Zborov (okres Bardejov): Rozdiel medzi revíziami

Archeologicky je oblasť Zborova a okolia takmer nepreskúmaná. Osídlenie z neskorej doby kamennej – eneolitu (2500 – 1800 pred  Kr.) je doložené iba dvoma náhodnými nálezmi sídlištného charakteru zo sklonku [[eneolit]]u. Jeden z nich, kamenný sekeromlat zo zelenosivej bridlice päťuholníkového tvaru, s rovným obuchom a zaoblenými bokmi, našiel L. Žurav pri kopaní studne a druhý z rovnakého materiálu, ale srdcovitého tvaru našli M. Dráč a J. Litecký – Šveda Pod Hurkou. Obidva sú uložené v Šarišskom múzeu v Bardejove.

Prvou overenou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]] z r. [[1347]], ktorou zakázal kastelánom "de Makouicha" Štefanovi a Jurajovi Bubekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom roku nariadil kastelánom, aby nebránili Bardejovčanom užívať majetok v Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom Róbertom. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažuca sa k dedine Zborov bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa majetkových práv smilnianskými Thekulovcami, ktorí sa sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno. Na podnet a z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca Jágerskej kapituly obhliadku smilnianského panstva a v listine z r. 1355 uvádza okrem iných dedín aj hrad Makovicu a dedinu Zborov s kaplnkou a mlynom (Viliam Zbro et in ipsa capellam et molendinum). Z uvedenej listiny vyplýva, že Zborov existoval už niekoľko desaťročí a že tu stála kaplnka a mlyn, ktorý sa spomína aj v r. 1492. To znamená, že obyvateľstvo sa živilo prevažne poľnohospodárstvom. O jeho pomerne vyspelej úrovni svedčí aj pestovanie chmeľu. Dokladá nám to chotárny názov Chmeľník, ktorým je dodnes označovaná poloha s najúrodnejšou pôdou v Zborove. Z listiny sa ďalej dozvedáme o doosídľovaní hradného panstva Makovica – Zborov a pohraničných oblastí kastelánom Mikulášom Forgáčom., ktorý si od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie baní na striebro (asi na Koldoríne a pri dedine Zlaté). Nároky Thekulovcov neboli uspokojené a už v roku 1364 získal kráľovské hradné panstvo Makovica spolu so smilnianským panstvom do dedičnej držby šľachtic Peter Cudar z Olnoru a do nájmu mýta v Bardejove a Gaboltove. Cudarovci v zapätí rozšírili hradné panstvo o majetky panstiev Radoma a Kurima a najneskôr do r. 1387 aj panstva Stročín. Vytvorili tak rozsiahle feudálne domínium v severnom Šariši, jedno z najväčších na Slovensku. Zintenzívnili doosídľovanie započaté ich predchodcami, k čomu prispela aj dohoda s jágerským biskupom ohľadne platenia desiatku. Pri tomto doosídľovaní sa v r. 1357 na stračínskom panstve prvýkrát stretávame s novoprisťahovaným obyvateľstvom nazývaných v prameňoch "Valachi " alebo "Rutheni " (Valasi, Rusíni), ktoré čoskoro význame a priaznivo ovplyvnilo hospodárenie na stračínskom a neskôr, najmä od 15. storočia, aj makovickom panstve. Odrazilo sa to v hustote osídlenia v prvej tretine 15. storočia. V portálnom daňovom súpise z r. 1427 nachádzame na majetkoch Cudarovcov 46 osád z 1321 usadlosťami (novoprisťahovaní Valasi boli oslobodení od dane, pretože v r. 1415 bolo uvedených 64 osád.), z toho v Zborove bolo 35 usadlostí, čo ho zaradzovalo medzi väčšie dediny (Kurima mala 102, Hažlín 77, Smilno 45, Gaboltov 36 a pod.). Nepriaznivé politické pomery v Uhorsku v nasledujúcom období vážne narušili charakter a hustotu osídlenia. Poľské vojenské ťaženia v r. 1439 – 1444, 1471 a 1491 – 1492 cez makovické panstvo, pôsobenie Jiskrových žoldnierskych vojsk, chaos v krajine a feudálna anarchia boli spojené s bojmi o uprázdnený uhorský trón a podnietili činnosť lúpežných bratríckych skupín a hromadný odchod poddaných z panstva. Tento stav trval až do konca 15. storočia. Po vymretí Cudarovcov v r. 1470 daroval kráľ Matej Korvín makovické hradné panstvo s hradom majiteľom stropkovského hradného panstva pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv poddaných z panstva urobili reformu v zemepánskej časti feudálnej renty. Napriek tomu v r. 1494 poklesol počet zdanených usadlostí oproti r. 1427 z 1321 na 293,5. V r. 1493 získal hradné panstvo sliezsky šľachtic Schellenberg a po ňom v r. 1522 páni z Torysy (Tarczayovci). V bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho porážke im bolo domínium v r. 1548 kráľom Ferdinandom odňaté a pridelené jeho prívržencovi magnátovi Gašparovi Šeredymu. Po jeho smrti v r. 1557 zdedil panstvo syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balaša. Napokon ho do r. 1601 vlastnil poľský magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šeredyho. Za Šeredyovcov sa hospodárske a sídliskové pomery na panstve výrazne skonsolidovali. Podporovali obchod, vymohli od Ferdinanda týždenné trhy a dva výročné jarmoky pre zemepánske mestečko Kurimu. Opäť zahájilizačali doosídľovanie panstva na valašskom práve predovšetkým Rusínmi z poľskej Haliče, čo sa odrazilo v etnickej skladbe poddaných na panstve Makovica – Zborov. Obchodné cesty do Poľska začali ožívať a v Zborove bola zriadená mýtnica. V r. 1600 tu bolo obývaných do 50 domácností.

