem otvorených slabík (typ doma) sa mohli vyskytovať aj slabiky zatvorené (typ dom z praslovanského domí*). Nové otvorené i zatvorené slabiky vznikali odstraňovaním skupín sonór a konsonantov na začiatku a na konci slov a tvarov. Spojenia sonór a konsonantov na začiatku slov sa odstraňovali predsúvaním alebo vsúvaním [[samohláska|samohlások]], t.j. vznikali zatvorené i otvorené slabiky (ortuť, lehota je zo staršieho rtuť, ľhota, respektíve ľgota). Zo skupín konsonantov a sonór na konci slov a tvarov spravidla vznikali zatvorené slabiky (z pôvodného vétr, blázn, mysľ je vietor, blázon, myseľ, v nárečí blázen, veter). Na väčšine územia starej slovenčiny sa zachovala staršia štruktúra slabiky so slabičným r, l, ktoré mohlo byť krátke i dlhé. Vo východnej slovenčine slabičné r, / zaniklo (porovnaj verba, śmerc, tvardi s vŕba, smrť, tvrdý).
 
Napokon v mladšom období vývinu slovenčiny sa zmenil pomer medzi krátkymi a dlhými, respektíve prízvučnými a neprízvučnými slabikami. V západnej slovenčine sa dlhé slabiky v zásade zachovali. Prízvuk je nevýrazný a býva na prvej slabike slova. V strednej slovenčine sa pôsobením rytmického krátenia dlhé slabiky zredukovali. Okrem menej výrazného prízvuku na prvej slabike slova sa tu vyskytuje aj prízvuk na predposlednej slabike spravidla sprevádzaný tónom nerovnakej intenzity. Vo východnej slovenčine sa po všeobecnej strate kvantity ustálili len krátke slabiky. Súčasne sa však na predposlednej slabike ustálil výrazný prízvuk. Podobne sa kvantita a prízvuk vyvíjali v susednej [[Poľština|poľštine]].
 
==== Morfológia ====
Anonymný používateľ