Žiarovka: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 178.143.251.174 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Vasiľ |
|||
Riadok 18:
Prvé pokusy o zostrojenie žiarovky spadajú do roku 1854, kedy prvý odporový zdroj svetla vytvoril nemecký hodinár Henrich Göbel. Elektrickú žiarovku (v dnešnom ponímaní) vynašli nezávisle na sebe Joseph Swan z Newcastle vo Veľkej Británii v r. 1878 a [[Thomas Edison]] v [[Spojené štáty|USA]] v r. 1879. Funguje na princípe odporového zahrievania [[vodič]]a elektrickým prúdom ktorý ním preteká. Pri vysokej teplote vlákno žiarovky [[elektromagnetické žiarenie|žiari]] ako [[absolútne čierne teleso]] v [[infračervené žiarenie|infračervenom]] a [[ultrafialové žiarenie|ultrafialovom]] a viditeľnom spektre. Sklenená [[Banka (chémia)|banka]] žiarovky je však pre ultrafialové žiarenie nepriepustná.
Pôvodné Edisonove žiarovky mali [[uhlík]]ové vlákno, dnes sa zvyčajne využíva [[volfrám]], ktorý lepšie odoláva vysokým [[teplota|teplotám]]. Volfrámové vlákno je stočené do špirály (špirála je dlhá približne 2cm, po roztiahnutí má vlákno takmer meter). Prechodom elektrického prúdu sa rozžeraví na 2500 °C, kedy wolfrám emituje biele svetlo. Aby vlákno [[horenie|nezhorelo]], je umiestnené v [[sklo|sklenenej]] banke, z ktorej je vyčerpaný [[vzduch]]. [[tlak|Podtlak]] by ale spôsobil nebezpečnú [[implózia|implóziu]] pri náhodnom rozbití banky, preto býva [[vákuum]]
Žiarovka spotrebuje len časť [[príkon]]u na svetlo. 92% energie je vyžiarené v iných [[elektromagnetické spektrum|spektrách]] a ako [[teplo]].
| |||