|
Námety pre svoje obrazy našiel Ľudovít Fulla v jednoduchom vidieckom živote. Ľudové umenie, ale aj inšpirácia ikonami mala na umelcov rukopis najväčší vplyv. Charakteristické žiarivé farby či neochvejná snaha o čitateľnosť/zrozumiteľnosť je typická skoro pre celé Fullovo dielo. Neopomenuteľná je detská kresba, ku ktorej vzhliadali všetci maliari v tom období. Z umeleckých smerov ovplyvnil maliara predovšetkým [[kubizmus]].
MAĽBA
Na začiatku tvorby stála mocná
výtvarná invencia – nenapodobňoval skutočnosť v snahe priblížiť a zobraziť
skutočnosť, čo najvernejšie. U Fullu bolo vždy možné nájsť pozíciu dištancie a
odstup od predmetu, ktorý výtvarne spracovával.
V raných dielach možno badať vyjadrovanie hlavne farbou
a gestom, krátkym a bodovým ťahom štetca, diela sa vyznačovali akousi kacírskou,
uvoľnenou ponáškou na postimpresionistické postupy. Napriek tomu cítiť, že
Fulla za neuhladenými škvrnami hľadal pevnejšiu kontúru tvaru.
Prvé znaky neskoršieho Fullovho originálního štýlu
nachádzame už v dielach, vzniknutých počas pražských štúdií.
V ranej tvorbe bola důležitou súčasťou výtvarného
prejavu grafika, kde si Fulla vybrusoval, zvažoval a spresňoval mieru svojej
maliarskej predstavivosti. Dôležitú úlohu zohralo grafické – lineárne ale aj
farebné – formulovanie motívu.
Charakteristickým prvkom Fullovho raného grafického prejavu
je kontrapozícia čiernej línie a nepravidelného farebného poľa. Z hľadania
vzťahu medzi těmito dvoma základnými výtvarnými prostriedkami sa stane mocný
výrazový akcent v ďalších rokoch kľúčový pre jeho výtvarné uvažovanie.
V rannej maliarskej tvorbe môžeme nájsť inšpiráciu
Cézannom, Matissom, expresionizmom – uvoľnené rukopis a slobodné narábanie
s tvarom. V tomto období poskytla Revúca Fullovi celú škálu námetov.
Najmonumentálnejším dielom tohto obdobia je Revúcka rodina.
„Hľadačskou
vášňou“ nazval Radislav Matuštík Fullovo tvorivé obdobie na prelome 20. a 30.
rokov. Vtedy vytryskli z jeho maľby hlavné, charakteristické znaky jeho
výrazu a štýlu. Uskutočnil radikálny krok k novej, modernej obrazovej
koncepcii. Nad námetom začína prevládať výraz dosahovaný maliarskym rukopisom,
rýchlym ťahom štetca, kterého široká, miestami škrtaná stopa uvoľňuje
predchádzajúcu definitívnosť obrysov, povrchov, tvarov. (Kytica tulipánov,
Cyklamén - 1925, Kytica, Zátišie s ovocím – 1928), v rozmalovaných
Zimných jablkách (1928) Culla už
nenástojí na perspektívnom úbežníku a obrazový priestor buduje ako plošnú
premietňu, zároveň kladie dôraz nasamostatnú úlohu maliarskej hmoty, farebnej
pasty.
Ryby na stole – tu už Fulla ráznym spôsobom rozbíja tradičný
iluzívny priestor, zdanlivo chudobný námet sprostredkuje bohatou, temperamentne
hnětenou maliarskou hmotou. Fulla sa usiloval deštruovať iluzívny priestor a
spolu sním aj iluzívny objem, svetelnú a farebnú perspektivu a iluzívnu
obrysovú kresbu. Maliar kladie hlavný dôraz na konštrukciu a architekturu
tvaru, kresba dodáva kompozícii dynamizmus a energiu, súčasne rozžiari svoju
paletu horiacou farbou, ktorá prepája plošný a priestorový plán obrazu do
jedného celku.
Za
vyvrcholenie výtvarnej moderny na Slovensku sú považované roky 1928-1935.
