Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

11. júla 1804 bol vymenovaný za hlavného komorníka. Talleyrand, ktorý tlačil na Napoleona, aby uzákonil dedenie moci<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=529}}</ref>, asistoval 2. decembra pri pomazaní [[Napoleon I.|Napoleona I.]] 1. februára [[1805]] mu bola udelená veľká stuha [[Čestná légia|Čestnej légie]]<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=531}}</ref>.

 

 

Po skvelom [[Bitka pri Slavkove|víťazstve pri Slavkove]] a zdrvujúcej porážke pri [[Bitka pri Trafalgare|Trafalgare]], podpísal Talleyrand 26. decembra [[1805]] zmluvu v Pressburgu ([[Bratislava]]), nazvanú [[Bratislavský mier (1805)|Bratislavský mier]]<ref name="Waresquiel_2003_373">{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=373}}</ref>. Zmluva stanovila vytvorenie [[Rýnsky spolok|Rýnskeho spolku]] a tvoril ju pod dohľadom Napoleona. Skúšal v nej zjemniť podmienky dané Rakúsku. Súhlasil s desaťpercentnou zľavou na finančné sankcie a poplatky, čím spôsobil Napoleonovu nespokojnosť<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=558 – 559}}</ref>:

* odovzdať Prusku [[Sasko]] a [[Porýnie]] „Instructions pour les ambassadeurs du roi au congrès“ <ref>{{Harvbz|Talleyrand-Périgord|2007|St=474}}</ref>

 

 

''Spojenci, vravím, a proti komu? To nie je viac proti [[Napoleon Bonaparte|Napoleonovi]], on je na ostrove [[Elba]]. To nie je viac proti Francúzsku, mier je učinený. To nie je určite proti francúzskemu kráľovi: je garantom trvania tohto mieru. Páni, hovorme úprimne. Ak sú tu ešte spojenecké sily, som tu zbytočný. A zároveň, keby som tu nebol, chýbal by som vám určite. Páni, som tu možno jediný, ktorý nič nežiada. Veľké ohľady, to je všetko, čo chcem pre Francúzsko. Je dosť veľké svojimi zdrojmi, rozlohou, množstvom a duchom obyvateľov, rozložením provincií, jednotnou administratívou, svojou obranou, ktorému príroda a umenie zaručujú hranice. Nechcem nič, opakujem vám. A prinášam vám veľa. Prítomnosť ministra Ľudovíta XVIII. uskutočňuje tu princíp, na ktorom spočíva celý sociálny poriadok. Ak niekoľko privilegovaných mocností by chcelo na kongrese skúšať diktátorskú moc, musím povedať, že v zmysle podmienok parížskej zmluvy, nemohol by som súhlasiť na tejto schôdzi so žiadnou nadradenou mocou v otázkach, ktoré sú v kompetencii kongresu a že sa nebudem zaoberať návrhmi, ktoré by prišli z jej strany.''<ref>{{Harvbz|Talleyrand-Périgord|2007|St=479}}</ref>

Talleyrand provokoval hnev štyroch ([[Metternich]] vyhlásil, že ''urobili by sme lepšie dohodnúť sa medzi sebou''). 3. októbra hrozil, že nebude viac asistovať žiadnej konferencii, kládol sa do pozície obrancu malých národov<ref>{{Harvbz|Orieux|1970|St=600}}</ref>, ktorý podporuje v tej chvíli ich oslobodenie a využíval rozdiely medzi ostatnými štyrmi stranami<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=474}}</ref>. Tlačený [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Španielsko]]m dosiahol tiež, že slovné dohovory predošlých spojenectiev boli anulované<ref>{{Harvbz|Blei|1936|St=227 – 228}}</ref>. Kongres sa otvoril konečne 1. novembra. Podľa Jeana Orieuxa žiaden dôležitý bod nebol stanovený na oficiálnych rokovaniach: všetko sa dialo v salónoch. Malé národy boli opustené a neboli pripustené k účasti. Talleyrand zostal na tom, že skutočné oslobodenie začalo (spojil výbor mocností 8. januára): ''Preto, lebo výbor štyroch sa stal výborom piatich<ref>{{Harvbz|Orieux|1970|St=601}}</ref>.''

 

 

Talleyrand podpísal konečný akt kongresu 9. júna [[1815]]. Na výmenu ako reštitúciu za [[kniežatstvo]] [[Benevento]] Talleyrand dostal finančnú kompenzáciu a titul vojvoda z Dino (ktorý mu vydal [[Ferdinand I. (Kráľovstvo oboch Sicílií)|Ferdinand I. – kráľ Dvoch Sicílií]]), ktoré previedol svojmu synovcovi a týmto svojej obľúbenej neteri – jeho manželke [[Dorota Kurónska (1793 – 1862)|Dorothei Courlandskej]], ktorá sa skvela počas celého kongresu.

''Absolútna rovnosť síl medzi štátmi, mimochodom, ktorá nemôže nikdy existovať, nie je vôbec potrebná pre politickú rovnováhu a mohla by byť, môžbyť, z určitých pohľadov, škodlivá. Táto rovnováha pozostáva zo vzťahu medzi silami odporu a silami agresie rôznych politických telies.[…] Taká situácia ponúka len rovnováhu umelú a pochybnú, ktorá môže trvať len práve toľko, kým sa niekoľko mocností oživí duchom vyjednávania a spravodlivosti, ktorá ho uchováva.'' – Inštrukcie pre vyslancov kráľa na kongrese editované Talleyrandom<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|Sst=470 – 471}}</ref>.

 

 

Želal si, aby nastal koniec britskej hegemónie na moriach, tak vojenskej ako aj obchodnej<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|Sst=274 – 275}}</ref>. Pre neho, od jeho začiatkov v diplomacii, proti požiadavke [[Direktórium|Direktória]], a [[Napoleon Bonaparte|Bonaparteho]], európska rovnováha prechádza spojenectvom medzi Francúzskom a Anglickom<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=350}}</ref> a mier medzi nimi by mohol byť sústavný: ''Blízke spojenectvo medzi Anglickom a Francúzskom bolo na začiatku a na konci mojej politickej kariéry mojím najdrahším prianím a presvedčením, a takisto, že svetový mier zahŕňajúci liberálne myšlienky a civilizačný pokrok môže spočinúť len na tomto základe.'' – Memoáre Talleyranda<ref>{{Harvbz|Orieux|1970|St=772}}</ref>