|
'''Dogma''' (z lat. ''dogma'' < gr. ''dógma'' < gr. ''dokeúein, dokein'' = mieniť) je v širšom zmysle nespochybniteľný autoritatívny názor, výpoveď či zásada. V užšom zmysle (v cirkvách) je to záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery.
Koniec.
Dogmy sú najčastejšie [[cirkev|cirkevné]] alebo všeobecne [[Náboženstvo|náboženské]]. Dôkazy, analýzy ani tradície nemajú žiaden vplyv na platnosť dogmy, lebo dogma nie je vecou [[logika|logiky]], ale vecou viery.
== Etymológia ==
Slovo dogma pochádza z gréckeho „to dedogmenon“ - to, čo je pevne stanovené. Pôvodne znamená nielen nejakú domnienku, mienku, ale aj určité rozhodnutie, zásadu, autoritatívny príkaz, ustanovenie vo vede alebo v štátnom živote.
Vo [[Biblia|Svätom písme]] sa gréckom texte slovo ''dogma'' vyskytuje v tom istom význame. (Est 3,9; Dan 2,13; Lk 2,1; Sk 16,4; 17,7 atď.)
Cirkevní otcovia prvých storočí nazývali dogmami určité, pevné zásady viery a mravov. [[Ignác Antiochijský|Svätý Ignác]], mučeník, napomína kresťanov v Magnézii, aby sa utvrdili o dogmách Pána a apoštolov.
V [[4. storočie|4. storočí]] sa rozumeli dogmami najmä pravdy viery.
V [[16. storočie|16. storočí]] napísal zakladateľ jezuitskej rehole sv. [[Ignác z Loyoly]] vo svojich ''Duchovných cvičeniach'' (Exercicia): ''K tomu, aby sme dosiahli pravdu vo všetkom, musíme byť vždy pripravení uveriť, že to, čo pokladáme za biele, je čierne, ak tak povie cirkev.''
V dnešnom rečovom používaní cirkvi a [[teológia|teológie]] (jednoznačne od [[18. storočia]]) je dogma výrokom, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery, teda výrokom, ktorý cirkev výslovne prostredníctvom riadneho učiteľského úradu alebo [[pápež]]skou alebo [[koncil]]ovou definíciou vyhlasuje za zjavený od [[Boh]]a tak, že jeho popretie je [[heréza|herézou]].
== Teologická definícia ==
Dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravda viery.
[[1. vatikánsky koncil]] výslovne učí: ''Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť.''
K formálnemu pojmu dogmy patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:
# Bohom zjavená
# Cirkvou vyhlásená
=== Bohom zjavená pravda ===
Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému, kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia - v Písme alebo Tradícii.
Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: ''A Slovo sa telom stalo'' (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: ''Syn Boží sa stal človekom'', je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: ''Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu''.
Nezjavená pravda nemôže byť Cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru.
=== Cirkvou vyhlásená pravda ===
Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený Cirkvou ako zjavená pravda. Tento moment je vonkajší, pretože vyhlásením učiteľského úradu sa nič podstatné k zjavenej pravde nepridáva, len sa podáva záruka, že tá alebo oná pravda je skutočne Bohom zjavená.
Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravdou, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy ''dogmatickú'' existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka, podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človeku povedal a o človeku ustanovil:
* zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám zdeľuje a toto zdelenie samo si tvorí subjekt, ktorý ho poslušne prijíma a výslovne ‘poslúcha’, totiž Cirkev. V tom zmysle dogma nie je podstatne iba výrokom ‘o’ niečom, ale ako prijatá v milosti (ktorou Boh dáva sám seba), udalosťou samou, ktorá sa v nej ohlasuje a je pojmovo vyjadrená;
* toto sebazdelenie (autokomunikácia) Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté);
* dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného Cirkvi a Cirkvou zachovávaného;
* dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie sebazdelenie, pretože ju možno pochopiť len v samej skutočnosti toho, čomu sa verí (milosť).
[[Kategória:Dogmatika]]
[[Kategória:Teória pravdy]]
| 