|
| Commons = Io
}}
jgv,kbhbj,bbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhffffffffffff
'''Io''' je jedným z [[Mesiac (družica)|mesiacov]] planéty [[Jupiter]], najvnútornejší zo skupiny [[Galileove mesiace|mesiacov objavených Galileom]]. S priemerom {{km|3642.6|m}} ide o štvrtý najväčší mesiac v [[slnečná sústava|slnečnej sústave]]. Vzdialenosť od planéty je {{km|421700|m|w}} (0,002819 [[Astronomická jednotka|AU]]). Pomenovaný bol podľa [[grécka mytológia|gréckej mytológie]] po [[Ió]] – kňažnej [[Héra|Héry]], ktorá sa stala milenkou vládcu bohov [[Zeus|Dia]] (v [[Staroveký Rím|rímskej]] [[mytológia|mytológii]] bol jeho ekvivalentom [[Jupiter (boh)|Jupiter]]).
Na povrchu mesiaca sa nachádza viac ako 400 aktívnych [[sopka|sopiek]] a Io je tak [[geológia|geologicky]] najaktívnejším telesom v slnečnej sústave.<ref name="book">{{Citácia knihy | titul = Encyclopedia of the Solar System | kapitola = Io: The Volcanic Moon | autor = Rosaly MC Lopes | vydavateľ = Academic Press | rok = 2006 | korporácia = Lucy-Ann McFadden, Paul R. Weissman, Torrence V. Johnson | strany = 419-431 | isbn = 978-0120885893}}</ref><ref name="Lopes2004">{{Citácia periodika | titul = Lava lakes on Io: Observations of Io's Volcanic activity from Galileo NIMS during the 2001 fly-bys | periodikum = Icarus | priezvisko = Lopes | meno = R.M.C. | spoluautori =''et al.''| strany = 140-174 | ročník = 169 | číslo = | rok = 2004 | doi = 10.1016/j.icarus.2003.11.013}}</ref> Extrémne [[vulkanická aktivita]] je výsledkom silných [[slapové javy|slapových javov]] spôsobených Jupiterom, [[Európa (mesiac)|Európou]] a [[Ganymedes (mesiac)|Ganymedom]]. Slapové sily pôsobiace na celý mesiac vyvolávajú [[trenie]], ktoré je príčinou zahrievania jeho vnútra. [[Sopečná erupcia|Erupcie]] na povrchu vytvárajú oblaky [[síra|síry]] a [[Oxid siričitý|oxidu siričitého]], ktoré dosahujú výšku až {{km|500|m}}. Povrch je pokrytý viac ako stovkou [[vrch]]ov, ktoré vznikli vyzdvihnutím častí kôry vplyvom extrémneho stlačenia [[kremičitan]]ového [[planetárny plášť|plášťa]]. Niektoré z týchto vrchov siahajú vyššie ako najvyšší pozemský vrch [[Mount Everest]].<ref name="Schenk2001">{{Citácia periodika |priezvisko = Schenk | meno = P. | spoluautori =''et al.''| rok = 2001 | titul = The Mountains of Io: Global and Geological Perspectives from ''Voyager'' and ''Galileo''| periodikum = Journal of Geophysical Research | ročník = 106 | číslo = E12 | strany = 33201-33222 | doi = 10.1029/2000JE001408}}</ref> Na rozdiel od väčšiny mesiacov vo vonkajšej slnečnej sústave, ktoré majú na povrchu hrubú vrstvu [[ľad]]u, je Io zložený prevažne zo kremičitanových [[hornina|hornín]], ktoré sú okolo roztaveného železného alebo síro-železného [[planetárne jadro|jadra]]. Väčšina povrchu mesiaca je charakteristická rozsiahlymi pláňami pokrytými sírou alebo [[mráz|zmrznutým]] [[oxid siričitý|oxidom siričitým]], čo spôsobuje jeho zvláštne sfarbenie.
Povrchový vulkanizmus je zodpovedný za veľké množstvo unikátnych útvarov na Io. Sopečné mračná a [[lávový prúd|lávové prúdy]] neustále pretvárajú povrch mesiaca. Jeho sfarbenie, ktoré sa vyskytuje v rôznych odtieňoch červenej, žltej, bielej, čiernej a zelenej, je spôsobené väčšinou zlúčeninami síry. Veľké množstvo lávových prúdov, niekoľko z nich dlhších než {{km|500|m}}, prispievajú k rýchlym zmenám vzhľadu povrchu. Pri pohľade z vesmíru povrch mesiaca pripomína povrch [[pizza|pizze]]. Sopečné erupcie neustále dopĺňajú materiál do slabej [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféry]] Io a druhotne aj do rozsiahlej [[Magnetosféra|magnetosféry]] [[Jupiter|Jupitera]].
Io obieha okolo Jupitera po [[eliptická dráha|eliptickej trajektórii]] s [[veľká polos|veľkou polosou]] {{km|422000|m}} pričom jeden obeh trvá len 1,8 dňa.
Mesiac Io hral významnú úlohu v rozvoji [[astronómia|astronómie]] v [[17. storočie|17.]] a [[18. storočie|18. storočí]]. Objavený bol už v roku [[1610]] [[Galileo Galilei|Galileom Galileim]], spolu s ďalšími veľkými satelitmi Jupitera. Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie [[Mikuláš Kopernik|Kopernikovho]] [[Heliocentrizmus|heliocentrického]] modelu slnečnej sústavy, vývoj [[Johannes Kepler|Keplerových]] [[Keplerove zákony|pohybových zákonov]] a prvé merania [[rýchlosť svetla|rýchlosti svetla]].<ref name="IobookChap2">{{Citácia knihy | priezvisko = Cruikshank | meno = D.P. | spoluautori = Nelson, R.M. | korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 5-33 | kapitola = A history of the exploration of Io}}</ref> Až do konca [[19. storočie|19. storočia]] zostával Io pre pozorovatľov len obyčajným bodom. Zlepšenie astronomických ďalekohľadov na začatku [[20. storočie|20. storočia]] umožnilo rozpoznať tmavo červené polárne a svetlé rovníkové oblasti. V druhej polovici 20. storočia preleteli okolo mesiaca dve kozmické sondy [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]], ktoré priniesli poznatky o jeho geologickej aktivite a mladom povrchu bez zjavného pokrytia [[impaktný kráter|impaktnými krátermi]]. V 90. rokoch a na začiatku roka [[2000]] okolo mesiaca niekoľkokrát preletela kozmická sonda [[Galileo (kozmická sonda)|Galileo]], čo prispelo k získaniu poznatkov o vnútornej stavbe mesiaca. Prieskum Io pokračoval v prvých mesiacoch roku [[2007]] preletom sondy [[New Horizons]].
== Fyzikálne vlastnosti ==
So svojím stredným priemerom {{km|3640|m}} je tretím najväčším Jupiterovým mesiacom a teda len o málo väčší ako zemský [[Mesiac]], ktorý má priemer {{km|3476|m}}. Váži 8,93.10<sup>22</sup> kg pričom priemerná [[hustota]] dosahuje 5,3g.cm<sup>−3</sup>. Pre porovnanie, Mesiac dosahuje hmotnosť 7,4.10<sup>22</sup> kg, čo je o 21 % viac, pri priemernej hustote 3,3 g.cm<sup>−3</sup>. Medzi Galileovými mesiacmi je v uvedených parametroch pred Europou, ale za [[Kallisto (mesiac)|Kallisto]] a Ganymedom.
== Dráha a rotácia ==
=== Obežná dráha ===
[[Súbor:Galilean moon Laplace resonance animation.gif|thumb|right|Animácia ukazuje Laplaceovu rezonanciu mesiaca Io s Europou a Ganymedom]]
Io obieha okolo Jupitera vo vzdialenosti {{km|421700|m}} od stredu planéty a {{km|350000|m}} od [[atmosféra Jupitera|horných vrstiev jeho mračien]]. Ide o najvnútornejší z Galileových mesiacov Jupitera. Jeho obežná dráha leží medzi dráhami mesiaca [[Thebe (mesiac)|Thebe]] a [[Európa (mesiac)|Europa]]. Ak sa berú do úvahy všetky (známe) malé mesiace, je Io piatym mesiacom najbližším mesiacom k Jupiteru. Jeho obeh okolo Jupitera je v [[dráhová rezonancia|dráhovej rezonancii]] v pomere 2:1 s Európou a 4:1 s Ganymedom, čo znamená, že stihne vykonať dva obehy okolo planéty, za rovnaký čas, než Europa raz obehne Jupiter a štyri než jeden obeh uskutoční Ganymedes. Vzájomná rezonancia pomáha udržať sklon obežnej osi,<!-- to je čo? --> ktorý je 0,0041°, a súčasne pomáha generovať vnútorné teplo potrebné pre sopečnú činnosť mesiaca.<ref name="Peale1979a" /> Bez tejto vzájomnej interakcie by Io bol menej aktívny svet. Počas obehu je postupne priťahovaný k Európe a Ganymedovi, čím sa vychyľuje zo svojej pôvodnej dráhy. Keď sa od týchto mesiacov vzdiali, je opäť pritiahnutý Jupiterom na pôvodnú dráhu. Tento pohyb mimo dráhu vyvoláva trenie a vydúvanie povrchu, ktoré dosahuje až sto metrov.<ref name="astro" /> Táto [[synchronicita]] poskytuje taktiež definíciu [[zemepisná dĺžka|zemepisnej dĺžky]] na Io. Hlavný [[poludník]] pretína [[rovník]] v bode najbližšom k Jupiteru.<ref name="Lopes2005">{{Citácia periodika | titul = Io after Galileo| periodikum = [[Reports on Progress in Physics]] | priezvisko = Lopes | meno = R.M.C. | spoluautori = D.A. Williams | strany = 303-340 | ročník = 68 | číslo = | rok = 2005 | doi = 10.1088/0034-4885/68/2/R02}}</ref> Strana mesiaca, ktorá je vždy privrátená k Jupiteru je známa ako subjoviánska hemisféra, kým opačná strana sa nazýva antijoviánska hemisféra. Stana, ktorá je natočená do smeru obehu sa nazýva ''predná'' ({{eng|leading}}), opačná strana sa nazýva ''zadná'' ({{eng|trailing}}). Jeho obeh trvá 42,5 hodín, čo je dostatočná rýchlosť pre pozorovanie jeho pohybu počas jednej [[noc]]i.
