Dejiny Nemecka: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
oprava pravopisnej chyby |
d odkaz fix. |
||
Riadok 24:
[[Clunyjské reformné hnutie]] prebiehajúce v 11. storočí prispelo k osamostatneniu cirkvi, čo vo svojom dôsledku privodilo obrat pápežov proti nemeckým vládcom a nahlodalo tak ich doterajší vzájomný súlad. V spore o [[investitúra|investitúru]], ktorý sa rozhorel medzi [[Henrich IV.|Henrichom IV.]] a pápežom [[Gregor VII.|Gregorom VII.]] kvôli vymenovaniu cirkevných hodnostárov, bol cisár prinútený vykonať potupnú púť do Canossa, kde sa podriadil pápežovi, ktorý ho predtým nechal [[exkomunikácia|exkomunikovať]]. Až poslednému príslušníkovi Salskej dynastie, [[Henrich V.|Henrichovi V.]], sa podarilo dosiahnuť urovnanie konfliktu s cirkvou dohodnutím [[Wormský konkordát|konkordátu wormského]] v roku [[1122]].
Po roku 1100 došlo po celom Nemecku k zakladaniu nových miest, hradov, biskupských palácov a kláštorov. Mestá sa čoskoro začali domáhať uznania rôznych municipálnych práv a slobôd ([[mestské právo]]), zatiaľ čo obyvateľstvo na vidieku si zachovávalo svoj [[nevoľník|nevoľnícky status]]. Niektoré mestá získali titul [[slobodné ríšske mesto|slobodných ríšskych miest]], ktoré nepodliehali kniežatám či biskupom, ale boli podriadené priamo cisárovi. Takéto mestá boli ovládané majetným patriciátom (často kupcami bohatnúcimi z diaľkového obchodu). Remeselníci vytvárali [[cech]]y, riadené striktnými pravidlami. Nárastom obchodu s východnými a severnými krajinami vzrastal význam hlavných obchodných centier a prístavov združených v tzv. [[hanza|hanzovej lige]], v ktorej čele stalo mesto [[Lübeck]]. V tej istej dobe začal proces východnej kolonizácie. Zakladaním miest a dedín na slovanských územiach východne od [[Labe]] došlo k rozšíreniu nemeckej kultúry do oblastí ako sú [[Čechy]], [[Morava]], [[Sliezsko]], [[Pomoransko]], [[Prusko (historické územie)|Prusko]] a [[Poľsko]].
Po smrti Henricha V. vypukol v ríši spor medzi súperiacimi dynastiami Štaufov a Welfov, ktorý mal pretrvať počas celého 12. storočia. Za vlády [[Friedrich I. Barbarossa|Friedricha I. Barbarossu]] z dynastie Štaufov bolo dosiahnuté zmierenie s Welfami, keď bolo saskému vojvodovi Henrichovi Levovi udelené Bavorsko, ale bez Rakúska, ktoré bolo [[Privilegium minus|privilégiom minus]] povýšené na samostatné vojvodstvo. Barbarossa sa tiež usiloval o obnovenie nemeckej kontroly Talianska a v roku 1177 dojednal v [[Benátky|Benátkach]] zmierenie s pápežom. [[Henrich Lev]] si následne podmanil Slovanov v [[Meklenbursko|Meklenbursku]] a Pomoransku. V roku 1180 bol ale cisárom zosadený, načo bolo Bavorsko odovzdané Otovi z Wittelsbach (zakladateľovi dynastie [[Wittelsbachovci|Wittelsbachovcov]], vládnucej v Bavorsku až do roku 1918).
Riadok 69:
==Od revolúcie k zjednoteniu (1789 – 1871)==
===Francúzska revolúcia a napoleonské vojny===
Po vypuknutí [[veľká francúzska revolúcia|veľkej francúzskej revolúcie]] vypovedala koalícia [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Pruska]] a Rakúska v roku [[1792]] Francúzsku vojnu. Po počiatočných úspechoch utrpela v septembri toho istého roku porážku v [[bitka pri Valme|bitke pri Valme]]. Podľa [[bazilejský mier|bazilejského mieru]] musela ríša prenechať Francúzsku všetky nemecké územia na ľavom brehu [[Rýn]]a. Do roku [[1809]] nasledovali ďalšie štyri koaličné vojny s Francúzskom.