Ján z Ortrogu predal v r. [[1601]] makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákocimu za 80000 dukátov a jeho potomkovia v r. 1611 vyplatili ešte ďalších 13000 dukátov. Táto suma predpokladá ročnú ziskovosť z panstva 8000 dukátov, čo je 10% kúpnej sumy. Ekonomická základňa panstva bola v tom čase mimoriadne silná. Z urbáru hradného panstva z 3. októbra 1618 sa dozvedáme, že začiatkom 17. storočia hospodárilo v Zborove okolo 35 sedliackych domácností, ktoré mali kone a dobytok. Asi 50 domácností neužívalo pozemok. Bolo to služobníctvo na hrade (na Podhradí) a železiari. Prvýkrát sú uvedení aj remeselníci: 4 tkáči, zámočník, uhliar, čižmár a krajčír. V Zborove bývalo aj osadenstvo panského majera a fary. Súčasťou majera bol mlyn, píla na vodný pohon, 2 hostince, pekáreň, tkáčska dielňa na výrobu ľanového plátna a súkna, no majer sa špecializoval najmä na chov oviec a baranov v počte 968 ks a kôz v počte 108 ks. K majeru patril aj mlyn na pušný prach a skláreň, ktorá bola v Bardejovskej Novej Vsi a koncom 17. storočia sa presťahovala do Stebníckej Huty. V Smilne boli rybníky. Napriek stavovským povstaniam, na ktorých sa podieľali aj Rákociovci, rozvíjali sa tu remeslá. Tunajší tkáči, ševci, čižmári, krajčíri a kožušníci sa popodľa vzorevzoru väčších miest združovali do cechov (tkáči mali cech v r. 1675, ševci a čižmári v r. 1690 a neskôr aj krajčíri a kožušníci). V r. 1691 vzniklo Bratstvo sv. Ruženca. Koncom 18. storočia bývalo v Zborove vyše 60 remeselníkov. Začiatkom 18. storočia po neúspešnom povstaní Františka II.Rákociho. Bolo panstvo konfiškované a rozdelené. Časť získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákociovej, časť Sirmayovci a menšiu časť Erdődyovci. Zborov, ktorý sa stal zemepánskym mestečkom, bol rozdelený medzi dve šľachtické rodiny. Zaujímavosťou je, že mestečko malo dve samosprávy. V Aspremóntskej časti pozostávala z richtára, notára a 4 prísažných a v Sirmayho časti z richtára a 5 prísažných. Z údajov získaných počas urbárskej regulácie Márie Terézie v r. 1771 – 1773 vyplýva, že grófovi Jozefovi Sirmayovi patrilo 95 sedliakov, 51 železiarov a 9 podželeziarov a grófovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi 38 sedliakov a 8 železiarov. Z toho obdobia pochádzajú aj sklenené robotné známky, ktoré boli protihodnotou za práce vykonávané peši alebo so záprahom a zameniteľné na Aspremontskom panstve za naturálie. V 19. storočí počet obyvateľov stúpol a v r. 1828 tu bolo 319 domov a 2037 obyvateľov. Hlavným zdrojom obživy ostalo poľnohospodárstvo. K vyššie spomínaným remeslám pribudlo košikárstvo, tesárstvo a murárstvo, z výrobných jednotiek papiereň, tehelňa, octáreň, liehovar a začiatkom 20. storočia pivovar a likérka. Doplnkovým zdrojom obživy bola výroba fajok, varech a píšťal. Revolučné udalosti v r. 1848 – 1849 Zborov priamo nepostihli. Iba 4. júna 1849 prechádzali mestečkom hlavné sily ruského vojska pod vedením gen. Kniežaťa Paskieviča a po porážke Maďarov pri Világoši sa koncom augusta a začiatkom septembra voľne vracali späť. Koncom 19. storočia mal v Zborove majetky gróf Siegfried Clary – Aldringen a Miksza a Herman Straetzovci. Ich majetky odkúpil v r. 1897 – 1898 štát. Do polovice 19. storočia sťahovaním najmä z poľskej Haliče sa tu vytvorila početná židovská kolónia, ktorá si nechala postaviť synagógu. Dnes nám ju pripomína už len opustený židovský cintorín. Podobne ako v iných oblastiach Slovenska aj v Zborove silnela na prelome 19. a 20. storočia maďarizácia. Tomu cieľu slúžil aj mládežnícky spolok založený okolo r. 1895. Súdobá tlač referovala o maďarizačných úspechoch aj v Zborove. Podobné články boli však skôr želaním ako skutočnosťou. Roľnícke obyvateľstvo napriek zriaďovaniu maďarských škôl maďarizačnému tlaku odolávalo. V r. 1914 bola aktivita maďarofilov prerušená.

