Gaius Sallustius Crispus: Rozdiel medzi revíziami

|Dátum narodenia = [[1. október]] [[86 pred  Kr.]]

|Dátum úmrtia = [[35 pred  Kr.]] alebo [[34 pred  Kr.]]

'''Gaius Sallustius Crispus''' (* [[1. október]] [[86 pred  Kr.]], [[Aminternum]] – † 35 alebo 34 pred  Kr., [[Rím]]) bol rímsky politik a historik.

Sallustius sa narodil do bohatej rodiny pochádzajúcej zo [[Sabinovia|sabinského]] mesta [[Aminternum]] (blízko dnešnej L’Aquily). Vzdelanie získal v Ríme, kde sa rozhodol zapojiť do politického života. Podobne ako jeho krajan [[Marcus Tullius Cicero]], aj Sallustius bol tzv. ''[[homo novus]]'', človek, ktorý sa ako prvý príslušník svojho rodu presadil v politike, bez rodinnej tradície alebo zázemia. Roku 55 alebo 54 pred  Kr. zastával úrad [[Kvestor (staroveký Rím)|kvestora]], roku 52 pred  Kr. sa stal [[tribún ľudu|tribúnom ľudu]]. Hlásil sa k politickej strane [[populári|populárov]] opierajúcej sa o ľudové masy. Počas svojho tribunátu na strane populárov viedol štvavú politickú kampaň proti [[optimát]]ovi [[Titus Annius Milo|Τitovi Anniovi Milonovi]], ktorý sa toho roku pravdepodobne podieľal na vražde populára [[Publius Clodius Pulcher|Publia Clodia Pulchra]] a ktorého neúspešne obhajoval jeho kolega [[Marcus Tullius Cicero]]. Roku 50 pred  Kr. sa za tento krok optimáti pomstili a postarali sa o Sallustiovo vylúčenie zo senátu, údajne za mravnú nespôsobilosť.

V [[Caesarova občianska vojna|občianskej vojne]] sa pridal na stranu [[Iulius Caesar|Iulia Caesara]]. Po jeho víťazstve sa mohol vrátiť do senátu a jeho kariéra rýchlo napredovala. Roku 46 pred  Kr. zastával úrad [[prétor]]a. Po víťazstve nad [[Gnaeus Pompeius|Pompeiovcami]] v Afrike ho Caesar menoval za miestodržiteľa novovytvorenej provincie Nová Afrika (''Africa Nova''). V správcovskom úrade sa však neosvedčil: po návrate do Ríma bol obvinený z finančnej sprenevery. Len Caesarov ho zachránil pred opätovnou stratou senátorskej hodnosti. Na jeho pokyn sa vzdialil z politického života a venoval sa literárnej činnosti. Zvyšok života prežil v luxusnom sídle uprostred rozsiahlých záhrad, ktoré sám založil a po jeho smrti niesli jeho meno (''Horti Sallustiani'').

Sallustius využil všetky skúsenosti a vedomosti, ktoré nadobudol počas svojho politického pôsobenia. Pravdepodobne v rozmedzí rokov 43 a 40 pred  Kr. napísal dve monografie:

Rozsiahle historické dielo s názvom Dejiny (''Historiae''), ktoré začal písať okolo roku 39 pred  Kr., Sallustius nedokončil. Päť kníh, ktoré stihol Sallustius napísať, pojednávalo o rímskych dejinách od [[Cornelius Sulla|Sullovej]] smrti po [[Gnaeus Pompeius|Pompeiovu]] vojnu proti pirátom.