V tejto dobe sa úroveň slovenskej moderny vyrovnáva západoeurópskemu
modernistickému dianiu. Na Slovensku sa moderna sústredila v Bratislave na Škole uměleckých
remesiel, ktorá bola blízka německému Bauhausu. Na ŠUR pôsobil Fulla ako
pedagóg. Do jeho utvárania vizuálního myslenia
zasiahlo v těchto rokoch viacero rozmanitých podnetov výtvarného i
mimovýtvarného charakteru. Fullova tvorba sa začalo dorýkať kubizmu. Nejde však
o striktné kubistické tvarové a priestorové skúmanie, ale o overovanie nových
možností skladby v ploche – nezlučuje viacero pohľadov na jednu vec, ale
viacero vecí v rôznych pohľadoch. Fulla mal schopnost abstrahovať, lineárne
zjednodušovať predmetný motív. Avšak nedbal na poučky. Jeho „kubizujúca“
štylizácia nebola postavená na matematickej či geometrickej predkalkulácii, ale
bola viacej intuitívna, fenomenálna, prírodná, nebola odvodená
z racionálnej analýzy a pohľadového rozkladu tvarov do jednotlivých
profilov. Z jeho kubizujúcich kompozícií preráža senzualizmus, vyžaruje
vášnivé opojenie zmyslov, hravosť, civilizačný optimizmus a energia.
Na inom póle Fullovej tvorby z prelomu desaťročí sa
zvláštním spôsobom zbližovali a prelínali štylizačné postupy inšpirované
ľudovým – primitívnym umením, detským prejavom a stredovekým maliarstvom.
(konceptuálny typ zobrazenia, plošný bezpriestorový spôsob podania motívu,
neprítomnosť perspektívy, frontálne videnie a jeho rozvíjanie naratívnymi
odbočkami.
Spomínaná inšpirácia detskou kresbou, súvisiaca
s pôsobením na ŠUR, je v tomto období viditelná. Tu niekde sa rodí aj
budúci Fullov tvaroslovný repertoár, kterého formy boli odvodené od základných
geometrických tvarv, kruhu, bodu, čiary, trojuholníka, štvorca a obdĺžnika.
(Máj – 1930, Predmesrie – 1929, Madona s anjelom – 1929)
Obraz sap re Fullu stáva samostatnou skladbou lineárních a
farebných prvkov, ktoré v úkromných listoch označuje ako „farboplochy“ a
„líniotvary“
Farboplochy mali antiiluyívnu, anaturalistickú povahu, jej
tvar síce sledoval elementárne prky, ale zároveň sa uvoľňoval za hranice
reálnych predobrazov. Svetlo ako funkcia farby bola potlačená na minimum, farba
bola zvyčajne čistá, teplá plošne kladená, bez lokálních tónov. ( neskôr
v 40. rokoch aj farba nadobúda štruktúru, rozbíja sa dotykom, ťahom
štetca, frkaním, striekaním)
Líniotvar nebol len plochou ohraničenou konturou, ale táto
kresba zjednodušovala a schematizovala
motív, miestami rušila, znejasňovala jeho predmetnúpodobu, uvádzala do pohybu
siluetu, druhá naopak stavala, definovala, vysvetľovala a upřesňovala.
Fulla ako
prvý na Slovensku namaľoval abstraktný obraz. V rokoch 1929 – 1931 sa
intenzívne venoval typografii, čo ovplyvnilo neskôr aj jeho maliarsku tvorbu.
Taktiež v 30. rokoch sa venoval scénografii.
Príležitosť „veľkorysej výtvarnej syntézy“ zhodnotiť a
zvýznamniť výsledky hľadaní „novej reality obrazu“ sa Fullovi naskytlapriúlohe
vyzdobiť kostolík v Klížskom Hradišti pri Topoľčanoch. Pokúsil sa o
prehodnotenie zadania modernými prostriedkami. \bohužiaľ, z neznámych
dôvodov sa zákazka nikdy nezrealizovala. Zachovala sa len trojica obrazov
z prípravných prác pre túto objednávku, ktorá je pokladaná za prvé
vyvrcholenie Fullovej tvorby.