=== Rotácia ===
Podobne ako ostatné Galileove mesiace či pozemský Mesiac má aj Io k Jupiteru privrátenú stále rovnakú stranu a teda má [[viazaná rotácia|viazanú rotáciu]], čo sa využíva pre definíciu pozičných súradníc.
=== Slapové javy ===
[[Súbor:Iorotateing1day.ogg|thumb|Snímka rotujúceho povrchu Io; veľký červený kruh je okolo sopky [[Pele (sopka)|Pele]]]]
Na rozdiel od Zeme a Mesiaca získava Io hlavnú časť tepla skôr pôsobením slapových javov na jeho jadro ako z [[rádioaktívny rozpad|rádioaktívneho rozpadu]] [[izotop]]ov. Množstvo takto vzniknutého tepla je závislé od vzdialenosti od Jupitera, rotačnej osi, zloženia a stavu materiálu tvoriaceho vnútornú časť mesiaca.<ref name="IobookChap5" /> Dráhová rezonancia s Europou a Ganymedom udržiava excentricitu obežnej dráhy Io a zabraňuje tomu, aby slapové trenie vnútri Io zmenilo túto dráhu na kruhovú. Rezonančná obežná dráha tiež udržuje vzdialenosť Io od Jupitera; inak by slapy generované Jupiterom spôsobili, že by sa Io pomaly od svojej materskej planéty vzďaľoval.<ref name="Yoder1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Yoder | meno = CF | spoluautori = et al.| titul = How tidal heating in Io drives the Galilean orbital resonance locks | periodikum = Nature | ročník = 279 | číslo = | strany = 767-770 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1038/279767a0}}</ref> Vertikálna zmena prílivovej výdute Io medzi okamihmi, keď sa mesiac nachádza v [[Apsida (astronómia)|apocentre]] a [[Apsida (astronómia)|pericentre]] svojej obežnej dráhy, môže byť až 100 metrov.<ref name="astro" /> [[Slapové trenie]], ktoré vzniká vo vnútri Io, vďaka premene slapovej sily, ktorá by – nebyť rezonančnej obežnej dráhy – viedla k zmene obežnej dráhy na kruhovú, spôsobuje veľké slapové zahrievanie vo vnútri Io, vedúce k [[tavenie|taveniu]] významnej časti mesačného plášťa a jadra. Množstvo takto produkovanej tepelnej energie je až 200 krát vyššie ako množstvo energie z rádioaktívneho rozpadu prvkov.<ref name="book" /> Táto energia sa uvoľní vo forme vulkanickej aktivity, vedúcej k pozorovanému vysokému tepelnému toku (globálny úhrn: 0,6 až 1,6 × 10<sup>14</sup> [[Watt (jednotka)|W]]). Modely jeho obežnej dráhy ukazujú, že objem prílivového zahrievania vnútra Io sa s časom mení a v súčasnosti pozorovaný tepelný tok nie je reprezentatívnym dlhodobým priemerom.<ref name="IobookChap5" />
<!-- == Vznik a vývoj ==
Predtým ako boli vyslané prvé [[kozmická sonda|sondy]], ktoré mali skúmať aj Io, vedci predpokladali, že sondy získajú zábery povrchu pokrytého mnohými nárazovými [[impaktný kráter|krátermi]] a na základe ich koncentrácie približne určia vek povrchu. Namiesto nárazových kráterov je povrch pokrytý [[sopka|sopečnými]] krátermi. Presnejšie treba hovoriť o stovkách vulkanických [[kaldera|kaldier]] čo sú kráterové priehlbiny dosahujúce v priemere až 30 km a vznikajú rozmetaním povrchu sopky výbuchom. Z týchto zistení je známe, že povrch je veľmi mladý. -->
== Interakcia s magnetosférou Jupitera ==
[[Súbor:Jupiter magnetosphere schematic.jpg|thumb|250px|left|Schematický nákres magnetosféry Jupitera a zložiek ovplyvňujúcich mesiac Io (v blízkosti stredu obrázka): plazmatický torus (červená), neutrálny oblak (žltá), indukčné trubice (zelená) a magnetické indukčné čiary (modrá)<ref name="SpencerGraphic">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://www.boulder.swri.edu/~spencer/digipics.html | titul = John Spencer's Astronomical Visualizations | dátum prístupu = 2007-05-25 | priezvisko = Spencer | meno = J. | spoluautori = | dátum = | rok = | mesiac = | formát = | edícia = | vydavateľ = | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref>]]
<!-- {{Pozri aj|Magnetické pole Jupitera}} -->
Io hrá významnú úlohu v celkovom tvare [[magnetosféra|magnetosféry]] Jupitera. Magnetosféra odvádza plyny a [[prach]] z tenkej atmosféry Io rýchlosťou približne 1 tona za sekundu.<ref name="IobookChap11">{{Citácia knihy | priezvisko = Schneider | meno = N.M. | spoluautori = Bagenal, F. | korporácia = Lopes, R.M.C; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 265-286 | kapitola = Io's neutral clouds, plazma torus, and magnetospheric Interactions}}</ref> Tento materiál je prevažne zložený z ionizovanej a atomárnej [[síra|síry]], [[kyslík]]a a [[chlór]]u, atomárneho sodíka a [[draslík]]a, molekúl oxidu siričitého a síry a taktiež [[Chlorid sodný|draselnosodíkovej soli]].<ref name="IobookChap11" /><ref name="Postberg2006">{{Citácia periodika | priezvisko = Postberg | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Composition of jovian dust stream Particles | periodikum = Icarus | ročník = 183 | číslo = | strany = 122-134 | rok = 2006 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2006.02.001}}</ref> Tieto látky majú priamy pôvod v sopečnej činnosti mesiaca, ktorá ich vyvrhla do atmosféry mesiaca. Získaný materiál v závislosti na svojom [[elektrický náboj|elektrickom náboji]] skončí v rôznych prachových [[oblak]]och a [[radiačné pásy|radiačných pásoch]] jupiterovskej magnetosféry a v niektorých prípadoch môže dokonca opustiť gravitačnú oblasť ovládanú Jupiterom.
Do vzdialenosti šiestich priemerov Io od jeho povrchu sa okolo mesiaca nachádza oblak neutrálnych [[atóm]]ov síry, kyslíka, sodíka a draslíka. Tieto častice pochádzajú z vrchnej atmosféry mesiaca, ale sú [[excitácia|excitované]] zrážkami s [[ión]]mi v plazmovom toruse (pozri nižšie) a ostatnými procesmi. Plnia [[Hillova sféra|Hillovu sféru]] Io, čo je oblasť, kde mesačná gravitácia dominuje nad Jupiterovou. Niektoré tieto častice nakoniec uniknú z gravitačného pôsobenia mesiaca a sú stiahnuté na obežnú dráhu okolo Jupitera. Počas dvadsiatich hodín sa tieto uniknuté častice rozložia do neutrálneho mračna v tvare banánu, ktorý sa môže ťahať až do vzdialenosti šiestich priemerov mesiaca.<ref name="IobookChap11" /> Zrážky, ktoré excitujú tieto častice, tiež občas poskytnú [[elektrón]] sodíkovým iónom v plazmovom toruse, takže tieto nové "rýchle" neutrálne častice sú z torusu rýchlo odstránené, pričom si však stále udržujú svoju rýchlosť ({{km|70|m}}/s v porovnaní s obežnou rýchlosťou Io {{km|17|m}}/h), ktorá tieto častice vo výtryskoch vystreľuje preč z Io.<ref name="Burger1999">{{Citácia periodika | priezvisko = Burger | meno = M.H. | spoluautori = et al.| titul = Galileo's close-up view of Io sodium jet | periodikum = Geophys. Res. Let. | ročník = 26 | číslo = 22 | strany = 3333-3336 | rok = 1999 | url = | doi = 10.1029/1999GL003654}}</ref>
Io obieha vo vnútri pásu intenzívneho žiarenia elektrónov a iónov odchytených magnetickým poľom Jupitera<ref name="astro" />. Tento pás má tvar pneumatiky a je známy ako [[plazmový torus]] mesiaca Io. [[plazma (fyzika)|Plazma]] obsahujúca síru, kyslík, sodík a chlór, ktorá vzniká pri ionizácii neutrálnych atómov v oblaku obklopujúcom Io, je odnášaná Jupiterovou magnetosférou.<ref name="IobookChap11" /> Na rozdiel od častíc v neutrálnom oblaku, tieto častice s ňou aj spolu rotujú. Okolo Jupitera obiehajú rýchlosťou {{km|74|m}}/s. Podobne ako zvyšok Jupiterovho magnetického poľa je aj plazmový torus naklonený k obežnej rovine a rovine Jupiterovho rovníka. To znamená, že Io je niekedy pod a inokedy nad jadrom plazmového toru. Ako bolo spomenuté vyššie, vysoké rýchlosti a energie iónov sú z časti zodpovedné za odnášanie neutrálnych atómov a molekúl z atmosféry mesiaca Io do rozsiahlejšieho neutrálneho oblaku.
