Wikipédia

Hippokratova prísaha: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
doplnenie informácii o Hippokratesovi
d Verzia používateľa 188.112.70.73 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Lalina
Riadok 1:
{{bez zdroja}}
--[[Špeciálne:Príspevky/188.112.70.73|188.112.70.73]] 16:09, 22. december 2014 (UTC)'''Hippokratova prísaha''', pomenovaná podľa gréckeho lekára [[Hippokrates (lekár)|Hippokrata z Kósu]], je súbor etických pravidiel pre konanie lekára. Je to text, na ktorý prisahajú budúci lekári. Považuje sa za prvú podstatnú formuláciu lekárskej etiky.
 
Tradične sa pripisuje Hippokratovi alebo niektorému z jeho žiakov, ale jej postoje mohli mať korene aj v učení pytagorejcov.
Řádek 12 ⟶ 13:
 
 
{{Medicínsky výhonok}}
--[[Špeciálne:Príspevky/188.112.70.73|188.112.70.73]] 16:09, 22. december 2014 (UTC)'''Hippokrates'''
'''
--[[Špeciálne:Príspevky/188.112.70.73|188.112.70.73]] 16:09, 22. december 2014 (UTC)Detstvo a prvé dielo
'''
Hippokrates sa narodil okolo roku 460 p. n. l. na gréckom ostrove Kós. Jeho otec Herakleidos bol lekár a svojho syna už od malička vychovával pre toto povolanie. Hippokratova rodina odvodzovala svoj pôvod od boha lekárstva Asklépia
 
[[Kategória:Medicínska etika]]
Po skončení štúdií odcestoval mladý Hippokrates do Grécka a Malej Ázie, odkiaľ sa vrátil už ako známy lekár. Na ostrove Kós potom dlhé roky vyučoval adeptov lekárstva a spísal svoje poznatky v diele, ktoré neskôr nazvali Corpus Hippocraticum a ktoré obsahuje 60 spisov, zrejme od viacerých autorov. Jeho synovia Drakón a Tessalos a jeho zať Polybos pokračovali v rodinnej lekárskej tradícii. Starobu prežil v Larisse, kde okolo roku 375 p. n. l. zomrel.
 
Na ostrove Kós neskôr uctievali Hippokrata ako poloboha. Corpus Hippocraticum je prvým známym uceleným súhrnom poznatkov jednej z najstarších lekárskych škôl staroveku. Jeho zásady ovplyvňovali lekárov nasledujúcich 2000 rokov.
 
Po prvýkrát bolo definované lekárske umenie: „Umenie obsahuje tri časti: chorobu, chorého a lekára. Lekár je služobníkom umenia. Chorý musí spoločne s lekárom bojovať proti chorobe.“
 
K známym aforizmom ďalej patrí: „Život je krátky, umenie dlhé. Správny okamih netrvá dlho, pokus je klamlivý, rozhodnutie ťažké.“
 
Iná zásada: “Osožiť alebo aspoň neuškodiť“ pretrvala až do dnešných časov.
 
Nové vnímanie lekárstva
 
Hippokratovské ponímanie medicíny sa od všetkých predchádzajúcich odlišuje predovšetkým striktným popretím nadprirodzených vplyvov a magických účinkov liečby. Choroba je chápaná racionálne a môže byť teda liečená prirodzenými prostriedkami. Tento postoj je príznačný a celkom typický pre prístup k tzv. „božskej chorobe“, t.j. k epilepsii.
 
Hippokratova škola popierala božský pôvod choroby a považovala ju za bežné ochorenie z prirodzených príčin. Ako základné prvky ľudského organizmu označovali telesné šťavy. Ich normálny pomer (eukrázia) znamenal zdravie, narušený pomer (dyskrázia) spôsoboval ochorenie.
 
Každej telesnej šťave sa pripisovali dve primárne kvality: krv je teplo-vlhká, hlieny sú studeno- vlhké, žltá žlč je teplo-suchá, čierna žlč studeno-suchá.
 
Okrem konštitúcie vplývajú na vznik ochorenia vek a pohlavie. Priebeh ochorenia modifikujú životný štýl a duševné zdravie. Mimoriadne významný prínos Hippokratovej školy spočíva v zdôraznení vplyvu prostredia. Významné sú zemepisná poloha obydlia, prevládajúci smer vetrov, kvalita a skladba pôdy a pitnej vody, klimatické vplyvy, ročné obdobia.
 
Diagnostika chorôb má – v dôsledku nízkej technickej úrovne – menší význam než terapia. Lekár stanovuje, či sa jedná o ochorenie akútne alebo chronické, vyliečiteľné alebo nevyliečiteľné. K diagnostike používa najmä svojich päť zmyslov, ale tiež údaje pacienta.
 
Zásady liečby sú jednoduché a primerané vtedajšej dobe. Lekár má v prvom rade podporovať samoliečiace tendencie organizmu a prispôsobovať svoje zákroky špecifickým podmienkam, teda konštitúcii pacienta, jeho celkovému stavu a životným zvyklostiam.
 