V rokoch
1934 – 1935 vznikol ústredný a najrozmernejší obraz cyklu Pieseň a práca, ktorý
je uměleckými historikmi považovaný za jeden z nejlepších Fullových
kúskov. Za tento cyklus získal Fulla zaslúžené uznanie (Grand Prix na
medzinárodnej výstave umenia a techniky v Paríži roku 1937. Obrazovú
plochu rozvrhol na tri pozdĺžne pásy na spôsob stredovekého nástěnného
rozprávania, postavy, veci a scény dostávajú rozmer a proporciu, ktoré nie sú
súvzťažné so skutočnosťou, ale vyplývaú z dôležitosti, ktrú im sám autor
priznáva.Ikonické odkazy sú vo svojej symbolike priehľadnejšie a
zrozumiteľnejšie ako pri predchádzajúcich obrazoch. Nad tým všetkým vládne
autonómna, subjektívna farebná koncepcia, ktorá emocionálne a szmbolicky
sceľuje dielo. Fullova velkorysá obrazová koncepcia však chcela niečo viac, ako
len predvádzať výdobytky jeho maliarskeho štýlu a ostatních hľadaní. Všetky jej
prvky nezakryte odkazovali na zásadnú –
obsahovú intenciu obrazu. Stať sa mýtickým podobenstvím o slovenskom svete, o
jeho roľnícko – pastierskej podstate.
S obrazom Práca
pieseň priamo súvisí aj ďalší obraz z tohto radu, ktorý vznikol o
rok neskôr – Madona s oráčom. Madona je vo Fullovej tvorbe priam modelovým
príkladom centrálnej škály možností výtvarných riešení. Tu sa objavuje aj
yákladný geometrický modus budúceho riešenia, ktoré rozvinie
v nasledujúcich variantoch v grafike a v maľbe.
Do Fullovej tvorby
vstúpili ďalšie dva zdroje inšpirácie, ktoré udali tón jeho ideovej aj
výtvarnej koncepcie – preberanie a spracovanie podnetov z ľudového a
stredovekého umenia. Podstatným rozdielom a vlastním Fullovým prínosom
v porovnaní so staršou maliarskou tradíciou bolo, že inšpirácia ľudovou
kulturou neostala vonkajškovou, ale prešla do vnútorných zákonitostí jeho
obrazového sveta.
Fulla bol
inšpirovaný Byzantským umením, najmä ruskou ikonografiou. Buran , zaoberajúci
sa analýzou vzťahu Fullu k stredovekému obrazu, vyslovil hypotézu, že
ikona prenikla do Fullovej tvorby cez poznanie diel umelcov ruskej avantgardy.
Okrem iného vztah k byzantskému a stredovekému umeniu našiel uňho oporu
v osobnej svetonázorovej orientácii, v celoživotnej zbožnosti ako aj
v ideách prežívajúceho panslavizmu a aktualizovaného slavianofilstva.
Archaické ikonografické figúry, stredoveké kompozičné schémy, radenie výjavov
do pásov na spôsob naratívneho usporiadania cyklov do registrov nad sebou,
známých zo stredovekého nástěnného maliarstva, neskôr formy triptychu,
zdôrazňovanie sakrálnej, hierarchickej frontálnosti a statutárnosti figúr,
využitie obrátenej perspektívy, plošného spôsobu podania motívu,
nenapodobňujúca, ale naopak expresívna a symbolická úloha farby s účinkami
zlata. Obraz Pieseň a práca sa stal prelomovým. Za ním sa jeho hlavnou
ctižiadosťou mal stať národný mýtus v jeho tradičnej podobe. Na rozdiel od
svojich predchodcov sa však Fulla pokúsil posunúť slovenskú tému do roviny
modernej maliarskej výpovede a vyjadriť ju výtvarnými prostriedkami. Vtedy sa
definitívne spečatil aj jeho budúci kompromisný prístup k avantgardnej
koncepcii obrazu. To, že Fulla v abstrakcii nepokračoval, nebol iba
dôsledok konyervatívneho prostredia, v ktorom žil a tvoril, nespôsobila ho
iba nepripravenosť slovenského publika pochopiť nový spôsob uměleckého
vyjadrovania. Táto skutočnosť mala oveľa hlbšie a silnejšie vnútorné,
osobnostné pohnutky. Umelec obraz chápal ako svojho druhu posvätný artefakt,
ktorý má mať svoju auru, musí vypovedať, byť prostriedkom
tlmočenia určitého ideového posolstva.
Katarína Bajcurová - Ľudovít
Fulla, Slovart 2009, 374 s., ISBN 978-80-8085-876-6
Ľudovít Fulla vystavoval v [[Bratislava|Bratislave]], [[Žilina|Žiline]], [[Varšava|Varšave]], [[Praha|Prahe]] a [[Košice|Košiciach]].
| 