Torus sa skladá z troch častí: vonkajšieho, "teplého toru", ktorý leží mimo obežnej dráhy Io; zvisle pretiahnutej oblasti známej ako "ribbon" zloženej z neutrálnej oblasti a chladnejšej plazmy, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti zodpovedajúcej veľkosti mesiaca Io. Poslednou je vnútorný "chladný torus" zložený z častíc, ktoré v [[špirála]]ch pomaly padajú k Jupiteru.<ref name="IobookChap11" /> Po asi 40 dňoch strávených v tore častice z teplého toru unikajú, čo spôsobuje netypicky veľkú magnetosféru Jupitera.<ref name="Krimigis2002">{{Citácia periodika | priezvisko = Krimigis | meno = S.M. | spoluautori = et al.| titul = A Nebula of gases from Io surrounding Jupiter | periodikum = [[Nature]] | ročník = 415 | číslo = | strany = 994-996 | rok = 2002 | url = | doi = 10.1038/415994a}}</ref> Častice z Io detegované ako zmeny v magnetosférickej plazme ďaleko v [[magnetochvost]]e boli zachytené sondou New Horizons. Zatiaľ nebola nájdená spojitosť s vulkanickou aktivitou na povrchu mesiaca a tak sa za zdroj týchto častíc považujú neutrálne sodíková mračná.<ref name="Mendillo2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Medillo | meno = M. | spoluautori = et al.| titul = Io's Volcanic control of Jupiter's extended neutral clouds | periodikum = Icarus | ročník = 170 | číslo = | strany = 430-442 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.03.009}}</ref>
Sonda [[Ulysses (sonda)|Ulysses]] počas svojho priblíženia v roku [[1992]] zaznamenala prúdy častíc veľkosti [[prach]]u vyvrhovaného mimo sústavu Jupitera.<ref name="Grun1993">{{Citácia periodika | priezvisko = Grün | meno = E. | spoluautori = et al.| titul = Discovery of Jovian dust Streams and Interstellar grains by the Ulysses spacecraft | periodikum = Nature | ročník = 362 | číslo = | strany = 428-430 | rok = 1993 | url = | doi = 10.1038/362428a0}}</ref> Prach, ktorý sa v týchto prúdoch pohyboval rýchlosťou až niekoľko stoviek kilometrov za sekundu, mal priemernú veľkosť zrna 10 mikrometrov a je tvorený prevažne chloridom sodným.<ref name="Postberg2006" /><ref name="Zook1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Zook | meno = H.A. | spoluautori = et al.| titul = Solar Wind Magnetic Field Bending of Jovian Dust Trajectories | periodikum = Science | ročník = 274 | číslo = 5292 | strany = 1501-1503 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.274.5292.1501}}</ref> Neskoršie merania sondy Galileo dokázali, že tieto prachové prúdy pochádzajú z Io. V súčasnosti ale nie je známy mechanizmus ich vzniku.<ref name="Grun1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Grün | meno = E. | spoluautori = et al.| titul = Dust Measurements During Galileo's Approach to Jupiter and Io Encounter | periodikum = Science | ročník = 274 | číslo = | strany = 399-401 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.274.5286.399}}</ref>
Pohyb Io v magnetickom poli vytvára princíp [[generátor]]a, ktorý vytvára napätie so silou 400 000 [[Volt|V]] naprieč svojím priemerom a [[elektrický prúd]] s hodnotou 3 miliónov [[ampér]]ov prúdiaci do ionosféry planéty pozdĺž magnetického poľa Jupitera.<ref name="astro" />
== Atmosféra ==
[[Súbor:Io Aurorae color.jpg|thumb|250px|right|[[Polárna žiara]] vo vrchných vrstvách atmosféry. Rozdielne farby sú spôsobené rôznymi časticami v atmosfére (zelené atómy sodíka, červené atómy kyslíka a modré molekuly plynov ako napríklad oxidu siričitého). Snímka zhotovený počas zatmenia Io]]
Io má extrémne riedku [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféru]], ktorá sa skladá hlavne z [[oxid siričitý|oxidu siričitého]] s [[atmosférický tlak|tlakom]] rádovo iba 10<sup>−3</sup> [[Pascal (jednotka)|Pa]].<ref name="Pearl1979" /> V prípade vyslania sondy na povrch mesiaca nebude možné brzdiť sondu [[padák]]om a sonda nebude potrebovať ani [[tepelný štít]], ale pre mäkké pristátie musí použiť [[raketový motor]]. Taká riedka atmosféra nezabraňuje ani prieniku ionizujúceho žiarenia, ktoré intenzívne dopadá aj na povrch mesiaca.
Radiácia neustále rozkladá častice v atmosfére, z čoho vyplýva, že musia byť sústavne dopĺňané.<ref name="IobookChap10">{{Citácia knihy | priezvisko = Lellouch | meno = E.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 231-264 | kapitola = Io's atmosphere}}</ref> Hlavným zdrojom nových častíc je sopečná činnosť, ktorá dodáva oxid siričitý. Okrem toho sa do atmosféry dostáva veľké množstvo plynu tiež [[sublimácia|sublimáciou]] zmrznutého oxidu siričitého z povrchu. Najhustejšia atmosféra je pri povrchu, kde je najteplejšie a kde dochádza k najväčšej sublimácii a úniku [[sopečné plyny|sopečných plynov]] z aktívnych sopiek.<ref name="Feldman2000">{{Citácia periodika | priezvisko = Feldman | meno = P.D. | spoluautori = et al.| titul = Lyman-α imaging of the SO<sub>2</sub> distribution on Io | periodikum = Geophys. Res. Lett. | ročník = 27 | číslo = | strany = 1787-1790 | dátum = 2000 | url = | doi = 10.1029/1999GL011067}}</ref> Hrúbka atmosféry nie je rovnomerná. Závisí od blízkosti zdrojov a od osvetlenia (odvrátená strana od Jupitera je viac pokrytá ľadovým oxidom siričitým než strana privrátená).<ref name="IobookChap10" />
Snímky vo vysokom rozlíšení získané v čase, keď došlo k zatmeniu mesiaca, ukázali [[polárna žiara|polárnu žiaru]]. Tá je, podobne ako na Zemi, spôsobená interakciami ionizujúceho žiarenia s časticami atmosféry. Zvyčajne sa vyskytuje nad magnetickými pólmi planét, ale v prípade Io sa objavuje v oblasti rovníka, pretože Io nemá vlastné magnetické pole a tak sa elektróny pohybujú v magnetickom poli Jupitera, kým sa stretnú s atmosférou mesiaca. Viac elektrónov koliduje s atmosférou za vzniku jasnejšej žiary v oblasti, kde sú siločiary kolmé na satelit (t. j. v blízkosti rovníka), pretože stĺpec plynov, ktorým prechádzajú, je tu dlhší. Žiary súvisiace s týmito bodmi na tangentách sú zaznamenávané s meniacou sa orientáciou Jupiterovho nakloneného magnetického dipólu.<ref name="Retherford2000">{{Citácia periodika | priezvisko = Retherford | meno = KD | spoluautori = et al. | titul = Io's Equatorial Spots: Morphology of Neutral UV Emissions | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 105 | číslo = A12 | strany = 27,157-27,165 | rok = 2000 | url = | doi = 10.1029/2000JA002500}}</ref>
== Povrch ==
Na základe poznatkov prastarého [[Povrch Mesiaca|povrchu Mesiaca]], [[Povrch Marsu|Marsu]] a [[Povrch Merkúru|Merkúru]] vedci predpokladali, že aj povrch Io je zbrázdený množstvom impaktných kráterov, ktoré budú dobre viditeľné na prvých snímkach povrchu zo sondy Voyager 1. Z [[Počítanie množstva kráterov|množstva kráterov]] by potom bolo možné stanoviť vek mesiaca. Ale prvé snímky prekvapivo ukázali, že povrch je takmer bez kráterov. Namiesto toho bol pokrytý hladkými planinami narušovanými horami rôznej veľkosti a tvaru, lávovými výlevmi a prúdmi.<ref name="Smith1979" /> Celý povrch je navyše rôzne zafarbený v závislosti od materiálu, ktorý sa v určitej oblasti nachádza, čo viedlo k prirovnaniu mesiaca k pomaranču alebo pizze.<ref name="Britt2000">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Britt | meno = Robert Roy | titul = Pizza Pie in the Sky: Understanding Io's Riot of Color | vydavateľ = [[Space.com]] | dátum vydania = March 16, 2000 | url = http://www.space.com/scienceastronomy/solarsystem/galileo_io_volcanoes_000316.html | dátum prístupu = 2007-07-25}}</ref> Neprítomnosť väčších impaktných kráterov napovedá, že povrch mesiaca je [[stratigrafia|geologicky]] veľmi mladý, podobne ako povrch Zeme, čo je dané neustálym ukladaním sopečného materiálu a pochovávaním starších kráterov. Tieto závery následne potvrdili snímky sondy Voyager 1 ukazujúce 9 aktívnych sopiek.<ref name="Strom1979" />
Teplota na povrchu dosahuje v priemere −143 °C, ale rozsiahle oblasti vplyvom sopečnej činnosti majú teplotu okolo 17 °C. Špekuluje sa, že tieto oblasti by mohli byť lávovými jazerami, ktoré sú na povrchu čiastočne stuhnuté.<ref name="astro">{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Mesiace planéty Jupiter - Io
| url = http://planety.astro.cz/jupiter/107/
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 2009-6-4
| vydavateľ = astro.cz
| miesto =
| jazyk = po česky
}}</ref>
[[Súbor:Io from Galileo and Voyager missions.jpg|thumb|center|800px|right|Mapa povrchu Io]]
=== Zloženie povrchu ===
Rôzne farebné oblasti na povrchu Io sú pravdepodobne zapríčinené rôznym materiálom vyvrhovaným na povrch počas sopečnej činnosti. Ide o silikáty (napr. [[pyroxén|ortopyroxén]]), síru a [[oxid siričitý]].<ref name="IobookChap9">{{Citácia knihy | priezvisko = Carlson | meno = R.W.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 194-229 | kapitola = Io's surface composition}}</ref> Celý povrch mesiaca je pokrytý zmrznutým oxidom siričitým, ktorý vytvára oblasti s bielym až šedivým povlakom. Depozity síry na rôznych miestach mesiaca sa naproti tomu javia v žltej až žlto-zelenej farbe. Uloženiny síry v stredných šírkach a polárnych oblastiach sú vystavené pôsobeniu radiácie, čo mení stabilitu síry prejavujúcej sa zmenou počtu väzieb na 8 a zmenou farby na červeno-hnedú.<ref name="Barnard1894" />
Explozívne erupcie sopiek mnohokrát vytvárajú mračná v tvare dáždnika, keď späť na povrch dopadá materiál tvorený sírou a silikátmi. Materiál z mračien dosadajúcich na povrch je často červenkastý, čo je spôsobené prítomnosťou síry. Vo všeobecnosti mračná vznikajú nad trhlinami, kde sa na povrch vylieva [[láva]] a dochádza k úniku [[sopečné plyny|sopečných plynov]], v ktorých má veľké zastúpenie S<sub>2</sub> prejavujúci sa práve červenou farbou.<ref name="Spencer2000b">{{Citácia periodika | titul = Discovery of Gaseous S<sub>2</sub> in Io's Pele Plume | periodikum = Science | priezvisko = Spencer | meno = J. | spoluautori = et al.| strany = 1208-1210 | ročník = 288 | číslo = | rok = 2000 | doi = 10.1126/science.288.5469.1208}}</ref> Príkladom červených usadenín je okolie sopky Pele. Tieto červené usadeniny sú pravdepodobne tvorené sírou (reťazcov troch až štyroch molekúl síry), oxidom siričitým a možno aj Cl<sub>2</sub>SO<sub>2</sub>.<ref name="IobookChap9" /> Ak sa žeravá láva dostane do oblastí, kde už existujú ložiská uloženej síry a alebo oxidu siričitého, dochádza k vzájomnej interakcii, ktorá sa prejavuje vznikom bielych alebo sivých mračien.
