Vojenstvo v stredoveku: Rozdiel medzi revíziami

Európska jazda bola obyčajne rozdelená do troch sledov, ktoré boli do boja posielané jeden za druhým. Prvá vlna mala buď preraziť nepriateľskými radami alebo ich rozvrátiť a narušiť natoľko, aby druhá či tretia vlna prerazila. KedKeď už bol nepriateľ na úteku, podieľalo sa jazdectvo na likvidácii, zväčša neorganizovaných skupín nepriateľského vojska. Jazdci útočili a bojovali v prvom rade [[kopija|kopijou]], pri čom sa kryli štítom. Po tom, čo ju stratili alebo zlomili bojovali ďalej rôzne veľkým [[meč]]om či [[palcát]]om. Obrnený jazdec bol schopný v priebehu boja muža proti mužovi pobiť desiatky nepriateľov.

Príkladom nedisciplinovanosti rytierov a prekonanej taktiky nasadenia jazdectva bola [[bitka pri Kreščaku]] roku [[1346]]. Francúzska armáda mala veľkú presilu (40 000 ku 10 000), pričom mala omnoho viac rytierov na koňoch. Angličania sa však rozdelili do troch oddielov lukostrelcov, ktoré chránili zabodnuté koly v zemi a obsadili postavenia vo vhodnom teréne. Medzi troma oddielmi boli dva oddiely peších rytierov. Tretí bol držaný v zálohe. Francúzsky kráľ poslal ženevských nájomných strelcov z kuší, aby anglickú armádu ostreľovali, zatiaľ čo sa snažil zorganizovať svoje jazdectvo do troch oddielov. Kuše ženevských strelcov však boli zvlhnuté a neúčinné. Francúzski rytieri medzitým ignorovali snahu svojho kráľa zorganizovať ich a len čo uvideli nepriateľa, zúrivo naňho vrieskali. Francúzsky kráľ nakoniec poslal svojich rytierov vpred proti anglickým lukostrelcom. A hoci bitka trvala celý deň, anglická pechota (ktorá svoje kuše a dlhé luky chránila pred dažďom) odrazila početné útoky francúzskeho jazdectva a výkvet vtedajšieho európskeho rytierstva porazila.

V neskorom stredoveku sa na bojisku lukostrelci a pešiaci postupne vyrovnali ťažkej jazde a vďaka svojej lepšej organizácii a premyslenej taktike ju dokázali porážať. V tomto čase bola márnosť výpadov jazdy proti dobre postaveným a disciplinovaným peším už zrejmá. Pravidlá sa zmenili. Armády štandardne používali koly, konské pasce a priekopy ako ochranu pred jazdou. Výpady proti nahromadeným radom kopijníkov a strelcov zanechali len hŕbu mŕtvych koní a tiel. Rytieri museli buď bojovať po vlastných alebo vyčkávať na správny moment. Zničujúce prielomy však stále boli možné, avšakale len vtedy, ak bol nepriateľ v pohybe, dezorganizovaný alebo mimo svojich dočasných podporných stavieb na bojisku.

Taktika peších vojsk v ranom stredoveku bola pomerne jednoduchá -  – vojská sa k sebe priblížili, a snažili sa preniknúť do radov nepriateľa, kde sa začal boj zblízka. Franská pechota bola napríklad vycvičená vrhať na nepriateľa z vzdialenosti niekoľko desiatok metrov sekery, aby rozrušili jeho rady, pred tým ako začne samotný boj zblízka. V boji sa bojovníci spoliehali na svoju silu a zúrivosť. V týchto ohľadoch sa stali povestní najmä Vikingovia, ktorý sa pred bojom povzbudzovali zvláštnou zmesou z muchotrávok, ktorá v ních vybudila zúrivosť. Vzostup rytierov dočasne zatlačil pešiakov do úzadia, to hlavne preto, že dobre disciplinovaná a dobre cvičená pechota nejestvovala. Peší vojaci skorých stredovekých armád boli hlavne sedliaci, ktorí boli len provizórne ozbrojení a veľmi chabo ak vôbec nejak vycvičení. [[Sasi]] a [[Vikingovia]] vyvinuli obranný postoj zvaný „štítová stena“. Muži stáli vedľa seba a spolu držali dlhé štíty a tvorili tak bariéru. Chránili sa tak proti jazde a lukostrelcom, ktorých oni sami nemali nikdy vo veľkom počte. Pechota zažila obrodu tam, kde neboli zdroje pre táborenie armád s ťažkou jazdou -  – kopcovité krajiny ako [[Škótsko]], [[Švajčiarsko]] či ako vojenské posádky miest. Tieto dva sektory našli spôsob, ako mať v poli účinné armády s minimom alebo aj žiadnou jazdou. Obe taktiky sa spoliehali na to, že kone nevletia na hrádzu naježených kolov či pík. Disciplinovaný tvar kopijníkov vedel zastaviť elitnú ťažkú jazdu bohatších národov a pánov za zlomok ich ceny.