Sokrates: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Revízia 5892963 používateľa 109.230.31.113 (diskusia) bola vrátená |
d →Filozofia[2]: Dopísanie Sokratovho poznania |
||
Riadok 28:
Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj [[hudba|hudbou]], [[gramatika|gramatikou]], [[geometria|geometriou]] a [[aritmetika|aritmetikou]]. Mal silné [[morálka|morálne]] [[kvalita|kvality]] – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.
== Filozofia ==
== Filozofia<ref>SAPÍK, M.: Filosofie: Kapitoly z filosofie, dějin filosofie a antropologie. Praha: Univerzita Jana Amose Komenského, 2007. ISBN 978-80-86723-33-4</ref> ==▼
Sokratovo učenie sa začína významným procesom premeny obrazu filozofie ako univerzálneho syntetického celku a predstava filozofa ako univerzálneho vedca. Podľa Sokrata filozof nemá dokonca ani nesmie byť vševediaci. To čo má filozofa predovšetkým zaujímať, to je človek a jeho svet ľudských vecí.
Riadok 37:
Zrod dialektiky ako vedomej filozofickej metódy sa začína až od Sokratovho učenia dialógu. Tento dialóg je založený na tom, že každý názor sa môže prijať, ale predtým sa musí podrobiť rozboru s odkrytím jeho hraníc i nevedomosti toho, kto vypovedal, a to všetko je súborne konfrontované nielen s osobnou skúsenosťou ale i s hľadaním jeho objektívneho obsahu. tak sa ukazuje problém v pohybe, neustále sa vynárajú nové a nové názory pre a proti, čím si filozofiu človek stále uvedomuje hlbšie sám seba a naráža na svedomie, ako zosobnenie vnútorného mravného princípu. Hlas svedomia môžeme chápať ako nejaký maják ľudskosti.
Sokratova metóda má prioritný teoreticko-praktický význam so zameraním na rozvinutie osobného vedomia a zodpovednosti.<ref>SAPÍK, M.:
Filosofie: Kapitoly z filosofie, dějin filosofie a antropologie.
▲
== Sokratova metóda
[cit.201-10-29]. Dostupné na: <http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit>.</ref> ==▼
= '''dialektika''' čiže rozhovor, spočívajúci v analýze pojmov, v ktorom sa mali prostredníctvom definície ustáliť pojmy so všeobecnou platnosťou. Táto metóda bola dvojaká: negatívna a pozitívna.
Negatívna metóda sa zakladala na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov, dovedenie ich k sebakritike, príprava žiakov na hľadanie toho, čo ešte nevedia) a na dialektike (kladenie otázok, analýza odpovedí ďalšími otázkami a privedenie žiakov k tomu, že museli uznať nesprávnosť dovtedajších svojich tvrdení). Pozitívna metóda spočívala v duševnom pôrodníctve čiže v takom kladení otázok a usmerňovaní odpovedí žiakov, že sa nakoniec dosiahla základná definícia pojmu. V oboch etapách sa používala indukcia ako odvodzovanie všeobecného pojmu z jednottivých konkrétnych príkladov. S indukciou sa spájala dedukcia, pri ktorej sa zo získaného všeobecného pojmu alebo definície vyvodzujú konkrétne závery. Sokrates sa svojou metódou neusiluje dosiahnuť nové vedomosti, ktoré by sa opierali o pozitívnu skúsenosť, ale sa usiluje iba o znalosť všeobecných pojmov, ktoré sú preňho kritériom pravdy.
Bola to metóda skúšania ľudí, vytrhávania ich z vonkajšieho sveta a uzatvárania do primerane usmernenej autorefelxie.<ref>PIAČEK - KRKAVČÍK. Otvorená filozofická encyklopédia. 1999.