Mapovanie chemického zloženia a vysoká hustota mesiaca naznačujú, že voda sa na mesiaci nachádza len minimálnom množstve alebo vôbec, aj napriek tomu, že malé množstvo vodného ľadu alebo [[hydratácia|hydratovaných]] minerálov bolo už na povrchu zaznamenané, a to prevažne v oblasti severozápadných svahov [[Gish Bar Mons]].<ref name="Doute2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Doute | meno = S. | spoluautori = et al.| titul = Geology and activity around Volcanoes on Io from the analysis of NIMS | periodikum = Icarus | ročník = 169 | číslo = | strany = 175-196 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.02.001}}</ref> Neprítomnosť väčšieho množstva [[voda|vody]] je pravdepodobne dôsledok podmienok, ktoré panovali v Jupiterovej sústave v čase [[Jupiter#Vznik_mesiacov|vzniku]]. Vtedy bol Jupiter dostatočne horúci na to, aby sa prchavé látky v oblasti obežnej dráhy mesiaca Io vyparili, ale nie dostatočne horúci, aby sa to stalo aj u jeho vzdialenejších ľadových mesiacov.
=== Vulkanizmus ===
{{Pozri aj|Vulkanizmus na Io}}
[[Súbor:Tvastarpic2.jpg|thumb|300 px|Aktívny lávový prúd v sopečnej oblasti [[Tvashtar Paterae]] Snímky vyhotovené sondou ''Galileo'' v novembri 1999 a februári 2000.]]
Počas preletov sond [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]] bol na mesiaci ako na prvom telese mimo Zem objavený aktívny vulkanizmus. Vďaka postupnému preletu oboch sond bolo možné mesiac pozorovať s odstupom času, čo umožnilo zaznamenať 9 sopiek počas erupcie a následným porovnaním snímok objaviť ďalšie sopky na povrchu mesiaca. Počas silných erupcií môžu vzniknúť prúdy, ktoré sú až stovky kilometrov dlhé. Sú zložené prevažne z bazaltických láv bohatých na horčík. Počas erupcií sa do atmosféry dostane značné množstvo materiálu, ktorý dosahuje výšku až {{km|500|m}}, odkiaľ je zase pozvoľna [[gravitácia|priťahovaný]] na povrch, alebo unikne do voľného priestoru. Niektoré pozorované úlomky mali [[rýchlosť]] aj viac ako 1 [[km/s]].<ref name="calvin">{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Hamilton
| meno = Calvin
| odkaz na autora = Calvin J. Hamilton
| titul = The Voyager Planetary Mission
| url = http://www.solarviews.com/eng/vgrfs.htm
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 2008-3-2
| vydavateľ = Jet Propulsion Laboratory
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref>
Povrch Io je pokrytý depresiami známymi ako ''paterae''.<ref name="Radebaugh2001">{{Citácia periodika | titul = Paterae on Io: A new type of Volcanic Caldera? | periodikum = J. Geophys. Res. | priezvisko = Radebaugh | meno = D. | spoluautori = et al.| Strany = 33005-33020 | ročník = 106 | číslo = | rok = 2001 | doi = 10.1029/2000JE001406}}</ref> Všeobecne sa ''paterae'' vyznačuje rovným povrchom ohraničeným strmými svahmi, čo zodpovedá v pozemskej analógii [[kaldera|kalderám]], ale v súčasnosti nie je známe, či je ich vznik spojený s vyprázdnením [[magmatický krb|magmatického krbu]] a následným zrútením stropu. Oproti kalderám na Marse či na Zemi nie sú na Io tieto útvary situované na vrcholoch štítových sopiek a sú väčšie so stredným priemerom okolo {{km|41|m}} (najväčší známy sa nachádza v oblasti [[Loki Patera]] s priemerom {{km|202|m}}).<ref name="Radebaugh2001" /> Mechanizmus vzniku, morfológia a rozmiestnenie napovedajú, že väčšina týchto útvarov má spojitosť so štrukturálnymi deformáciami terénu. Približne polovica z nich je obklopená zlomami či horami.<ref name="Radebaugh2001" /> Nachádzajú sa na strane sopečných erupcií, takže lávové prúdy sa často rozlejú na ich rovnom povrchu, ako sa stalo roku 2001 v oblasti [[Gish Bar Patera]]. Ďalšou možnosťou je, že ich vyplnením lávou dôjde k vzniku [[lávové jazero|lávového jazera]].<ref name="Lopes2004" /><ref name="Perry2003">{{Citácia elektronického dokumentu | titul = Gish Bar Patera, Io : Geology and Volcanic Activity, 1997-2001 | vydavateľ = [[Lunar and Planetary Science Conference|LPSC XXXIV]] | miesto = [[Clear Lake (Texas)|]] | priezvisko = Perry | meno = J.E. | spoluautori = et al. | rok = 2003 | id = Abstract#1720 | url = http://www.lpi.usra.edu/meetings/lpsc2003/pdf/1720.pdf | formát = PDF}}</ref>
Lávové prúdy sú ďalším výrazným morfologickým činiteľom na povrchu mesiaca. Magma vystupuje na povrch cez praskliny alebo zlomy, odkiaľ sa začne rozlievať do okolia podobne ako v prípade pozemskej sopky [[Kilauea]] na Havaji. Snímky zo sondy Galileo ukázali, že väčšina hlavných lávových výlevov (ako napríklad v okolí sopiek [[Prometheus (sopka)|Prometheus]] a [[Amirani (sopka)|Amirani]]) vzniká prekrývaním starších väčších lávových výlevov menšími mladšími výlevmi.<ref name="Keszthelyi2001">{{Citácia periodika | titul = Imaging of Volcanic activity on Jupiter's moon Io by Galileo during the Galileo Europa Mission and the Galileo Millennium Mission | periodikum = J. Geophys. Res. | priezvisko = Keszthelyi | meno = L. | spoluautori = et al.| strany = 33025-33052 | ročník = 106 | číslo = | rok = 2001 | doi = 10.1029/2000JE001383}}</ref> Medzi preletmi sond Voyager a Galileo v roku [[1996]] bol neďaleko sopky Prometheus pozorovaný lávový výlev, ktorý sa predĺžil zo {{km|75|m}} na {{km|95|m}}. Ďalšia pozorovaná erupcia v roku [[1997]] pokryla čerstvou lávou viac ako {{km2|3500}} v okolí Pillan Patera.<ref name="Mcewen1998b" />
Analýza snímok zo sond Voyager viedla vedcov k názoru, že výlevy sú tvorené rôznymi druhmi roztavenej síry. Neskoršie pozemné pozorovania v oblasti infra-žiarenia a merania sondy Galileo však naznačili, že môže ísť o lávové výlevy tvorené bazaltmi s výrazným zastúpením [[mafity|mafických]] a [[Ultramafická hornina|ultramafických hornín]]. Táto hypotéza je založená na meraní teploty tzv. "horúcich škvŕn" alebo oblastí s emisiami tepla, ktoré môžu dosahovať teplotu medzi 1200 K až 1600 K.<ref name="Keszthelyi2007">{{Citácia periodika | titul = New estimates for Io eruption temperatures: Implications for the interior | periodikum = Icarus | priezvisko = Keszthelyi | meno = L. | spoluautori = et al.| strany = 491-502 | ročník = 192 | číslo = | rok = 2007 | doi = 10.1016/j.icarus.2007.07.008}}</ref> Prvé výsledky modelov naznačovali teploty až okolo 2000 K,<ref name="Mcewen1998b" /> ale neskôr boli upravené na základe použitia lepšieho termálneho modelu pre teplotu.<ref name="Keszthelyi2007" />
Objavenie mračien nad sopkami Pele a Loki bol prvý dôkaz toho, že je mesiac geologicky aktívny.<ref name="Morabito1979" /> Vyvrhovaný materiál v mračnách môže obsahovať sodík, draslík a chlór.<ref name="Roesler1999">{{Citácia periodika | url = | titul = Far-Ultraviolet Imaging Spectroscopy of Io's Atmosphere with HST/STIS | periodikum = Science | priezvisko = Roesler | meno = F.L. | spoluautori = et al.| strany = 353-357 | ročník = 283 | číslo = 5400 | rok = 1999 | doi = 10.1126/science.283.5400.353 | formát = za poplatok}}</ref><ref name="Geissler1999">{{Citácia periodika | url = | titul = Galileo Imaging of Atmospheric Emissions from Io | periodikum = Science | priezvisko = Geissler | meno = P.E. | spoluautori = et al.| strany = 448-461 | ročník = 285 | číslo = 5429 | rok = 1999 | doi = 10.1126/science.285.5429.870 | formát = za poplatok}}</ref> Mračná sa vyskytujú v dvoch typoch.<ref name="McEwen1983">{{Citácia periodika | titul = Two classes of Volcanic plume on Io | periodikum = Icarus | priezvisko = McEwen | meno = A.S. | spoluautori = Soderblom, L.A. | strany = 197-226 | ročník = 58 | číslo = | rok = 1983 | doi = 10.1016/0019-1035(83)90075-1}}</ref> Najväčšie mračná sú tvorené plynnou formou síry a oxidu siričitého, ktorý uniká z vyvrhovanej magmy v procese tzv. "odplynenia magmy". Usadzovaním častíc z mračna vznikajú červené (obsahujúce síru) alebo čierne (obsahujúce silikáty) usadeniny na povrchu, ktoré môžu dosahovať až {{km|1000|m}} v priemere. Vyskytujú sa napríklad v okolí sopky Pele, Tvashtar a alebo [[Dazhbog Patera]]. Druhý typ mračien vzniká pri kontakte vyvretej lávy so zmrznutým oxidom siričitým, čím dochádza k jeho zahriatiu a [[vyparovanie|vyparovaniu]]. Takto vzniknuté mračná sú väčšinou svetlé a majú výšku najviac {{km|100|m}}. Vyskytujú sa napríklad v okolí sopiek Prometheus, Amirani a [[Masubi (sopka)|Masubi]].
