Igor Ciel: Rozdiel medzi revíziami

Narodil sa [[13. Apríla]] [[1931]] v [[Rožňave]]. Osobne sa ale viac považoval za Brezňana, kde od detstva býval a študoval. Na gymnáziu navštevoval divadelný krúžok Jana Chalupku, kde sa prvý krát prebudil jeho záujem o divadlo. V ochotníckom divadle pôsobila ako herečka aj jeho matka, ktorá sa mu snažila v jeho divadelných začiatkoch snažila pomôcť zdokonaliť sa. Jeho záujem o divadlo pretrvával aj naďalej a tak si podal prihlášku na Vysokú školu múzických umení v [[Bratislave]] na odbor divadelná réžia, kde ho však neprijali a tak začal študovať na Univerzite Komenského divadelnú vedu a estetiku. Po štúdiu si podal prihlášku znova na [[VŠMU]], kde ho na druhý pokus už prijali. Hereckú tvorbu ho učil [[Andrej Bagar]] a réžiu [[Jozef Budský]]. Upozornil na seba réžiou chlapskej hry Herba Tanka: ''Tanková loď'' v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Neskôr po doporučení pedagógov odišiel na moskovské divadelné učilište – GITISE, kde si obohatil svoje divadelné vedomosti od popredných umelcov. Po návrate, v roku 1955 dokončil svoj odbor spolu [[Pavlom Hasprom]] a [[Otom Katušom]]. Po škole, skôr ako by sa stal divadelníkom, bol na krátku dobu rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene (1955-1959) a neskôr v [[Nitre]] (1960 – 1966). S výnimkou žilinského Divadla Petra Jilemnického hosťoval [[Igor Ciel]] vo všetkých mimobratislavských súboroch. Po odchode z [[Nitry]] v roku 1966 nastúpil ako režisér do [[Československej televízie ]](ČST) v [[Bratislave]] do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. Vo svojich dielach spolupracoval s významnými slovenskými hercami a herečkami, ako napríklad [[Vlado Müller]], [[Jozef Kroner]], [[Štefan Kvietik]], [[Ladislav Chudík]], [[Michal Dočolomanský]], [[Zdena Studenková]], [[Emília Vašáryová]], [[Kamila Magálová]] atď. Je tiež známy tým, že pracoval takmer stále s rovnakým štábom. Jeho hlavným kameramanom bol [[Marián Minárik]], hlavným kostymérom [[Martin Čorba]], výtvarníkom [[Ladislav Kupa]] a hlavným strihačom [[Ladislav Halama]]. Nakrútil viac ako stoštyridsať titulov, okrem televíznych filmov aj seriály, inscenácie i niekoľko dokumentárnych filmov. Do pamäti divákov sa však najviac zapísali jeho seriály: ''Parížsky mohykáni, Vivat Beňovský'' (1975), ''Louis Pasteur'' (1977), ''Barbora Rösellová'' (1979). [[Igor Ciel]] bol aj dlhoročným pedagógom na VŠMU. Na Divadelnej fakulte pôsobil od roku 1962, ale keď na fakulte otvorili v roku 1974 Katedru televíznej réžie, stal sa jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 došlo k ďalšej zmene a katedra sa pretransformovala na Katedru filmovej a televíznej réžie a [[Igora Ciela]] nahradil na poste vedúceho Stanislav Párnický. Ciel v roku 1981 na škole obhájil vedecko-pedagogický titul docent a koncom roka 1989 bol menovaný za profestoraprofesora. V roku 1990 stál pri formovaní [[Filmovej a televíznej fakulty]] [[VŠMU]], kde začínal ako jediný profesor a niekoľko rokov bol aj jej prodekanom. V 90. rokoch tiež pôsobil v rade [[Slovenskej televízie]] a v roku 1993 bol aj jej predsedom. Na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia vyučoval aj V Banskej Bystrici na Akadémii umení (1998-2003). [[Igor Ciel]] bol nie len režisérom a pedagógom, ale tiež hercom. Debutoval v roku 1958 v hranom filme Posledný návrat v réžií [[Františka Kudláčka]]. Neskôr sa tiež objavil vo viacerých divadelných hrách, ako napríklad ''Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul, Majitelia kľúčov''. Od roku 1956 bol ženatý s herečkou [[Alžbetou Poláčkovou]], s ktorou neskôr aj spolupracoval v niektorých divadelných hrách ako napríklad ''Dom pani Bernardy'', ''Nepriatelia'', ''Hosť'', ale aj v niektorých televíznych filmoch ako napríklad ''Nenávisť, Oceliari,'' ''Toreador''. Majú spolu dve deti, Hanu a Martina. S Hanou, ktorá študovala dramaturgiu a scenáristku na [[FAMU]], tiež spolupracoval na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napríklad ''Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem''. Syn Martin vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na [[VŠMU]] v [[Bratislave, kde dnes pôsobí ako docent na Katedre audiovizuálnych štúdií. So svojim otcom spoluúčinkoval v televíznom filme [[Stanislava Párnického]] z roku 2000, Ticho po búrke. [[Igor Ciel]] podľahol ťažkej chorobe 4. Júla 2010.

V 60. rokoch prevládala v jeho tvorbe najmä televízna inscenácia, v 70. rokoch sú to seriály, v 80. rokoch televízne filmy a v 90. rokoch sa dostáva do popredia opäť televízna inscenácia. V jeho tvorbe prevládajú psychologické a sociálne drámy, ako napr. ''Jubelové deti'' (1980), ''Lúčenie'' (1988), komédie, napr.ako ''Manželstvo na inzerát'' (1980), či ''Transplantácia slepého čreva'' (1983), detektívky, napr. ''Morská záhada'' (1939), no tiež historické a dobrodružné filmy a seriály ako ''Dvojhlavý orol'' (1969), ''Vivat Beňovský'' (1975), ''Barbora Rösellová'' (1979). Do jeho tvorby spadajú však aj filmy o druhej svetovej vojne, ako napríklad ''Hra bez lásky'' (1962), ''Siedmy zradníci'' (1971), ''Podivné okolnosti'' (1982). Charakteristické sú pre neho adaptácie diel aj slovenských aj zahraničných autorov. Nakrútil viacero filmov z maďarskou tematikou, podľa predlôh maďarských spisovateľov, napr. ''Ossa Sepia'' (1982), ''Vinníkove spomienky'' (1983) a dva filmy nakrútil aj priamo v Maďarsku – ''A tévedés joga/Právo na omyl'' (1982) a ''Szonatina egy páváért/ Sonatína pre páva'' (1990). Jeho filmy sú vyrozprávané zväčša lineárne, prípadne s občasným využitím retrospektívy. Nepracuje príliš so symbolikou, ani metaforami, ale napriek tomu v niektorých dielach bádať snahu o určitý filozofický presah. Alebo tiež snahu o spoločenskú reflexiu. To najmä v jeho starších dielach z 50. rokov, napríklad v divadelných hrách ''Začalo sa v múzeu? (Veselé kádrovanie)'' (1956), či ''Nepokojná mladosť'' (1957), ktoré sú satirickou kritikou spoločnosti.