== Poznanie ==
Na ceste k poznaniu pravdy používa Sokrates induktívne argumenty a univerzálne definície. Na rozdiel od subjektívno-relativistického učenia sofistov bol Sokrates presvedčený o tom, že sa človek môže silou svojho rozumu dopracovať k všeobecným, pevným, univerzálne platným pojmom. Tieto univerzálne pojmy (definície) nie sú čisto subjektívne, pretože majú svoj základ v objektívne existujúcich faktoch skutočnosti. Univerzáliá nám poskytujú, na rozdiel od meniacich sa a zanikajúcich jednotlivých objektov našej každodennej skúsenosti, niečo stáleho a istého. V Sokratovom učení univerzálnych definícií pokračoval Platón, ktorý pravdepodobne objavil v týchto definíciách absolútne idey. Akademici im dodali rafinovanú matematickú formu, ktorú definície dosiaľ postrádali. Za priznanie oddelenej existencie ideám robí Aristoteles zodpovedným Platóna.
K univerzálnym definíciám nedochádza Sokrates formou poúčavých prednášok, ale dialógom (dialektický proces). V rozhovore začínajúcom kladením jednoduchých a krátkych, ale dobre premyslených a sformulovaných otázok, ktorými sa snaží vymámiť a preveriť latentné vedomosti od spoludiskutéra, postupujúc od jednotlivín k univerzálnym definíciám a k sebapoznaniu, sa Sokrates riadi heslom „Viem, že nič neviem". Tento jeho preverovací metodický postup „testovania náhľadov", ktorého cieľom je dospieť k istému poznaniu, sa nazýva elenchos. Úlohou prvej časti vedenia debaty zvanej Sokratovská irónia je doviesť diskutéra k uvedomeniu si svojej nevedomosti. Sokratovým cieľom však nebolo ponížiť s ním diskutujúceho partnera, ale spoznať pravdu, aby mohol správne konať. Úloha poznania je teda praktická. Spôsob svojho filozofovania, ktorý pomáha ľuďom pri zrode myšlienok v procese poznávania a najmä sebapoznávania, chápe Sokrates ako maieutiku (pôrodné babstvo).
Poznanie má slúžiť ako prostriedok k dobrému a správnemu etickému konaniu a správaniu, zušľachťovaniu duše a čnostnému životu. V tomto zmysle chápe i nápis na chráme v Delfách „Gnóthi seautón" (Poznaj sám seba). Hlboko nábožensky založený Sokrates uznával existenciu svedomia (daimonion), ktorý tajomný, vnútorný hlas nazýval božským prvkom v človeku. Hlásaním, že keď niečo poznáme, nemôžeme to tak nekonať, zastáva Sokrates identitu poznania (vedenia) a čnosti. Aristoteles kritizoval jeho prehnaný etický mtelektualizmus poukázaním na fakt morálnej slabostí (gr. akrasia), ktorá môže spôsobiť, že človek často koná i to, o čom vie, že je zlé. Všetky čnosti sú navzájom spojené v nerozbornej jednote. I keď eudemonický (gr. eudaimonia šťastie) charakter Sokratovej etiky nie je z teistického hľadiska úplný, treba vysoko oceniť jeho snahu o založenie etiky na poznaní ľudskej prirodzenosti. Na rozdiel od relativistickej etiky uznáva Sokrates stálosť ľudskej prirodzenosti, etických hodnôt a mravných noriem. Snažil sa položiť racionálne základy nielen etike, ale hľadal i rozumové zdôvodnenie náboženských úkonov. Jeho výrok: „Skôr poslúchnem Boha ako vás" (zaznamenaný v Platónovej Obrane Sokrata), ktorý vyslovil pred súdnym tribunálom, obviňujúcim ho z bezbožnosti a kazenia mládeže, vyznieva tak jednoznačne, ako odpoveď Petra a apoštolov pred židovskou veľradou: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (p. Skutky apoštolov 5, 29).<ref>KOVAČKA, M. 5000 rokov filozofie, náboženstva, vied a umení. Bratislava: STATIS, 2001. ISBN 80-85659-26-3.</ref>
== Názory na Sokrata ==
| |||