[[Súbor:Tohil Mons.jpg|left|thumb|Snímka hory [[Tohil Mons]] vysokej {{km|5.4|m}} zo sondy ''Galileo'']]
=== Vrchy a pohoria ===
<!-- {{Pozri aj| Zoznam pohorí a vrchov na Io}} -->
Na povrchu Io sa nachádza 100 až 150 vrchov, ktoré sú v priemere {{km|6|m}} vysoké. Maximálne výšky dosahujú v južnej oblasti [[Boösaule Montes]] 17,5 ± {{km|1.5|m}}.<ref name="Schenk2001" /> Vrchy sa často vyskytujú ako ohromné izolované telesá (v priemere sú {{km|157|m}} široké), ktoré nespája očividná globálna [[tektonika|tektonická]] udalosť ako je tomu na Zemi.<ref name="Schenk2001" /> Na základe ich tvaru sa dá usudzovať, že ich zloženie vyžaduje vyšší obsah silikátových hornín než zlúčenín síry.<ref name="Clow1980">{{Citácia periodika | titul = Stability of sulfur slopes on Io | periodikum = Icarus | priezvisko = Clow | meno = G.D. | spoluautori = Carr, M.H. | strany = 268-279 | ročník = 44 | číslo = | rok = 1980 | doi = 10.1016/0019-1035(80)90022-6}}</ref>
Aj napriek rozsiahlym prejavom vulkanizmu, ktoré dávajú Io jeho charakteristický vzhľad, sú takmer všetky hory na povrchu tektonického pôvodu a nie sopečného. Predpokladá sa, že väčšina hôr vznikla v dôsledku stláčania podloží litosféry, ktoré často vyústi do zdvihu, náklonu časti kôry mesiaca a následného [[strih (geológia)|strihu]].<ref name="SchenkBulmer1998">{{Citácia periodika | priezvisko = Schenk | meno = P.M. | spoluautori = Bulmer, M.H. | titul = Origin of mountains on Io by Thrust faulting and large-scale mass movements | periodikum = Science | ročník = 279 | číslo = | strany = 1514-1517 | rok = 1998 | url = | doi = 10.1126/science.279.5356.1514}}</ref> Následne dochádza k [[Subsidencia|subsidencii]] vrchov, ktoré sú neustále prekrývané ďalším sopečným materiálom.<ref name="SchenkBulmer1998" /> Globálne rozloženie vrchov je v priamej opozícii so sopečnými telesami; v oblasti, kde sa nachádza viac vrchov, je menej sopiek a naopak.<ref name="McKinnon2001">{{Citácia periodika | priezvisko = McKinnon | meno = W.B. | spoluautori = et al.| titul = Chaos on Io: A model for formation of mountain blocks by crustal heating, melting, and tilting | periodikum = Geology | ročník = 29 | číslo = | strany = 103-106 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1130/0091-7613(2001)029<0103:COIAMF>2.0.CO;2}}</ref> Táto skutočnosť naznačuje, že veľké oblasti litosféry sú vo fáze [[kompresia (geológia)|kompresie]] (vrchy) a [[extenzia (geológia)|extenzie]] (sopky).<ref name="Tackley2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Tackley | meno = P.J. | titul = Convection in Io's asthenosphere: Redistribution of nonuniform tidal heating by mean flows | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 32971-32981 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001411}}</ref> V iných oblastiach sú ale obe hlavné časti vzájomne prekryté, takže je pravdepodobné, že magma často na povrch putuje aj rôznymi [[zlom]]ami, ktoré sa v kôre nachádzajú.<ref name="Radebaugh2001" />
Hory na povrchu Io majú rôzny [[morfológia|morfologický]] vzhľad, vrcholok najčastejšie tvoria tzv. [[plató]].<ref name="Schenk2001" /> Tieto útvary reprezentujú rozsiahle telesá s rovným vrchom tzv. [[mesa|mesy]] s drsným povrchom. Ostatné vrchy sa zdajú byť naklonenými blokmi kôry s málo príkrymi svahmi, ktoré vznikli vytlačením z pôvodne rovného povrchu. Obidva dva hlavné typy majú z jednej alebo z viacerých strán ostré [[svah]]y. Len malé množstvo vrchov na povrchu má vulkanický pôvod, ide pravdepodobne o nízke [[štítová sopka|štítové sopky]] so sklonmi medzi 6° až 7° a malou depresiou na vrchole, ktorá by mohla byť centrálna [[kaldera]].<ref name="Schenk2004">{{Citácia periodika | priezvisko = Schenk | meno = P.M. | spoluautori = et al.| titul = Shield volcano Topography and the rheology of lava flows on Io | periodikum = Icarus | ročník = 169 | číslo = | strany = 98-110 | rok = 2004 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.01.015}}</ref> Vulkanické hory sú väčšinou menšie než ostatné hory, sú vysoké iba 1 až {{km|2|m}} a široké od 40 do {{km|60|m}}. Niektoré ďalšie štítové sopky s ešte menej naklonenými svahmi je možné pozorovať na snímkach oblasti [[Ra Patera]], ale zatiaľ sa nedajú zmerať.<ref name="Schenk2004" />
Zdá sa, že všetky pozorované hory javia známky silnej [[erózia|erózie]]. Na ich úbočiach je možné pozorovať [[zosuv]]y materiálu, ktorý sa hromadí pri úpätí vrchov, čo naznačuje, že ide o dominantný erozívny činiteľ.<ref name="Moore2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Moore | meno = J.M. | spoluautori = et al.| titul = Landform degradation and slope processes on Io: The Galileo view | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 33223-33240 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001375}}</ref>
== Vnútorná stavba ==
[[Súbor:PIA01129 Interior of Io.jpg|thumb|left|Model možnej vnútornej stavby mesiaca so železným alebo síro-železným jadrom (šedá), vonkajšou silikátovou kôrou (hnedá) a čiastočne nataveným plášťom (oranžová)]]
Zložený hlavne zo silikátov a železa je Io viac podobný terestrickým planétam ako ostatným mesiacom vonkajšej oblasti slnečnej sústavy, ktoré sú väčšinou tvorené zmesou vodného ľadu a silikátov. Io má hustotu 3,5275 g/cm<sup>3</sup>, najvyššiu hustota zo všetkých mesiacov v slnečnej sústave (vrátane pozemského Mesiaca) a výrazne vyššiu než ostatné Galileove mesiace.<ref name="Schubert2004">{{Citácia knihy | priezvisko = Schubert | meno = J. ''et al.''| Korporácia = F. Bagenal''et al.''| titul = Jupiter: The Planet, Satellites, and Magnetosphere | rok = 2004 | vydavateľ = Cambridge University Press | strany = 281-306 | isbn = 978-0521818087 | kapitola = Interior composition, structure, and dynamics of the Galilean Satellites.}}</ref> Modely založené na meraní sond Voyager a Galileo hmotnosti mesiaca, veľkosti a [[kvadrupolové gravitačné koeficienty]] (číselné hodnoty spojené s tým, ako je hmotnosť rozložená okolo telesa) naznačujú, že vnútorná stavba mesiaca je odlišná medzi silikátovou kôrou, plášťom a železným či síroželezitým jadrom.<ref name="Anderson1996" /> Kovové jadro mesiaca tvorí približne 20 % celkovej hmotnosti.<ref name="Anderson2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = JD | spoluautori = ' 'et al.''| titul = Io's gravity field and interior structure | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = | strany = 32963-32969 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JE001367}}</ref> Vypočítaná veľkosť jadra závisí od obsahu síry v jadre. Ak by bolo čisto železné, bude veľké 350 až {{km|650|m}}. Ak obsahuje významnejší podiel síry, môže mať veľkosť medzi 550 až {{km|900|m}}. Magnetometrom sondy Galileo sa nepodarilo detegovať žiadne magnetické pole mesiaca, preto jadro zrejme nie je tekuté.<ref name="Kivelson2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Kivelson | meno = MG | spoluautori =''et al.''| titul = Magnetized or Unmagnetized: Ambiguity persists following Galileo's Encounters with Io in 1999 and 2000 | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 106 | číslo = A11 | strany = 26121-26135 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1029/2000JA002510}}</ref>
Modely plášťa naznačujú, že by mohol byť tvorený minimálne 75 % na [[horčík]] bohatým [[minerál]]om [[forsterit]]om s minoritným zastúpením podobným [[chondrit|L chondritom]] a LL chondritom ([[meteorit]]y s vyšším obsahom železa).<ref name="Sohl2002">{{Citácia periodika | priezvisko = Söhl | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Implications from Galileo observations on the interior structure and chemistry of the Galilean Satellites | periodikum = Icarus | ročník = 157 | číslo = | strany = 104-119 | rok = 2002 | url = | doi = 10.1006/icar.2002.6828}}</ref><ref name="Kuskov2001">{{Citácia periodika | priezvisko = Kuskov | meno = O.L. | spoluautori = V.A. Kronrod | titul = Core sizes and internal structure of the Earth's and Jupiter's Satellites | periodikum = Icarus | ročník = 151 | číslo = | strany = 204-227 | rok = 2001 | url = | doi = 10.1006/icar.2001.6611}}</ref> Pozorovaný [[Vedenie tepla|tepelný tok]] napovedá, že 10 až 20 % plášťa by malo byť v tekutom stave, kvôli oblastiam s vysokoteplotným vulkanizmom.<ref name="IobookChap5">{{Citácia knihy | priezvisko = Moore | meno = W.B. et al.| korporácia = R.M.C. Lopes and J.R. Spencer | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer-Praxis | strany = 89-108 | isbn = 3-540-34681-3 | kapitola = The Interior of Io.}}</ref> Litosféra Io sa skladá z bazaltov a sírových uloženín vytvorených silnou a pravidelnou vulkanickou aktivitou. Odhaduje sa, že by mohla byť až {{km|12|m}} hrubá, ale podľa niektorých vedcov by mohla siahať až do hĺbky {{km|40|m}}.<ref name="Anderson2001" /><ref name="Jaeger2003">{{Citácia periodika | priezvisko = Jaeger | meno = W.L. | spoluautori = et al.| titul = Orogenic tectonism on Io | periodikum = J. Geophys. Res. | ročník = 108 | číslo = | strany = 12-1 | rok = 2003 | url = | doi = 10.1029/2002JE001946}}</ref>
== História objavu a pozorovaní ==
[[Súbor:Tvashtarvideo.gif|thumb|left|Erupcia [[Sopka|sopky]] [[Tvashtar]] ako ju zachytila sonda [[New Horizons]]. Materiál bol vyvrhnutý až do výšky {{km|290|m}} nad povrch mesiaca.]]
