Britsko-írska vojna: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
rozšírenie |
rozšírenie |
||
Riadok 53:
V čase prímeria však mnoho republikánskych vodcov vrátane Michaela Collinsa boli presvedčení, že ak by vojna trvala dlhšie. Vojnová kampaň IRA by bola uvedená do stavu pokoja. Kvôli tomuto, boli vypracované plány na "prinesenie vojny do Anglicka." IRA začal kampaň v uliciach Glasgowa. Bolo rozhodnuté, že kľúčové ekonomické ciele, ako napríklad v doky v Liverpoole, by boli cieľom bombových útokov. Jednotky poverené týchto misií by sa ľahšie vyhli prímeriu pretože Anglicko nebolo "dole" a britská verejnosť by neprijala stanné právo. Od plánov bolo upustené kvôli prímeriu.
==Prímerie: Júl - December 1921==
Vojna za nezávislosť v Írsku skončila prímerím 11. júla 1921. Konflikt uviazol na mŕtvom bode. Rozhovory, ktoré vyzerali sľubuje predchádzajúci rok sa rozpadli v decembri, keď David Lloyd George naliehal, že IRA má najprv odovzdať svojej zbrane. Rozhovori pokračovali na jar 1921 a vyústili v prímerie. Z hľadiska britskej vlády to vyzeralo, ako by kampaň IRA pokračovala donekonečna čo by sa odrazilo na nákladoch britských obetí a v peniazoch. Britská vláda čelila ostrej kritike doma aj v zahraničí za konanie britských síl v Írsku. Na druhej strane, vodcovia IRA a najmä Michael Collins cítili, že IRA ako bola vtedy zorganizovaná nemôže pokračovať donekonečna. To by sa prejavilo rozmiestnením pravidelnejších britských vojakov do Írska a nedostatkom zbraní a streliva.
Počiatočný prelom, ktorý viedol k prímeriu bol pripočítaný trom ľuďom: Kráľ Juraj V, premiér Južnej Afriky generála Jan Smuts a predseda vlády Spojeného kráľovstva David Lloyd George. Reč ktorá bola poslaná do Belfastu 22. júna bola všeobecne dobre prijatá. Vyzvala "všetkých Írov k znášanlivosti, zmierovacím konaniam, odpustiť a zabudnúť, a urobiť z krajiny ktorú milujú novú éru mieru, spokojnosti a dobrej vôle."
24. júna 1921 sa kabinet britskej koaličnej vlády rozhodol navrhnúť rozhovory s vodcami Sinn Féin. Austen Chamberlain, nový vodca unionistickej strany, povedal, že "Kráľova reč by mala byť sledovaná ako posledný pokus o mier, než pôjdeme do plnej dĺžky stanného práva". 24. júna Lloyd George napísal Éamonovi de Valerovi ako "zvolenému vodcovi veľkej väčšiny v južnom Írsku" čo svedčí o konferencii. Sinn Féin reagoval tým, že súhlasila s rokovaniami. De Valera a Lloyd George nakoniec súhlasili s prímerím, ktoré bolo zamýšľané ukončiť boje a položiť základ pre detailné rokovania. Jeho podmienky boli podpísané 9. júla a nadobudlo platnosť 11. júla. Rokovania o urovnaní, však boli odložené o niekoľko mesiacov, pretože britská vláda trvala na tom, že IRA má najskôr vyradiť svoje zbrane, ale táto požiadavka bola nakoniec zrušená. Bolo dohodnuté, že britskí vojaci zostanú obmedzený v ich kasárňach.
Väčšina IRA dôstojníkov interpretovali na prímerie len na ako dočasný oddych a pokračovali v nábore a výcviku dobrovoľníkov. Ani útoky na RIC alebo britskú armádu neprestali úplne. V období od decembra 1921 do februára 1922 bolo zaznamenaných 80 útokov IRA na čoskoro rozpustenú RIC po ktorých zostalo 12 mŕtvych. 18. februára 1922 IRA jednotka Ernieho O'Malleyho zaútočila na kasárne RIC v meste Clonmel pričom zobrala 40 policajtov ako zajatcov a zabavila viac ako 600 zbraní a tisíce nábojov. V apríli 1922 členovia IRA zabili v meste Cork 10 miestnych protestantov podozrivých zo špionáže za to, že nakrúcali jedného zo svojich mužov. Tí, ktorí boli zabití, boli vymenovaní v získaných britských dokumentoch ako informátori pred prímerím podpísaným predchádzajúci júl. Viac ako 100 protestanských rodín utieklo z oblasti po zabíjaní.
Pokračujúci odpor mnohých vodcov IRA bol jedným z hlavných faktorov vypuknutia Írskej občianskej vojny pretože odmietali prijať Anglo-írsku dohodu.
| |||