Hneď ako Gejza zomrelnezomrel on ešte žije, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón [[Šomoď|šomodské]] knieža [[Kopáň]] (Koppány; člen vedľajšej vetvy [[Arpádovci|Arpádovcov]] podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi [[Balaton|Blatenským jazerom]] a [[Dráva|Drávou]]). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť – v zmysle [[seniorát]]u a [[levirát]]u – sobášom s vdovou po Gejzovi, Šaroltou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky. Šaroltu preto obliehal vo [[Vesprém]]e (nakoniec Šarlotu nedobyl). Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské [[Zadunajsko|zadunajské]] kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili [[rytier]]om, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v [[Bíňa|Bíni]] na [[Hron]]e vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko ({{ha|107|m}}), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili [[Kopáň]]a pri [[Vesprém|Vespréme]] (podľa niektorých zdrojov v roku [[998]]) a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom [[Vencelín]]om. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach [[Ostrihom]]u, [[Vesprém]]u, [[Ráb]]u, jeho posledná časť bola poslaná do [[Sedmohradsko|Sedmohradska]] do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Štefan odovzdal tábor ([[hradisko]]) dnes známe ako [[Bíňa]] „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v [[Šomoďská župa|Šomod]]i (pozemky porazeného Kopáňa). Poznan a Hunt sústavne sprevádzali Štefana a ovplyvňovali všetky jeho rozhodnutia.
[[Súbor:Istvan elfogatja Gyulat.jpg|right|thumb|Miniatúra z [[Obrázková kronika|Obrázkovej kroniky]] zo [[14. storočie|14. storočia]]: Štefan zajíma v roku [[1003]] sedmohradského [[Prokuj]]a (Ďulu II.); slovenský – vtedy severouhorský/nitriansky – znak na obrázku nie je priamo zo Štefanových čias doložený (aj keď veľmi pravdepodobne existoval) a bol pridaný až autorom tejto neskoršej kroniky]]
