Josef Sudek: Rozdiel medzi revíziami

Josef Sudek sa narodil 17. marca 1896 v Kolíne otcovi Václavovi a matke Johanne. Jeho otec, ktorý bol maliar a dekoratér, zomrel [[1. január]]a [[1899]] na [[zápal pľúc]]. Sudek začal základné štúdium na obecnej škole v [[Nové Dvory (okres Kutná Hora)|Nových Dvoroch]] ([[1902]]- – [[1908]]). Potom ho na dva roky prijala Kráľovská zemská škola řemeslnícka v [[Kutná Hora|Kutnej Hore]], aby sa v júli [[1910]] zapísal do trojročného učenia u pražského [[knihár]]a Františka Jermanna, kde po prvýkrát začal fotografovať. V roku [[1913]] ukončil štúdium a získal [[tovariš]]ský list od Spoločenstva knihárov, kartonážníkov, ozdobníkov a puzdrarov, s ktorým nastúpil do zamestnania knihára v [[Nymburk]]u.

Z vojnových rokov sa dochovali tri albumy s malými fotografiami z vojenského života. Temer desať rokov (1922 – 1927) žil na pražskej [[Invalidovna (Praha)|Invalidovni]], kde sa na štátne útraty rekvalifikoval na profesionálneho fotografa. Tu vznikol cyklus ''Z Invalidovny (1922- – 7)'', ktorý pripomína žánrové [[maliarstvo]] 19. storočia a [[impresionizmus]]. V Kolíne sa zoznámil s Jaromírom Funkem a fotografoval [[zrkadlovka|zrkadlovkou]] 9x{{cm|9|m}}<ref name="Dufek">Antonín Dufek, ''Josef Sudek neznámý -  – salonní fotografie 1918 -  – 1942'', nakladatelství Kant, Moravská galerie v Brně, 2006, ISBN 80-7027-157-4</ref> krajinu okolo [[Labe]], za ktorú získal prvú cenu na členskej výstave v Českom klube fotografov amatérov v Prahe. Inšpiroval sa dielom [[Drahomír Josef Růžička|Drahomíra Josefa Růžičku]], [[Alfred Stieglitz|Alfreda Stieglitza]] a [[Clarence Hudson White|Clarence H.&nbsp; Whitea]], nechal sa ovplyvniť praxou amerického puristického [[piktorializmus|piktorializmu]] a zaujali ho postupne mäkko vykreslené svetelné situácie „novej školy“.<ref name="Dufek"/> Fotografoval portréty, žánre, pražskú architektúru a svetelné nálady krajiny. V rokoch 1922 – 1924 vyštudoval fotografiu na [[Štátna grafická škola|Štátnej grafickej škole]] v triede u profesora [[Karel Novák|Karla Nováka]], kde získal výučný list potrebný pre založenie vlastnej fotografickej živnosti.

V päťdesiatych rokoch poznal maliarske [[zátišie|zátišia]] [[Josef Navrátil|Josefa Navrátila]] (1798 – 1865), ktoré reprodukoval nielen pre tlač, ale tiež sám pre seba. Nechal sa nimi ovplyvniť pri zaznamenávaní kolínskej krajiny a po druhej svetovej vojne vytvoril cyklus ''Zátišia podľa Navrátila'', [[1954]]. Na otázku časopisu ''Světozor'' v článku ''Je fotografie umění?'' odpovedal: ''„Nieje„Nie je. Je to pekné remeslo, potrebujúce určitý vkus. Umenie to byť nemôže, pretože je odkázané na veci, ktoré existujú už pred ním a mimo neho, na svete okolo nás.“''<ref>Světozor VI, 1936, 16. júla, č. 29.</ref>

Josef Sudek získal ateliér od [[Vinohrady (Praha)|vinohradského]] fotografa Laubeho. Najstaršia dochovaná nájomná zmluva je z 1. júna [[1927]]. Budova bola drevená, do tvaru „L“, hneď vedľa ateliéru s veľkým zaskleným oknom bola tmavá komora so [[zväčšovací prístroj|zväčšovacím prístrojom]]. V ateliéri Josef Sudek počas druhej svetovej vojny vytvoril napríklad cykly ''„Okno mého ateliéru“'' ([[1940]] – [[1954]]), ''„Procházka po mé zahrádce“'' ([[1944]] – [[1953]]), ''„Zahrada mého ateliéru“'' ([[1950]] – [[1970]]) a ''„Zátiší na okně mého ateliéru“'' ([[1950]] – [[1958]]). Ateliér slúžil ako miesto pre stretávanie s priateľmi. Objekt po Sudkovej smrti chátral, aj keď v ňom bývala Sudkova sestra Božena Sudková, ktorá zomrela 1. 5. 1990. V máji [[1985]] objekt vyhorel. V júli roku [[2000]] na podnet Anny Fárovej sa postavila replika zdevastovanej budovy a od septembra toho istého roku objekt slúži verejnosti ako múzeum a galéria.<ref>