Georges Jacques Danton: Rozdiel medzi revíziami

Danton, vidiecky synček zo Champagne, prišiel do Paríža dokončiť právnické štúdium, oženil sa s dcérou svojho kaviarnika a skoro získal svoju štvrť, dištrikt cordeliérov. V rokoch 1785–911785 – 91 bol advokát kráľovskej rady. V roku 1790 založil spolu s C. Desmoulinsem a J. P. Maratom klub cordeliérov. V roku 1791 sa stal členom parížskej komúny.

Keď ho odsúdili, vykríkol: ''Robespierre, popravisko ťa volá...Pôjdeš za mnou!...''. Na popravisku nariadil katovi: ''Ukáž moju hlavu ľuďom, stojí to za to''. (Robespierre aj s členmi Výboru pre verejné blaho a Výboru pre verejnú bezpečnosť skutočne skončil pod gilotínou niekoľko mesiacov po Dantonovej smrti pri takzvanom Termidorskom prevrate.)

Bol výrečný. Ako [[Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau|Mirabeau]] bol mohutný a škaredý, poznačený [[Kiahne|kiahňami]]. „Príroda,“ vravel, „mi dala do vienka atletickú postavu a drsnú tvár slobody.“ Tento inteligentný Porthos mal vášne rovnako výrazné, ako boli jeho rysy. Miloval [[Paríž]], život, svoju ženu. Čas odZ času na čas potreboval chvíle na odpočinok a na lásku. Ako advokát [[Kráľovská rada|kráľovskej rady]] hovoril už od roku [[1788]]: „Čo nevidíte, ako sa blíži lavína?“ Ako realista sa vrhol do revolúcie, v úspech ktorej veril. Nebol vedome nepriateľom monarchie, ani vlastníctva, ani cirkvi. Bol skôr dobromyseľný. „Narodil sa mierny, citlivý a plachý.“ Na strednej škole vynikal v slohu. Návšteva u [[Jean-Jacques Rousseau|Rosseaua]] ho poznamenala na celý život. „Za ctižiadostivcom a machiavellistom sa skrýval utopista a fanatik svojej chiméry.“ Ale aj keď používal slovník Spoločenskej zmluvy, nebolo v Maximilianovi nič z Jean Jacquesovej skutočnej nehy. Jeho krátkozraké zelené oči, jeho tvár „rozčúlenej mačky“, jeho ľadový veľknažský výraz, jeho intelektuálna arogancia, jeho viera vo vlastnú neomylnosť, jeho zámerné perfídne obviňovanie vytvárali okolo neho priestor samoty a hrôzy. Napriek tomu imponovala jeho pevnosť. „[[Maximilián Robespierre|Robespierre]] dôjde ďaleko,“ povedal Mirabeau, „verí všetkému, čo hovorí.“ Danton miloval lásku, Robespierre miloval len sám seba a rovnosť -  – pre tých ostatných. Danton miloval bitku, Robespierre pochvaľovanie. Danton bol až príliš prístupný, Robespierre nepodplatiteľný. Danton si tykal so všetkými priateľmi, Robespierre tykal len ľudu, ktorý obdivoval Robespierrové cnosti, jeho čistotu a poctivosť, tým viac, čím menej sa s nimi u iných stretával. Danton podporoval Robespierra, ktorý sa o jeho silu opieral, pretože ju potreboval, ale rozčuľovala ho „obhrublosť toho titána“ a už pomýšľal na to, ako sa bez neho obísť.

{{projekt|q|commons}}