Henry Miller: Rozdiel medzi revíziami

'''Henry Valentine Miller''' (* [[26. december]] [[1891]], [[New York (mesto)|New York]], [[New York (štát)|New York]], [[Spojené štáty|USA]] - † [[7. jún]] [[1980]], [[Los Angeles]], [[Kalifornia]]) bol americký románopisec a maliar. Bol známy svojim odklonom od foriem existencialistickej literatúry a rozvojom nového typu románu (zmes románu, autobiografie, sociálnej kritiky, filozofických reflexií, surrealistických voľných asociácií a mysticizmu), ktorá zreteľne vždy opisuje reálny život Henryho Millera a taktiež je fiktívna. Práce, ktoré najviac charakterizujú tento jeho štýl, sú ''Obratník Raka'', ''Obratník Kozorožca'' a ''Čierna jar''. Písal tiež cestovné memoáre a sociálno-kritické eseje a analýzy.

Narodil sa do rodiny krajčíra Heinricha Millera a Louisy Marie Neitingovej v štvrti Yorkville na [[Manhattan]]e s nemeckým katolíckym dedičstvom. Ako dieťa žil na 662 Driggs Avenue vo Williamsburgu, v [[Brooklyn]]e, známy v tých časoch (a často zmieňovaný v jeho prácach) ako 14. obvod. Ako mladý muž bol aktívny v socialistickej strane (jeho bývalý idol bol čierny komunista [[Hubert Harrison]]). Krátko - iba jeden semester - navštevoval the City College v New Yorku. Hoci bol výnimočný študent, nebol ochotný tu byť ukotvený, tobôž nie podrobiť sa tradičnému univerzitnému systému vzdelávania.

Jeho prvou manželkou bola Beatrice Sylvas Wickensová, s ktorou sa oženil v roku [[1917]]. V rokoch [[1928]] - [[1929]] Miller strávil niekoľko mesiacov v [[Paríž]]i so svojou druhou manželkou June Edith Smithovou (June Millerová). Ďalší rok sa presunul do Paríža bez sprievodu a žil tam až do vypuknutia [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. HociPočas prvého roka v Paríži mal Miller málo alebo vôbec žiadne peniaze, cez jeho prvý rok v Paríži,no veci sa začali meniť, sokeď stretnutím sstretol [[Anaïs Nin]], ktorá s Hughom Guilerom zaplatila všetky položky počas tridsiatych rokov vrátane nájmu za krásny a moderný apartmán na adrese 18, villa Seurat. Anaïs Nin sa stala jeho milenkou a financovala jeho prvú tlač knihy „Obratník Raka“ v roku [[1934]] s peniazmi od Otta Ranka.

Na jeseň roku [[1931]] Millera zamestnal časopis ''Chicago Tribune (Parížska edícia)'' ako korektora vďaka jeho priateľovi Alfredovi Perlèsovi, ktorý tu pracoval. Miller využil túto príležitosť na predloženie niekoľkých svojich článkov pod Perlèsovým menom, keďže iba redakčným zamestnancom bolo povolené publikovať v novinách. Toto obdobie v Paríži bolo pre Millera veľmi kreatívne a vtedy vznikla významná a podnetná sieť autorov okolo villy Seurat. Jeho celoživotným priateľom sa stal mladý britský autor [[Lawrence Durrell]]. Durrell, ktorý žil na [[Korfu]], pozval Millera do [[Grécko|Grécka]]. Návštevu Miller neskôr opísal v jednom zo svojich diel. Millerova korešpondencia s Durrellom bola neskôr publikovaná. Počas parížskeho obdobia bol tiež ovplyvnený francúzskymi [[Surrealizmus|surrealistami]].

Kým si Miller zriaďoval základňu v Big Sur, 'Obratníkovskéobratníkovské' knihy , v USA stále zakázané v USA, boli publikované vo Francúzsku vydavateľstvom „ObelisObelis Press Press“ a neskôr vydavateľstvom „OlympiaOlympia Press“Press. Tam si získavali popularitu medzi oboma Európami a rozličnými enklávami amerických kultúrnych exulantov. Ako výsledok boli knihy často pašované do USA, kde dokázali maťmali dominantný vplyv na novú generáciu spisovateľov medzi [[Bítnici|Beatnikmi]] (najmä [[Jack Kerouac]]). Niektorí z nich si prevzali z Millerových diel štylistické a tematické princípy nájdené v Millerových dielach.