Mesiac bol objavený [[7. januára]] [[1610]] [[Galileo Galilei|Galileom]] počas pohybu [[hviezda|hviezdy]] 5. [[Hviezdna veľkosť|magnitúdy]] spolu s ďalšími troma telesami, o ktorých sa pôvodne domnieval, že ide o hviezdy. Keď sa ale začali pohybovať inak ako predpokladal, svoj názor prehodnotil.<ref name="astro" /> Tento objav publikoval v marci 1610 v diele [[Sidereus nuncius]].<ref name="IobookChap2" /> [[Simon Marius]] publikoval podobné výsledky svojho pozorovania roku [[1614]] v ''Mundus Jovialis'', kde uvádzal, že objavil mesiac jeden týždeň pred Galileom a to už na konci roka [[1609]]. Galileo o Mauriusovom objave pochyboval a jeho prácu označil za [[plagiát]]. Vzhľadom na to, že dielo Galilea bolo publikované skôr, sa objav pripisuje jemu.
Nasledujúce dve a pol storočia zostával Io pre astronómov iba bodom s jasnosťou 5. magnitúdy. V 17. storočí [[Vodná doprava|námorníci]] používali mesiace objavené Galileom pre určovanie presnej [[zemepisná dĺžka|zemepisnej dĺžky]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = O'Connor, J.J.; Robertson, E.F. | mesiac = február | rok = 1997
| url = http://www-groups.dcs.st-and.ac.uk/~history/HistTopics/Longitude1.html
| titul = Longitude and the Académie Royale
| vydavateľ = University of St. Andrews
| dátum prístupu = 2007-06-14}}</ref> Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie [[Mikuláš Kopernik|Kopernikovho]] [[Heliocentrizmus|heliocentrického]] modelu slnečnej sústavy, pomohol vývoju [[Johannes Kepler|Keplerových]] [[Keplerove zákony|pohybových zákonov]] a umožnil prvé merania [[rýchlosť svetla|rýchlosti svetla]], keď bolo možné odmerať čas, ktorý svetlo potrebuje na prekonanie vzdialenosti medzi Zemou a Jupiterom.<ref name="IobookChap2" /> K vysvetleniu rezonančných obežných dráh Io, [[Európa (mesiac)|Európy]] a [[Ganymedes (mesiac)|Ganymeda]] vytvoril [[Pierre Simon de Laplace|Laplace]] matematickú teóriu založenú na údajoch [[Giovanni Domenico Cassini|Domenica Cassiniho]] a ďalších.<ref name="IobookChap2" /> Neskôr sa ukázalo, že táto rezonancia má významný vplyv na geológiu spomínaných telies.
Rozvoj optickej astronómie na konci 19. a začiatku 20. storočia umožnil astronómom zlepšiť pozorovania a rozlišovať veľké útvary na povrchu mesiaca. V roku 90. rokoch 19. storočia [[Edward Emerson Barnard|Edward E. Barnard]] ako prvý pozoroval a opísal rozdiely v jase [[polárne oblasti|polárnych]] a rovníkových oblastí Io. Následne správne určil, že tieto rozdiely sú spôsobené rôznym [[albedo]]m a rozdielnymi farbami oboch regiónov. Jeho súčasník [[William Henry Pickering]] navrhoval iné vysvetlenie, a to, že Io má vajíčkový tvar, alebo že ide o dve telesá.<ref name="Barnard1894">{{Citácia periodika | priezvisko = Barnard | meno = E.E. | odkaz na autora = Edward Emerson Barnard | rok = 1894 | titul = On the Dark Poles and Bright Equatorial Belt of the First Satellite of Jupiter | periodikum = Monthly Notices of the Royal Astronomical Society | ročník = 54 | číslo = 3 | strany = 134-136 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1894MNRAS..54..134B}}
</ref><ref name="Dobbins">{{Citácia periodika | priezvisko = Dobbins | meno = T. | odkaz na autora = | spoluautori = and Sheehan, W. | rok = 2004 | titul = The Story of Jupiter's Egg Moons | periodikum = Sky & Telescope | ročník = 107 | číslo = 1 | strany = 114-120}}
</ref><ref name="Barnard1891">{{Citácia periodika | priezvisko = Barnard | meno = E.E. | odkaz na autora = Edward Emerson Barnard | rok = 1891 | titul = Observations of the Planet Jupiter and his Satellites during 1890 with the 12 -inch Equatorial of the Lick Observatory | periodikum = Monthly Notices of the Royal Astronomical Society | ročník = 51 | číslo = 9 | strany = 543-556 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1891MNRAS..51.. 543B}}
</ref> Neskoršie pozorovania potvrdili, že polárne oblasti majú hnedú a rovníkové žlto-bielu farbu.<ref name="Minton1973">{{Citácia periodika | priezvisko = Minton | meno = R.B. | rok = 1973 | titul = The Red Polar Caps of Io | periodikum = Communications of the Lunar and Planetary Laboratory | ročník = 10 | strany = 35-39 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1973CoLPL..10...35M}}
</ref>
V druhej polovici 20. storočia prišli poznatky poukazujúce na nezvyčajný charakter mesiaca. Podľa spektroskopického pozorovania na povrchu Io nie je vodný ľad, ktorý sa zvyčajne nachádza u ostatných podobných telies v okolí, a na ktorých bol aj pozorovaný.<ref name="Lee1972">{{Citácia periodika | priezvisko = Lee | meno = T. | rok = 1972 | titul = Spectral Albedos of the Galilean Satellites | periodikum = Communications of the Lunar and Planetary Laboratory | ročník = 9 | číslo = 3 | strany = 179-180 | url = http://adsabs.harvard.edu/abs/1972CoLPL...9..179L}}</ref> Rovnaké pozorovanie ukázalo, že povrch je tvorený prevažne soľami [[sodík]]a a síry.<ref name="Fanale1974">{{Citácia periodika | titul = Io : A Surface Evaporite Deposit? | periodikum = [[Science]] | priezvisko = Fanale | meno = F.P. | spoluautori = et al.| Strany = 922-925 | ročník = 186 | číslo = 4167 | rok = 1974 | doi = 10.1126/science.186.4167.922 | pmid = 17730914}}</ref> Radioteleskopické pozorovania Io odhalili vplyv na magnetosféru Jupitera, ktorý sa prejavuje emisiami decimetrových vĺn s periódou zodpovedajúcou obežnej dobe Io.<ref name="Bigg1964">{{Citácia periodika | priezvisko = Bigg | meno = E.K. | rok = 1964 | titul = Influence of the Satellite Io on Jupiter's Decametric Emission | periodikum = Nature | ročník = 203 | strany = 1008-1010 | url = | doi = 10.1038/2031008a0}}
</ref>
=== Sondy ===
==== Pioneer 10 a 11 ====
{{Pozri aj|Pioneer 10|Pioneer 11}}
Prvými sondami, ktoré preleteli okolo mesiaca, boli sondy [[Pioneer 10]] (3. decembra [[1973]]) a [[Pioneer 11]] (2. decembra [[1974]]).<ref name="PioneerChap5">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://history.nasa.gov/SP-349/ch5.htm | titul = First into the Outer Solar System | dátum prístupu = 2007-06-05 | priezvisko = Fimmel | meno = RO | spoluautori = et al.| rok = 1977 | mesiac = | formát = | edícia = Pioneer Odyssey | vydavateľ = NASA | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Rádiové pozorovanie pomohlo určiť hmotnosť Io a jej porovnaním s veľkosťou mesiaca vedci zistili, že Io má najväčšiu hustotu zo 4 Galileových mesiacov a teda bude zložený pravdepodobne zo silikátových hornín a nie vodného ľadu.<ref name="Anderson1974">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = J.D. | spoluautori = et al.| titul = Gravitational parameters of the Jupiter system from the Doppler tracking of Pioneer 10 | periodikum = Science | ročník = 183 | číslo = | strany = 322-323 | rok = 1974 | url = | doi = 10.1126/science.183.4122.322}}</ref> Sondy Pioneer taktiež odhalili prítomnosť tenkej atmosféry okolo Io a intenzívne [[Van Allenove pásy|radiačné pásy]] v blízkosti obežnej dráhy mesiaca. Kamera na palube sondy Pioneer 11 vyhotovila kvalitné fotografie len severnej oblasti.<ref name="Pioneer11image">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://www2.jpl.nasa.gov/galileo/io/pioio.html | titul = Pioneer 11 Images of Io | edícia = Galileo Home Page | dátum prístupu = 2007-04-21}}</ref> Detailnejšie snímky mala podľa plánu zaobstarať sonda Pioneer 10, ale tie boli stratené vplyvom vysokej [[radiácia|radiácie]] v okolí mesiaca.<ref name="PioneerChap5" />
==== Voyager 1 a 2 ====
[[Súbor:Ra Patera Voyager.jpg| thumb | right | Mozaika snímok sondy ''[[Voyager 1]]'' oblasti lávového prúdu [[Ra Patera]]]]
{{Pozri aj|Voyager 1|Voyager 2}}
Keď v roku [[1979]] preletela okolo Io dvojica sond [[Voyager 1]] a [[Voyager 2]], ich vyspelejšia zobrazovacia technika umožnila získať oveľa podrobnejší obraz povrchu. Voyager 1 preletel okolo Io [[5. marec|5. marca]] 1979 vo vzdialenosti {{km|20600|m}}.<ref name="VoyagerDesc">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://pds-rings.seti.org/voyager/mission/ | titul = Voyager Mission Description | dátum prístupu = 2007-04-21 | priezvisko = | meno = | spoluautori = | dátum = 1997-02-19 | rok = | mesiac = | formát = | edícia = NASA PDS Rings Node | vydavateľ = | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Snímky, ktoré zaslal na Zem, ukázali krajinu mnohých farieb bez prítomnosti väčších impaktných kráterov.<ref name="Smith1979">{{Citácia periodika | titul = The Jupiter system through the eyes of Voyager 1 | periodikum = Science | priezvisko = Smith | meno = B.A. | spoluautori = et al.| strany = 951-972 | ročník = 204 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1126/science.204.4396.951}}</ref> Detailné zábery zobrazovali mladé útvary zvláštnych tvarov, hlboké depresie, hory vyššie ako Mount Everest a telesá pripomínajúce lávové prúdy známe zo Zeme.