V roku [[1799]] uchopil vo Francúzsku vládu [[Napoleon Bonaparte]]. V roku [[1803]] boli z jeho iniciatívy zrušené takmer všetky cirkevné a menšie nemecké svetské štáty, rovnako ako väčšina slobodných miest. Súčasne Napoleon povýšil [[Bavorsko]], [[Sasko]] a [[Württemberg]] na [[kráľovstvo]].
Riadok 75:
V roku [[1805]] podľahlo Rakúsko Napoleonovi v [[Bitka pri Slavkove|"bitke troch cisárov" pri Slavkove]]. Následne muselo odstúpiť svoje severotalianske územia a tiež [[Vorarlbersko]] a [[Tirolsko]]. Keď sa v ďalšom roku 16 nemeckých kniežat spojilo do [[Rýnsky spolok|Rýnskeho spolku]], ktorý bol pod ochranou Napoleona, vzdal sa František II. (od roku 1804 cisár [[František I. Rakúsky]]) koruny nemeckého cisára. Svätá ríša rímska teda 6. augusta 1806 formálne zanikla. Habsbursko-lotrinskej dynastii patril od tohto momentu až do roku 1918 iba titul rakúskych cisárov.
Potom, čo francúzske revolučné vojsko zvíťazilo nad pruskou armádou [[bitka pri Jene|pri Jene]], bol v roku [[1807]] podpísaný [[Tylžský mier]], v ktorom [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusko]] stratilo v prospech novovytvoreného [[varšavské veľkovojvodstvo|varšavského veľkovojvodstva]] veľkú časť územia získaného pri delení Poľska. Súčasne sa muselo vzdať všetkých svojich teritórií na západ od rieky [[Labe]]. Taktiež bolo potlačené povstanie v Tirolsku, vedené [[Andreas Hofer|Andreasom Hoferom]].
V porazenom Prusku bola v rokoch [[1807]] až [[1812]] realizovaná séria [[reforma|reforiem]], zahŕňajúcich uvoľnenie mestskej samosprávy, zrušenie [[nevoľníctvo|nevoľníctva]] a zrovnoprávnenie [[žid]]ov. Súčasne pruskí generáli Scharnhorst a Gneisenau vykonali rozsiahlu reorganizáciu armády. Po Napoleonovej porážke v Rusku v roku [[1812]] Prusko povstalo a po [[bitka národov pri Lipsku|bitke národov pri Lipsku]] v októbri [[1813]] Nemecko konečne striaslo francúzsku nadvládu. [[Rýnsky spolok]] bol ihneď potom rozpustený. Oslobodzovacia vojna proti Francúzom výrazne prispela k vzrastu nemeckého národného sebauvedomenia.
Riadok 96:
Po zdolaní revolúcie zaviedla konzervatívna frakcia tvrdé policajné opatrenia proti liberálnej opozícii. Okrem začiatku 60. rokov došlo k uvoľneniu pomerov. V Nemecku vznikli v tomto období nové politické strany a odborové hnutia, ako napríklad predchodkyňa terajšej [[Sociálnodemokratická strana Nemecka|Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD)]].
V roku [[1862]] bol pruským ministerským predsedom menovaný konzervatívny a reakcionársky [[Otto von Bismarck]]. O dva roky neskôr vyvrcholili spory o [[Šlezvicko]] a [[Holštajnsko]] medzi [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusko]]m a [[Dánsko]]m [[dánsko-nemecká vojna|dánsko-nemeckou vojnou]], v ktorej Prusko, na ktorého stranu sa pripojilo taktiež Rakúsko, Dánsko porazilo. To bolo potom nútené odstúpiť obe krajiny víťazom. Spoločná správa [[Šlezvicko-Holštajnsko|Šlezvicko-Holštajnska]] však viedla k vzrastu napätia medzi Rakúskom a Pruskom.
Z Bismarckovho podnetu preto v roku [[1866]] vypukla [[prusko-rakúska vojna]]. Prusi, ktorým velil [[Helmuth von Moltke]], dosiahli v tejto vojne drvivého víťazstva v [[bitka pri Hradci Králové|bitke pri Sadovej]]. Nemecký spolok následne zanikol a na jeho miesto nastúpila [[Severonemecká konfederácia]] – vojenská aliancia štátov severného a stredného Nemecka – v ktorej využívalo vedúcu pozíciu Prusko. Tým bolo Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka. Štáty južného Nemecka si zachovali svoju nezávislosť iba na nátlak Francúzska.
|