Čelesta: Rozdiel medzi revíziami

'''Čelesta''' (z [[taliančina|tal.]] ''celesta'' -  – nebeská < lat. ''caelestis'') je [[bicí nástroj|bicí]] [[hudobný nástroj]]. Podľa [[Sachsova-Hornbostelova klasifikácia hudobných nástrojov|Sachsovho a Hornbostelovho delenia]] patrí čelesta medzi úderové [[idiofón]]y. Na jeho ovládanie sa používa [[klávesnica]]. Klávesy sú spojené s kladivkami, ktoré udierajú na sústavu [[kov]]ových platničiek (najčastejšie [[oceľ]]ových), pod ktorými sa nachádzajú [[drevo|drevené]] [[rezonátor]]y. Pedál sa používa na modifikáciu zvuku.

Nástroj vynašiel v roku [[1886]] [[paríž]]sky výrobca [[harmónium|harmónií]] [[Auguste Mustel]]. Prvý model však namiesto plechových platničiek mal kovové [[ladička|ladičky]]. Jej zvuk bol však príliš jemný na orchestrálne použitie.

Čelesta má podobný zvuk ako [[zvonkohra]], no farba zvuku je omnoho jemnejšia. Kvalita zvuku teda dala nástroju aj meno, talianske slovo ''celesta'' znamená v slovenčine „nebeská“. V súčasnosti používané čelesty majú rozsah štyri oktávy ([[Francúzsko|francúzske]]) alebo päť oktáv ([[Nemecko|nemecké]]). Čelesta sa notuje vždy o jednu oktávu nižšie ako jej skutočný zvuk.

Je súčasťou symfonického [[orchester|orchestra]]. Napriek tomu, že je považovaná za bicí nástroj, hrá na ňu väčšinou pianista.

[[Rusko|Ruský]] skladateľ [[Piotr Iľjič Čajkovskij]] hovoril o čeleste ako o svojom obľúbenom hudobnom nástroji. Je použitá v jeho poslednej symfonickej básni ''Vojvoda'' ([[1891]]) i v [[balet]]e ''[[Luskáčik|]]''Luskáčik'']] ([[1892]]). Čelesta sa objavuje aj v dielach iných skladateľov, ako sú [[Nikolaj Rimskij-Korsakov]], [[Gustav Mahler]], [[Dmitrij Šostakovič]], [[Béla Bartók]], [[Maurice Ravel]] a iní.

V súčasnej hudbe sa čelesta vyskytla v piesňach takých interprétovinterpretov ako sú [[The Velvet Underground]] (skladba „Sunday Morning“), [[The Stooges]], [[Björk]] (albumy ''Selmasongs'', ''Vespertine'' a ''Drawing Restraint 9'') a [[Sigur Rós]] (album ''Takk'').