Krátko po prelete si navigačná inžinierka [[Linda A. Morabito]] všimla tmavý oblak vychádzajúci z povrchu na jednom zo záberov.<ref name="Morabito1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Morabito | meno = L.A. | spoluautori = et al. | titul = Discovery of currently active extraterrestrial volcanism | periodikum = Science | ročník = 204 | číslo = | strany = 972 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1126/science.204.4396.972}}</ref> Analýza ďalších snímok objavila deväť takýchto mračien rozptýlených po celej ploche mesiaca, ktoré dokazovali, že Io je vulkanicky aktívnom telesom.<ref name="Strom1979">{{Citácia periodika | titul = Volcanic eruption plumes on Io | periodikum = [[Nature]] | priezvisko = Strom | meno = R.G. | spoluautori = et al.| strany = 733-736 | ročník = 280 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1038/280733a0}}</ref> Tento záver potvrdil predchádzajúcu štúdiu napísanú Stanom J. Pealeom, Patrickom Cassenom a R.T. Reynoldsom publikovanú pred cestou sondy Voyager 1. Autori štúdie predpovedali a spočítali, že vnútorné jadro Io musí získavať ohromné množstvo tepla vplyvom slapového pôsobenia Jupitera a obežnej rezonancie s Európou a Ganymedom.<ref name="Peale1979a">{{Citácia periodika | titul = Melting of Io by Tidal Dissipation | periodikum = Science | priezvisko = Peale | meno = S.J. | spoluautori = et al.| strany = 892-894 | ročník = 203 | číslo = | rok = 1979 | doi = 10.1126/science.203.4383.892}}</ref> Údaje z preletu taktiež odhalili dominantné zastúpenie síry a zmrznutého oxidu siričitého na povrchu planéty a podobné zloženie tenkej atmosféry mesiaca. Za mesiacom bol súčasne pozorovaný [[torus]].<ref name="Soderblom1980">{{Citácia periodika | priezvisko = Soderblom | meno = L.A. | spoluautori = et al.| titul = Spectrophotometry of Io: Preliminary Voyager 1 results | periodikum = Geophys. Res. Lett. | ročník = 7 | číslo = | strany = 963-966 | rok = 1980 | url = | doi = 10.1029/GL007i011p00963}}</ref><ref name="Pearl1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Pearl | meno = J.C. | spoluautori = et al.| titul = Identification of gaseous SO<sub>2</sub> and new upper limits for other gases on Io | periodikum = Nature | ročník = 288 | číslo = | strany = 757-758 | dátum = 1979 | url = | doi = 10.1038/280755a0}}</ref><ref name="Broadfoot1979">{{Citácia periodika | priezvisko = Broadfoot | meno = A.L. | spoluautori = et al. | titul = Extreme ultraviolet observations from ''Voyager 1'' encounter with Jupiter | periodikum = Science | ročník = 204 | číslo = | strany = 979-982 | rok = 1979 | url = | doi = 10.1126/science.204.4396.979}}</ref>
Voyager 2 preletel okolo Io [[9. júl]]a vo vzdialenosti {{km|1130000|m}}. Nešlo o taký tesný prelet ako v prípade sesterskej sondy, ale porovnávacia analýza urobených snímok ukázala niekoľko zmien na povrchu, ku ktorým došlo v priebehu iba piatich mesiacov medzi preletom oboch sond. Osem z deviatich sopečných mračien pozorovaných pri prvom prelete bolo v čase druhého preletu stále na pôvodnom mieste a sopky boli teda stále aktívne. Medzi preletom sond ukončila sopečnú činnosť iba sopka [[Pele (sopka)|Pele]].<ref name="Strom1982">{{Citácia knihy | priezvisko = Strom | meno = R.G. | spoluautori = Schneider, N.M. | korporácia = Morrison, D. | titul = Satellites of Jupiter | rok = 1982 | vydavateľ = University of Arizona Press | isbn = 0-8165-0762-7 | strany = 598-633 | kapitola = Volcanic eruptions on Io}}</ref>
[[Súbor:Artwork Galileo-Io-Jupiter.JPG|thumb|left|Umelecká predstava preletu sondy Galileo okolo mesiaca Io s Jupiterom v pozadí]]
==== Sonda Galileo ====
{{Pozri aj|Galileo (kozmická sonda)}}
Sonda Galileo doletela k Jupiteru v roku 1995 po šesťročnej ceste od Zeme v snahe pokračovať v prieskume sústavy Jupitera tam, kde skončili sondy Voyager 1 a 2. Keďže je mesiac Io umiestnený do oblasti jedného z najsilnejších radiačných pásov Jupitera, sonda nad ním nemohla vykonávať pravidelné nízke prelety. Aj tak však uskutočnila jeden tesný prelet pred navedením na dvojročnú primárnu dráhu. Hoci počas preletu zo 7. decembra [[1995]] nevznikli žiadne snímky, podarilo sa potvrdiť existenciu veľkého železného [[planetárne jadro|jadra]] mesiaca podobného tomu, aké majú terestrické planéty vnútornej časti slnečnej sústavy.<ref name="Anderson1996">{{Citácia periodika | priezvisko = Anderson | meno = J.D. | spoluautori = et al.| titul = Galileo Gravity Results and the Internal Structure of Io | periodikum = science | ročník = 272 | číslo = | strany = 709-712 | rok = 1996 | url = | doi = 10.1126/science.272.5262.709}}</ref>
Aj keď sonda nevykonávala priame prelety nad mesiacom a mala technické ťažkosti, ktoré neumožňovali odoslať všetky údaje, podarilo sa získať množstvo dát, ktoré rozšírili poznatky o Io a podpísali sa pod významné objavy. Sonda pozorovala erupciu sopky [[Pillan Patera]] a potvrdila, že vyvrhovaný materiál je zložený prevažne z kremičitej magmy [[mafity|mafického]] a [[ultramafity|ultramafického]] zloženia s obsahom síry a oxidu siričitého hrajúceho rovnakú úlohu ako voda a oxid uhličitý na Zemi.<ref name="Mcewen1998b">{{Citácia periodika | titul = High-temperature silicate volcanism on Jupiter's moon Io | periodikum = Science | priezvisko = McEwen | meno = A.S. | spoluautori = et al.| strany = 87-90 | ročník = 281 | číslo = | rok = 1998 | doi = 10.1126/science.281.5373.87 }}</ref> Vzdialené snímkovanie Io ukázalo veľké množstvo aktívnych sopiek na povrchu, značné množstvo vrchov s rôznou morfológiou a niekoľko významných zmien oblastí zaznamenaných sondami Voyager či dokonca aj oblastí vyfotografovanými sondou Galileo dávnejšie.<ref name="IobookChap3">{{Citácia knihy | priezvisko = Perry | meno = J.; et al.| korporácia = Lopes, R.M.C.; and Spencer, J.R. | titul = Io after Galileo | rok = 2007 | vydavateľ = Springer- Praxis | isbn = 3-540-34681-3 | strany = 35-59 | kapitola = A Summary of the Galileo mission and its observations of Io}}</ref>
Misia sondy bola dvakrát predĺžená ([[1997]] a [[2000]]). Počas týchto predĺžení preletela sonda okolo Io trikrát, a to v druhej polovici [[1999]] a na začiatku roka [[2000]], a potom ešte trikrát na konci roku [[2001]] a na začiatku [[2002]]. Prelety pomohli zmapovať rozsah vulkanickej aktivity, vylúčiť existenciu magnetického poľa mesiaca a zmapovať sopky a pohoria.<ref name="IobookChap3" /> V decembri 2000 preletela okolo Jupitera sonda [[Cassini-Huygens]] na svojej ceste k [[Saturn]]u a vykonala spoločné pozorovanie mesiaca, ktoré odhalilo nový chochol v atmosfére v oblasti [[Tvashtar Paterae]] a polárnu žiaru okolo Io.<ref name="Porco2003">{{Citácia periodika | priezvisko = Porco | meno = C.C. | autorlink = Carolyn Porco | spoluautori = et al.| titul = Cassini imaging of Jupiter's atmosphere, Satellites, and rings | periodikum = science | ročník = 299 | číslo = | strany = 1541-1547 | rok = 2003 | url = | doi = 10.1126/science.1079462}}</ref>
=== Následné pozorovania ===
[[Súbor:Iosurface cs.jpg|thumb|300 px|Zmeny povrchových útvarov za osem rokov medzi pozorovaniami sondou Galileo a [[New Horizons]]]]
Po plánovanom navedení sondy Galileo do [[atmosféra Jupitera|atmosféry Jupitera]] a jej zániku sa v septembri [[2003]] uskutočnilo ďalšie pozorovania mesiaca prostredníctvom výkonných pozemských ďalekohľadov. Použitie [[adaptívna optika|adaptívnej optiky]] z teleskopu [[Keck]] na [[Havaj]]i a [[Hubblov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho teleskopu]] umožnilo sledovať aktívne prejavy vulkanizmu.<ref name="Marchis2005">{{Citácia periodika | priezvisko = Marchis | meno = F. | spoluautori = et al.| titul = Keck AO survey of Io global Volcanic activity between 2 and 5 mikrometrov | periodikum = Icarus | ročník = 176 | číslo = | strany = 96-122 | rok = 2005 | url = | doi = 10.1016/j.icarus.2004.12.014}}</ref><ref name="SpencerBlog02232007">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://planetary.org/blog/article/00000874/ | titul = Here We Go! | dátum prístupu = 2007-06-03 | priezvisko = Spencer | meno = John | spoluautori = | dátum = 2007-02-23 | rok = | mesiac = | formát = | edícia = | vydavateľ = | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Tieto nové pozorovania vedcom umožnili sledovať sopky na Io bez nutnosti vyslať do systému ďalšiu sondu.
