Nebola výzbroj ani výstroj, využívalo sa ukoristeného nemeckého materiálu. Armáda sa podieľala na obnove národného hospodárstva. Likvidovala skupiny banderovcov, prichádzajúcich z Ukrajiny cez Poľsko, ktoré terorizovali obyvateľstvo na Slovensku.
Vo voľbách 1946 KSČ spolu so sociálnymi demokratmi výrazne vyhrala, samotný Svoboda strácal dôveru KSČ aj ZSSR. Začiatkom roka 1948 sa rastúce politické napätie vyvinulo vdo otvorenúotvorenej krízekrízy. Dňa 20. februára 1948 dvanásť nekomunistických ministrov, členov národno-socialistickej, ľudovej a slovenskej demokratickej strany, podalo demisiu, ktorú prezident Beneš prijal. Títo ministri spoliehali na to, že ju prezident neprijme a že podporí vojenské jednotky s nimi sympatizujúcich veliteľov. Do ulíc vyšli tisíce pracujúcich s podporou tzv. ľudových milícií, nelegálnych polovojenských jednotiek, založených 23. februára 1948 ako ozbrojená stráž priemyselných podnikov, ovládaných ministerstvom vnútra. Armáda zostala neutrálna v súlade so stanoviskom prezidenta aj ministra zahraničia Jana Masaryka. K vystúpeniu armády by "muselo dať povel armádne velenie, konkrétne minister L. Svoboda a prezident Beneš (...) Obaja zastávali princíp nezasahovania armády do vnútropolitických sporov. K protikomunistickému odporu sa tak mohli odhodlať - či už izolovane alebo v koordinácii - len jednotlivé útvary z vlastnej iniciatívy dôstojníkov. Armádne velenie by potom muselo reagovať na nesplnenie jeho rozkazu o neplnení neutrality. A konečne je tu ešte jeden, hoci hypotetický otáznik, ako by odpovedalo komunistické vedenie a K. Gottwald ako predseda vlády na Stalinovo odporúčanie použiť pomoc sovietskej armády ".<ref>{{Citácia knihy
