Slovenský animovaný film: Rozdiel medzi revíziami

==70. Roky==

V 70. rokoch nastal rozvoj technologických a výtvarno-animátorských predpokladov v kombinácii s invenčným námetom. Vzniklo viacero animátorských štúdií, často na vysokej úrovni originality, avšak za absencie invenčného námetu. Časté bolo striedanie na režisérskych postoch. Do prevahy sa dostáva objednávková tvorba, čím trpela dramaturgia, tolerancia voči bezduchým námetom, schematizmus v spracovaní scenárov (''Uspávanka'', 1970, ''Myška Plyška'', 1971). Zatiaľ čo v príprave televíznych filmov býval tak námet a dramaturgická scenáristika slabým článkom, v animovanej tvorbe štúdia Slovenskej filmovej tvorby bol práve námet kľúčom k úspechu (''Vlk a kozliatka'', 1975, ''Jablko'', 1977). Knižné vydania a pôvodné literárne predlohy boli špeciálne pripravované pre film (''O nezbednom kapríkovi'', 1972). Medzi televízne seriáli patria ''O baranovi a ovečke'' (1972-1976), ''Širokáň, Bystráň, Dlháň'' (1977-1978), alebo ''Majster Kristián'' (1979). Vo vývine slovenského animovaného filmu prevládajú práce zábavného charakteru. To sa týkalo aj diel s vážnejšou tématikou, ako napríklad v dielach Ivana Popoviča. Medzi paradoxy v tvorbe 70. rokov patril vzťah k filmovej satire. Kritika ostáva na úrovni jednotlivca, nikdy neprekračuje hranice podstaty v systéme rodiacom problémy. Rieši sa životné prostredie (''Turista'', 1972), medziľudské vzťahy, etika. Svoju tvorbu zahájili už v 60. rokoch Ivan Popovič a Jaroslava Havettová. Spolu nakrútili začiatkom 70. rokov významný film ''Socha'' (1970), ktorý možno charakterizovať ako animovaný "arsfilm." Sochár hľadá v kameni sochu, pretože už Michelangelo povedal, že socha je ukrytá v každej skale. Havettová tu kritizuje dogmatizmus.

Sedemdesiate roky, najmä ich začiatok, boli zložitým spoločenským obdobím. Angažovanosť mala prísne metodické vymedzenie. Animovaný film, keďže pracoval s výtvarným materiálom, mal pozíciu o to zložitejšiu. Negatívne prijímaný bol čierny humor, absurdita, expresívna skratka, nadsadenie, čiže prostriedky vlastné animovanej filmovej reči. Napriek tomu badať spoločensko kritický pohyb v animovanej tvorbe 70. rokov. Potrebné bolo v dielach v tejto represívnej dobe namiesto priamočiarosti použitie symboliky a významov.

===Viktor Kubal v 70 rokoch===

==80. Roky==

Od konca 70. rokov je pre náš animovaný film charakteristická diferenciácia výtvarných prejavov a literárnych žánrov. Animovaná tvorba začína disponovať výtvarníkmi špecializovanými na film. Výrazný podiel na celkových výsledkoch animovanej tvorby má naďalej televízia a preferovanie filmových seriálov. Medzi filmami tak dominuje rozprávka, často moderná, parodizujúca klasické príbehy, alebo zaoberajúca sa javmi blízkymi súčasnému divákovi. Spolu s príchodom výtvarníkov z oblasti novinovej kresby do sféry animovaného filmu zaznamenala zvýšený výskyt satirická tématika. Podobne ako v rokoch sedemdesiatych však kritika bola možná iba po určitú hranicu. Kritizovala sa byrokracia, nedobré medziľudské vzťahy a verejné veci. Nikdy však epicentrum ich strojcov (napr. satirické filmy ''Posledný kameň'', ''Blcha a slon'', ''Telefón'', ''Vyššia hra''). Kresliarsky vďačná bola postava zosmiešneného úradníka, prostredníctvom ktorej sa kritizoval karierizmus. V 80. rokoch zaznamenal intenzívny rozvoj bábkový film.