Publikácia Millerovho „Obratníku Raka“ viedla v roku [[1961]] k sérii obscénnych hodnotení, ktoré testovali americké právo o pornografii. Americký najvyšší súd ( The U.S. Supreme Court), in Grove Press, Inc., v. Gerstein, citovaný Jacobellis v. Ohio (ktorý sa rozhodol v ten istý deň v roku 1964) zrušil nálezy obscénností a uznal túto knihu za literárnu prácu ; bola to jedna z pozoruhodných udalostí, ktoré sa stala známa ako sexuálna revolúcia. Elmer Gertz, právnik, ktorý víťazne vyargumentoval počiatočný prípad publikovania románu v [[Illinois]], sa stal Millerovým celoživotným priateľom. Ich objemnábohatá korešpondencia bolavyšla publikovanátlačou.

V roku [[1968]] podpísal Miller “Vojnový daňový protest“Protest spisovateľov a redaktorov”vydavateľov proti vojnovej dani” (Writers and Editors War Tax Protest), záväzok, že odmietnu platiť dane na protest voči [[Vojna vo Vietname|vojne vo Vietname]].

Po presune na „Pacifické palisády“ konalorganizoval nespočítateľné večierky s kopou slávnych ľudí. Jeho kuchár a domovník bol mladý model prezývaný Twinka Thiebaud, ktorý neskôr napísal knihu jeho večerných rozhovorov : RefelxieReflexie, (publikovanévyšli vydavateľstvomv Capraroku Press1981 vvo rokuvydavateľstve 1981Capra Press). Vo februári v roku [[2011]] rozsiahlo prepísané a premenované : Čo vedel Doncha? o Henrym Millerovi, Thiebaudove spomienky Millerovho stolovníctva boli publikované vydavateľstvom „Eio Books“.

Vo svojich dielach odmietal americký spôsob života, snažil sa popísaťopisovať zmyslové prežitky. To viedlo k názoru, že jeho diela sú nemravné, vulgárne, urážlivé, aže kaziacekazia výchovu mládežemládež, a preto asi do roku [[1956]] nesmeli v USA vychádzať, v tomto období vychádzali vo [[Francúzsko|Francúzsku]] v Paríži. Svojim voľnýmVoľným prístupom k [[Pohlavný styk|sexu]] ovplyvnil hnutie [[hippies]].

Väčšina kritikov sa zhoduje v názore, že v niektorých dielach ho jeho snaha odtabuizovať sex doviedla až k [[pornografia|pornografii]].

Posledné štyri roky svojho života udržiaval stálu korešpondenciu (viac ako 1 500 listov) s Brendou Venus, mladou a temperamentnou playmate (Playboy), herečkou a tanečnicou. Článok detailne opisujúci ich aféru bol uverejnený v špeciálnej edícii Playboy-uPlayboya v roku [[1996]], ktorý nazval Brendu Millerovou "súmračnou múzou" cez jeho pripútanie na lôžko počas posledných rokov jeho života. Pred smrťou filmoval Miller s Warrenom Baettym pre jeho film Reds. Hovoril o jeho pozdravoch Johnovi Reedovi a Louise Bryantovej ako časť série "svedectiev". Film mal premiéru 18 mesiacov po Millerovej smrti. Miller zomrel v "Pacific Palisades" v roku 1980 ako 89-ročný. Po smrti bol spopolnený a jeho popol bol rozptýlený na Big Sure.

Millerove dokumenty boli darované UCLA Young Research Library Department of Special Collections (Mladá Výskumná Knižnica Špeciálnych Kolekcíi).The Henry Miller Art Museum at Coast Gallery in Big Sur, the Harry Ransom Humanities Research Center na University of Texas at Austin, a UCLA - všetky vlastnia selekciuvýber Millerových akvarelov ako aj The Henry Miller Museum of Art v Omachi City v Nagano, Japonsko, pred zatvorením v 2003. Časť korešpondencie medzi Grove Press a Henrym Millerom je aktuálne umiestnená v Special Collections Research Center na Syracuse University. Special Collections at the University of Victoria drží významnú kolekciu Millerových rukopisov a korešpondencie , vrátane opravených (na stroji prepísaných) rukopisov diel Max a Tiché dni v Clichy, tak istotakisto ako MillerováMillerova dlhá korešpondencia s Alfredom Perlèsom.

* ''Tiché dnydni v Clichy'' – [[1956]] Paríž, [[1987]] New York

* ''Úsmev pod provazovýmpovrazovým rebríkom''