Urban II.: Rozdiel medzi revíziami

| potomstvo =

| Blahorečenie dátum = [[14. júl]] [[1881]]

| Blahorečil = [[Lev XIII.]]

| Kanonizovaný dátum =

| Commons = Urbanus II

}}

 

Zdvorilého a zmierlivého muža príjemného zovňajšku a kultivovaného vystupovania si cirkevné dejiny pamätajú predovšetkým ako vyhlasovateľa prvej z [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|krížových výprav do východného Stredomoria]]. Kruciády, organizované v rozpätí nasledujúcich takmer dvesto rokov (názory na ich počet sa rôznia), pod symbol kríža pritiahli státisíce bojovníkov, ktorí, hnaní vidinou duchovnej spásy a zisku bohatstva, podnikali strastiplné cesty na východ. V konečnom dôsledku však viac než čiastkové úspechy znamenali hlavne nesmierne utrpenie ich účastníkov nevynímajúc nevyčísliteľné obete na ľudských životoch.

 

== Mladosť ==

Odo pochádzal z rodiny príslušníka nižšej burgundskej šľachty zo [[Châtillon-sur-Marne]] (na juhu dnešného [[Francúzsko|francúzskeho]] regiónu [[Champagne-Ardenne]]; podľa iných zdrojov sa narodil v meste [[Lagery]] v rovnakom regióne). Od útleho detstva bol vychovávaný ako zanietený kresťan. Navštevoval chrámovú školu v [[Reims|Remeši]], na ktorej ho vyučoval [[Bruno z Kolína]] (neskoší svätec a zakladateľ [[Kartuziánsky rád|kartuziánskeho rádu]]). V Remeši získal aj kňazské svätenie a v hierarchii cirkevných hodností vystúpil až do úradu arcidekana. V roku 1070 však dráhu cirkevného úradníka opustil a stal sa mníchom v [[Cluny]]. Istý čas bol priorom kláštora, ale neskôr ho pápež [[Gregor VII. (pápež)|Gregor VII.]] povolal do Ríma a menoval kardinálom-biskupom v [[Ostia|Ostii]]. V rokoch 1084 – 1085 pôsobil ako pápežský legát vo [[Francúzsko|Francúzsku]] a [[Nemecko|Nemecku]]. Po Gregorovom boku stál neochejne aj pri jeho spore s cisárom [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrichom IV.]]

 

 

== Na pápežskom stolci ==

Po smrti [[Viktor III.|Viktora III.]] (zomr. 16. septembra 1087), ktorého šestnásťmesačný pontifikát bol poznačený silným vplyvom [[protipápež]]a [[Klement III. (protipápež)|Klementa III.]], ostal Petrov stolec neobsadený takmer pol roka. Krátko pred smrťou Viktor III. odporučil kardinála Oda z Lagery za svojho nástupcu. Vzhľadom na okolnosti sa však voľba nového pápeža nemohla konať hneď a ani v Ríme. Preláti verní zosnulému pápežovi sa až 9. marca nasledujúceho roku zišli v meste [[Terracina]] (na juhu dnešného regiónu [[Lazio]]). Na tretí deň v miestnom farskom kostole potvrdili Viktorovo želanie a za pápeža zvolili Oda. Ešte v ten istý deň sa konala inaugurácia nového pontifika, ktorý prijal meno Urban II.

 

 

== Urban II. a prvá krížová výprava ==

Urban II. bol zmierlivý a tolerantný pápež. Jeho zmierlivosť sa vzťahovala aj na [[Byzantská ríša|Byzanciu]], ktorá od [[Východná schizma|východnej schizmy]] bola na Ríme nezávislá. Pápež sa usiloval o zmierenie medzi oboma cirkvami. V záujme toho uvažoval o zrušení exkomunikácie cisára [[Alexios I. Komnenos|Alexia I.]], ktorú naň pred svojou smrťou uvalil pápež Gregor VII. Počas svojho juhotalianskeho exilu zvolal Urban II. v roku 1089 do mesta [[Melfi]] synodu, na ktorej pred zrakmi prítomných sedemdesiatich jemu verných biskupov zrušil Alexiovo vyobcovanie z cirkvi. Cisárovou odmenou boli rovnako zmierlivé kroky zo strany [[Istanbul|Konštantínopolu]]. Toto zblíženie podnietilo cisára požiadať pápeža o pomoc, týkajúcu sa ochrany kresťanských spolubratov na východe. Na ďalšiu synodu v [[Piacenza|Piacenze]] v roku 1095 vyslal Alexios oficiálnu delegáciu, ktorá prítomných cirkevných otcov oboznámila o krivdách páchaných na kresťanoch na východe zo strany seldžuckých [[Turci|Turkov]].

 

 

== Ďalšie Urbanove aktivity ==

Ostatné aktivity Urbanovho pontifikátu v porovnaní s jeho vyhlásením krížovej výpravy a udalosťami, ktoré jej predchádzali, majú iba epizódny charakter. Počas Urbanovej vlády dochádzalo k centralizácii cirkevnej moci, vplyvu kolégia [[kardinál]]ov a nárastu dôležitosti Ríma ako centra kresťanstva (v ním vydanej bule z roku 1089 sa prvýkrát objavuje výraz ''Curia Romana'' t. j. ''Rímska kúria'' ako inštitúcie pripomínajúcej kráľovský či cisársky dvor).

 

 

== Zdroje ==

* J. N. D. Kelly, ''Pápeži dvoch tisícročí'', Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9

* H. Küng, ''Katolícka cirkev'', Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2003, ISBN 80-7145-751-5