Vypukla 1. svetová vojna a Zborov sa stal svedkom najťažších bojov na našom území. Prvá invázia Rusov si nevyžiadala väčšie obete a materiálne škody. Rakúsko – uhorské vojsko 20. novembra 1914 po prvých výstreloch opustilo zákopy a ustúpilo. V predvečer prišiel do Zborova aj hlavný stratég haličskej operácie, cárov pobočník gen. Brusilov, ktorý sa ubytoval so svojím štábom v dome notára Jozefa Schultza. V ďalších dňoch navštívili Zborov aj generáli Rjadkov, Dimitrijev, Kornilov, Duchonin a iní vojenskí hodnostári. Vzťahy medzi obyvateľstvom a ruskými vojakmi boli na prekvapenie dobré. V noci z 8. na 9. decembra však Rusi chvatom opustili Zborov, aby sa vyhli obkľúčeniu. Na druhý deň obsadili obec rakúsko – uhorské vojská. Začal perzekúcia občanov, ktorí sympatizovali s Rusmi a príprava na druhú inváziu. Druhá invázia Rusov začala až 25. marca 1915.

3. mája opustili Zborov posledné zvyšky ruských vojsk, ktoré ustupovali pred rakúsko-uhorskou presilou do Haliče." V druhej polovici mája sa vrátili domov evakuovaní Zborovčania a za finančného prispenia maďarského mesta Debrecín, začali odstraňovať škody. Vo vojne zahynulo 32 Zborovčanov, ale asi štvrtina obyvateľov sa do Zborova nikdy nevrátila. Po vojne sa Zborovčania spontánne prihlásili k novovzniknutému československému štátu a to rezolúciou prijatou na ľudovom zhromaždení 22. decembra 1918. Historickou udalosťou bolo aj ľudové zhromaždenie uskutočnené začiatkom r. 1919, na ktorom sa stretli zástupcovia celej šarišskej stolice. Svoje pocity z neho vyjadril kronikár takto

V Zborove môžeme nájsť Základnú školu 1 – 9 ročník a tiež Materskú školu.V priestoroch školy môžeme nájsť aj špeciálnu základnú školu 1 -  – 9 ročník.