==== New Horizons ====
{{Pozri aj|New Horizons}}
[[28. február]]a [[2007]] preletela systémom Jupitera sonda [[New Horizons]] na svojej ceste k [[134340 Pluto|Plutu]] a [[Kuiperov pás|Kuiperovmu pásu]]. Počas preletu prebehli pozorovania Io. Snímky ukázali veľké sopečné mračná v oblasti Tvashtar, čo bolo prvé detailné pozorovanie obrovských erupcií porovnateľných s mračnami okolo Pele v roku 1979.<ref name="Spencer2007">{{Citácia periodika | titul = Io Volcanism Seen by New Horizons: A Major Eruption of the Tvashtar Volcano | periodikum = Science | priezvisko = Spencer | meno = J.R. | spoluautori = et al.| strany = 240-243 | ročník = 318 | číslo = | rok = 2007 | doi = 10.1126/science.1147621}}</ref> Sonda súčasne pozorovala mračná okolo [[Girru Patera]] v počiatočnom štádiu erupcií a niekoľko ďalších, ktoré sa už objavili v čase misie sondy Galileo.<ref name="Spencer2007" />
=== Budúce misie ===
V auguste [[2011]] odštartovala americká sonda [[Juno (sonda)|Juno]], ktorá má obmedzené vizuálne snímače, ale pre monitorovanie sopečnej aktivity na Io by mala využívať infračervený [[spektrometer]] [[JIRA]]. [[Európska vesmírna agentúra]] sa vo februári 2009 zapojila do spoločného projektu s NASA s názvom [[Europa Jupiter System Mission]], počas ktorého by v roku [[2020]] mala k Jupiteru odštartovať dvojica sond: americká [[Jupiter Europa Orbiter]] a európska [[Jupiter Ganymede Orbiter]].<ref name="EJSMJSR">{{Citácia elektronického dokumentu | url = http://opfm.jpl.nasa.gov/files/EJSM%20Summary%20Report%20Final%20for%20Print_090120_rk.pdf | formát = PDF | titul = Europa Jupiter System Mission Joint Summary Report | dátum prístupu = 2009-01-21 | priezvisko = Joint Jupiter Science Definition Team | meno = | spoluautori = NASA/ESA Study Team | dátum = 16. január 2009 | rok = | mesiac = | edícia = | vydavateľ = NASA/ESA | strany = | jazyk = | archiveurl = | archivedate = | quote =}}</ref> Ani jedna z týchto sond nebude mať ako primárny cieľ výskum Io, všetky ho budú sledovať len z diaľky. Americká sonda Jupiter Europa Orbiter by sa ale mala v roku 2025 a 2026 priblížiť k mesiacu počas preletu na uvedenie na obežnú dráhu Europy. Okrem týchto misií NASA už schválila taktiež špecializovanou misiu k Io tzv. ''Io Volcano Observer'', ktorá by mala odštartovať v roku [[2015]]. V súčasnosti je táto misia iba vo fáze štúdie.<ref name="McEwenIVO">{{Citácia knihy | titul = Io Volcano Observer (IVO) | vydavateľ = Io Workshop 2008 | miesto = [[Berkeley (Kalifornia)|]] | priezvisko = McEwen | meno = A.S. | spoluautori = the IVO Team | rok = 2008 | id = | url = http://pirlwww.lpl.arizona.edu/%7Eperry/IVO-Berkeley.pdf | formát = PDF}}</ref>
== Názvoslovie ==
Mesiac bol pomenovaný podľa [[grécka mytológia|gréckej mytológie]] po kňažnej [[Íó]], jednej z mnohých lások boha [[Zeus|Dia]], ktorý prevzal v [[Rímska mytológia|rímskej mytológii]] meno Jupiter. Aj keď Simonovi Mariusovi nebol priznaný objav mesiaca pred Galileom, jeho názvy pre mesiace sa používajú dodnes. V jeho publikácii z roku 1614 ''Mundus Jovialis'' hovorí o mesiaci ako o Io, milenke Dia.<ref name="Marius">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Marius | meno = S. | odkaz na autora = Simon Marius | rok = 1614 | titul = Mundus Iovialis anno M.DC.IX Detectus ope Perspicilli Belgica | url = http://galileo.rice.edu/sci/marius.html}} (v ktorom priznáva [http://galileo.rice.edu/sci/observations/jupiter_satellites.html nápad] Johannesovi Keplerovi)</ref> Jeho názvy zapadli až do začiatku [[20. storočie|20. storočia]], keď sa opäť začali používať. V literatúre staršieho dáta vystupoval mesiac Io iba pod jednoduchým názvom ''Jupiter I'' (alebo prvý mesiac Jupitera).
=== Povrchové útvary ===
Útvary na povrchu mesiaca sú pomenované po osobách a miestach spojených s mytológiou Io, podobne ako po bohoch ohňa, sopiek či [[Slnko|Slnka]] a ďalších mýtických objektoch ako napr. z [[Dante Alighieri|Danteho]] Pekla.<ref name="NameCategories">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = Blue | meno = Jennifer | dátum vydania = 16. október 2006 | url = http://planetarynames.wr.usgs.gov/append6.html | titul = Categories for Naming Features on Planets and Satellites | vydavateľ = USGS | dátum prístupu = 2007-06-14}}</ref> Od detailnejšieho prieskumu mesiaca sondou Voyager 1 [[Medzinárodná astronomická únia]] pomenovala približne 225 sopiek, pohorí, rovín a výrazných albedových útvarov. Bolo schválené používanie označení napr. ''patera'', ''mons'', ''mensa'', ''planum'', ''fluctus'' ([[lávový prúd|lávové prúdy]]) alebo ''tholus'' pre rôzne povrchové útvary v závislosti od ich tvaru, sklonu, veľkosti atď.<ref name="NameCategories" />
== Galéria ==
<gallery>
Image:Voyager 2 Jupiter Io.jpg|Io nad mrakmi Jupitera, záber zo sondy [[Voyager 2]]
Image:PIA02879 - A New Year for Jupiter and Io.jpg|Io v blízkosti [[terminátor]]a Jupitera. Fotografiu zhotovila [[Cassini (sonda)|sonda Cassini]] pri svojom prelete okolo planéty
Image:PIA01667-Io's Pele Hemisphere After Pillan Changes.jpg|Io zo sondy Galileo. Jasnooranžový materiál obklopuje vulkán ''[[Pelé]]''.
Image:Io Earth Moon Comparison.png|Porovnanie veľkosti Io so Zemou a jej [[Mesiac]]om
Image:Jupiter&Io.jpg|Jupiter a Io vyfotografované pri prelete sondy [[New Horizons]]
Image:Io, moon of Jupiter, NASA.jpg|Io na zábere zo sondy [[Galileo (kozmická sonda)|Galileo]]
Image:Tvashtarvideo.gif|Aktívny vulkán [[Tvashtar]] na sekvencii záberov sondy New Horizons
Image:PIA01081-Color Mosaic and Active Volcanic Plumes on Io.jpg|Sopečná explózia na okraji Io
Image:Vulcanic Explosion on Io.jpg|Sopečná explózia zachytená [[Voyager 1|Voyagerom 1]]
Image:Volcanic crater with radiating lava flows on Io.jpg|[[Sopečný kráter]] s lúčovitými prúdmi lávy, záber zo sondy Voyager 1
Image:021206 Galileo Io at sunset.jpg|Rozhranie svetla a tmy na Io zo sondy Galileo
</gallery>
== Poznámky ==
<references group="pozn."/>
== Referencie ==
{{Preklad|cs|Io|6399811}}
{{referencie}}
| 