Sallustiovo historiografické dielo o [[Marcus Tullius Cicero#Ciceronov konzulát|Catilinovom sprisahaní]] je najvýznamnejším prameňom pojednávajúcim o pokuse rímskeho aristokrata [[Lucius Sergius Catilina|Lucia Sergia Catilinu]] nezákonne sa zmocniť vlády v Ríme roku 63 pred  Kr. Catilinov plán na povraždenie senátorov a vojenský útok na Rím bol odhalený vtedajším konzulom [[Marcus Tullius Cicero|Marcom Tulliom Ciceronom]]. Jeho slovné útoky dohnali Catilinu, aby opustil predčasne Rím, kde bolo sprisahanie pripravované, a tajne zhromažďoval armádu veteránov, bezzemkov a iných živlov nespokojných s režimom v [[Etrúria|Etrúrii]]. Ciceronovi sa zatiaľ podarilo v Ríme za pomoci [[Kelti|keltských]] [[Allobrogovia|Allobrogov]] získať dôkazy usvedčujúce tak Catilinu ako jeho spoločníkov a postaral sa o ich usmrtenie. Catilina, ktorý začal útok proti republike, bol v krvavom boji porazený a usmrtený na bojovom poli.

Napriek tomu, že Sallustius je považovaný za pomerne objektívneho historika, ktorý sa usiluje o analytický prístup k dejinám popodľa vzorevzoru [[Thukydides|Thukydida]], nie je jeho pohľad na sprisahanie celkom nestranný. Jeho zámer nie je len zaznamenávať a objasňovať, ale aj morálne hodnotiť. V jeho podaní sa tak stáva Catilina zločincom non plus ultra – nie je len vodcom sprisahania a vlastizradcom, ale aj zhýralcom a zvrhlíkom a predovšetkým modelovým príslušníkom rímskej aristokracie, ktorá sa vyznačuje podľa Sallustia tými istými morálnymi chybami. Skrz Catilinu sa Sallustius snaží poukázať na hlbokú krízu rímskeho zriadenia, kde štát ovláda malá skupina bohatých, privilegovaných rodín a kde široké masy živoria v biede.

Popri Catilinovi vystupujú v ''De Catilinae coniuratione'' do popredia dve osobnosti – [[Gaius Iulius Caesar]] a [[Marcus Porcius Cato Uticensis]], jeden ako zástanca [[populári|populárov]], druhý ako predný predstaviteľ [[optimát]]ov. Napriek tomu, že Cato bol politicky Sallustiovým protivníkom a Caesar naopak jeho politickým vzorom, podáva pomerne vyrovnaný portrét oboch osobností. Jeden i druhý majú predstavovať ideál dvoch politických smerov, zo súladu ktorých môže vzísť nádej pre rímsku republiku. Centrálnym bodom Sallustiovho diela je v tomto ohľade dvojica rečí prednesených v senáte Caesarom a Catonom.

Druhú monografiu venoval Sallustius vojne, ktorú viedli Rimania proti [[Numidia|numidskému]] kráľovi [[Jugurtha|Jugurthovi]] (111 – 105 pred  Kr.) v severnej Afrike. Aj v tomto prípade sa snaží poukázať na skazenú morálku rímskej aristokracie, ktorá pred bojom s Jugurthom dáva prednosť jeho úplatkom. Hrdinom tohto diela sa stáva [[Gaius Marius]], ktorý pochádza z najnižších pomerov, ale vďaka osobným schopnostiam sa dokáže presadiť tam, kde aristokracia kvôli svojim morálnym nedostatkom zlyháva. Marius je zvolený roku 107 pred  Kr. za [[konzul (staroveký Rím)|konzula]], dokáže zefektívniť rímsku armádu a bezodkladne Jugurthu porazí. Sallustius neskrýva obdiv k tomuto novému človeku ([[''homo novus'']]), zároveň sa u neho ale objavuje i určitá obava, obzvlášť vzhľadom na neskoršie Mariove činy počas občianskej vojny. Sallustius neschvaľuje nový druh vojakov, ktorých Marius vytvoril – bezzemkov oddane pripútaných k svojmu vojvodcovi, ktorí už neberú ohľad na hodnoty republiky, ale slepo nasledujú svojho vodcu aj do bratovražednej vojny.