Osemdesiate roky nazývame zlatým obdobím slovenského animovaného filmu. Nastal príklon k spoločensky závažným témam, čo sa týkalo aj animácie. K významným tvorcom patrila v tejto dekáde Jaroslava Havettová (nar. 1942). Oproti Kubalovi sa vyznačovala inou, svojskou poetikou. Jej diela sú charakteristické zovšeobecňovaním morálnych problémov jednotlivca a spoločnosti. Napríklad skúmala fatálne ľudské situácie prostredníctvom ceruzky, vešiaka, šiat a zápaliek v diele ''Kontakty'' (1980). Ostro satiricky vyznieva film ''Prečo máme radi sliepky'' (1986), kde hrdina ničí všetko živé okolo seba a upriamuje sa na svoje ego. Satirický je aj ''Údel'' (1988), pripravený v koprodukcii s pražským štúdiom. Ako animátori tu spolupracovali Ľ. Pavolovová a M.Kimlička podľa predlôh výtvarníčky Z. Vorlíčkovej, hudbu zložil Dežo Ursíny. Je považovaný za najvyhrotenejší Havettovej film. Tragikomicky pôsobí jej film ''Pomoc'' (1984).

Medzi pozitíva dramaturgie animovaných filmov v druhej polovici 80. rokov patrí vytváranie priestoru pre uplatnenie sa nových mladých autorov. V tomto období sa presadzuje tretia generácia tvorcov. Tá si rýchlo osvojila animátorskú profesiu. Ich ústrednou témou bola reflexia pocitov mladého človeka v spoločnosti a jej slabiny. Najvýraznejším predstaviteľom bol Ondrej Slivka (nar. 1959) a jeho film ''Keby som bol vtáčkom'' (1986). Používa tu počítačovú grafiku a má ekologický charakter, poukazuje na problém sebazničenia človeka. Film ''Dáždnik'' (1984) sa zaoberá fetišizáciou techniky. Byrokratizmus je témou snímky ''Celine'' (1989).

===Viktor Kubal v 80. rokoch===

==90. Roky==

Po revolúcii v roku 1989 sa výrazne zmenila forma investovania i výrobné prostredie autorov. Štátom financovaný film prostredníctvom Slovenskej filmovej tvorby a Slovenskej televízie zostal bez peňazí a technického zázemia kolibských štúdií. Pohyb financií v cykle investor – autor – producent – štáb – distribútor – vysielateľ – obecenstvo – investor sa spomalil a takmer zastavil. V roku 1991 dochádza k radikálnemu zrušeniu monopolnej inštitúcie Slovenskej filmovej tvorby, čo má veľké následky. SFT je sprivatizovaná pomocou kupónovej privatizácie. Rozhodnutím ministerstva kultúry z 2. apríla 1992 bol zrušený štátny podnik SFT bez likvidácie dňom 30. apríla 1992.

O animovanú tvorbu sa naďalej zaujímala iba Slovenská televízia. Napriek spomenutým problémom bolo na začiatku 90. rokov stále veľa objednávok na večerníčky, a tak bývalí zamestnanci Kresleného filmu zakladali vlastné štúdiá. Väčšina však nevedela prejsť na nový kapitalistický trh, a tak s činnosťou skončila, keď ustali objednávky Slovenskej televízie. Tie neustále klesali až do roku 2000, kedy sa výroba animovaných filmov pre deti takmer úplne zastavila. Tento stav, až na niekoľko projektov, trvá prakticky dodnes. Najväčšiu adaptabilnú schopnosť preukázalo štúdio Jaroslava Barana Animoline (pôvodne Interline). Stratégia štúdia spočíva v zamestnávaní väčšieho počtu špecializovaných zamestnancov, čo ponúka kvantitatívne a kvalitatívne výhody. Ďalšia skupina animátorov pracuje na reklamách, alebo pre zahraničné produkcie. Postupne sa vymenila generácia tvorcov a pretrhli sa partnerské vzťahy s českými štúdiami. Televízna animovaná produkcia je nevyrovnaná. V roku 1992 zaniká kolibské štúdio Animofilm, niektoré projekty z neho prechádzajú do televízie, ako osemdielna séria ''Rozprávky z celého sveta'' (1992-1994, Monika Trajterová, Tomáš Čepek), alebo ''Bratislavské rozprávky'' (1991-1995, Urc, Slivka). Ten je vrcholom televíznej animovanej produkcie. Nakrútila sa rozsiahla séria ''Jurošík'' (1991-1992, Jaroslav Baran) pre detského diváka. Medzi ďalšie diela patria ''Drotárska púť'' (1992, Helena Slavíková-Rabárová), alebo séria ''Hlinené rozprávky'' (1994-1995, František Jurišič). Dokumentarista Martin Šindelka natočil animovaný 11 minútový dokumentárny experiment ''Veľká potreba'' (1992). Bol nasnímaný technikou pixilácie. Jana Blechová, Marián Jaššo, Jaroslav Baran (štúdio Animoline), Ivan Popovič (štúdio My Studio) sa venujú reklamám. Zavedené medzinárodné festivaly Cena Dunaja a Bienále animácie Bratislava sú orientované na detskú tvorbu.

===Slovenský animovaný videoklip===