Liečba sa má začať miernejšími prostriedkami. Nevyliečiteľne chorí nesmú byť trápení zbytočnými liečebnými postupmi. V liečbe sa používajú fyzioterapeutické a dietetické postupy, ale aj púšťanie žilou, potenie a vyvolanie zvracania alebo hnačky.
 
Chirurgické zákroky sa obmedzujú prevažne na ošetrenie rán, zlomenín a vymknutí. Správna životospráva prispieva k prevencii chorôb.
 
 
Hippokrates
 
Detstvo a prvé dielo
 
Hippokrates sa narodil okolo roku 460 p. n. l. na gréckom ostrove Kós. Jeho otec Herakleidos bol lekár a svojho syna už od malička vychovával pre toto povolanie. Hippokratova rodina odvodzovala svoj pôvod od boha lekárstva Asklépia
 
Po skončení štúdií odcestoval mladý Hippokrates do Grécka a Malej Ázie, odkiaľ sa vrátil už ako známy lekár. Na ostrove Kós potom dlhé roky vyučoval adeptov lekárstva a spísal svoje poznatky v diele, ktoré neskôr nazvali Corpus Hippocraticum a ktoré obsahuje 60 spisov, zrejme od viacerých autorov. Jeho synovia Drakón a Tessalos a jeho zať Polybos pokračovali v rodinnej lekárskej tradícii. Starobu prežil v Larisse, kde okolo roku 375 p. n. l. zomrel.
 
Na ostrove Kós neskôr uctievali Hippokrata ako poloboha. Corpus Hippocraticum je prvým známym uceleným súhrnom poznatkov jednej z najstarších lekárskych škôl staroveku. Jeho zásady ovplyvňovali lekárov nasledujúcich 2000 rokov.
 
Po prvýkrát bolo definované lekárske umenie: „Umenie obsahuje tri časti: chorobu, chorého a lekára. Lekár je služobníkom umenia. Chorý musí spoločne s lekárom bojovať proti chorobe.“
 
K známym aforizmom ďalej patrí: „Život je krátky, umenie dlhé. Správny okamih netrvá dlho, pokus je klamlivý, rozhodnutie ťažké.“
 
Iná zásada: “Osožiť alebo aspoň neuškodiť“ pretrvala až do dnešných časov.
 
Nové vnímanie lekárstva
 
Hippokratovské ponímanie medicíny sa od všetkých predchádzajúcich odlišuje predovšetkým striktným popretím nadprirodzených vplyvov a magických účinkov liečby. Choroba je chápaná racionálne a môže byť teda liečená prirodzenými prostriedkami. Tento postoj je príznačný a celkom typický pre prístup k tzv. „božskej chorobe“, t.j. k epilepsii.
 
Hippokratova škola popierala božský pôvod choroby a považovala ju za bežné ochorenie z prirodzených príčin. Ako základné prvky ľudského organizmu označovali telesné šťavy. Ich normálny pomer (eukrázia) znamenal zdravie, narušený pomer (dyskrázia) spôsoboval ochorenie.
 
Každej telesnej šťave sa pripisovali dve primárne kvality: krv je teplo-vlhká, hlieny sú studeno- vlhké, žltá žlč je teplo-suchá, čierna žlč studeno-suchá.
 
Okrem konštitúcie vplývajú na vznik ochorenia vek a pohlavie. Priebeh ochorenia modifikujú životný štýl a duševné zdravie. Mimoriadne významný prínos Hippokratovej školy spočíva v zdôraznení vplyvu prostredia. Významné sú zemepisná poloha obydlia, prevládajúci smer vetrov, kvalita a skladba pôdy a pitnej vody, klimatické vplyvy, ročné obdobia.
 
Diagnostika chorôb má – v dôsledku nízkej technickej úrovne – menší význam než terapia. Lekár stanovuje, či sa jedná o ochorenie akútne alebo chronické, vyliečiteľné alebo nevyliečiteľné. K diagnostike používa najmä svojich päť zmyslov, ale tiež údaje pacienta.
 
Zásady liečby sú jednoduché a primerané vtedajšej dobe. Lekár má v prvom rade podporovať samoliečiace tendencie organizmu a prispôsobovať svoje zákroky špecifickým podmienkam, teda konštitúcii pacienta, jeho celkovému stavu a životným zvyklostiam.
 
Liečba sa má začať miernejšími prostriedkami. Nevyliečiteľne chorí nesmú byť trápení zbytočnými liečebnými postupmi. V liečbe sa používajú fyzioterapeutické a dietetické postupy, ale aj púšťanie žilou, potenie a vyvolanie zvracania alebo hnačky.
 
Chirurgické zákroky sa obmedzujú prevažne na ošetrenie rán, zlomenín a vymknutí. Správna životospráva prispieva k prevencii chorôb.V
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokratova_prísaha“