Igor Ciel: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegbot (diskusia | príspevky)
typo, replaced: Popis → Opis, doporučení → odporúčaní, ý krát → ýkrát, 1955-1959 → 1955 – 1959 (3)
TeslaBot (diskusia | príspevky)
d úvod: norm.; kat. norm; IB norm.; wl. dátum; typog.; drob.
Riadok 1:
{{Na úpravu}}
{{Infobox Osobnosť
| Meno = Igor Ciel
| Rodné meno =
| Portrét =
| Veľkosť obrázka =
| Popis = slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista, herec a pedagóg
| Dátum narodenia = [[13. apríl]] [[1931]]
| Miesto narodenia = [[Rožňava]]
| Dátum úmrtia = {{dúv|2010|7|4|1931|4|13}}
| Miesto úmrtia = [[Bratislava]]
| Známy vďaka =
| Známa vďaka =
| Alma mater =
| Profesia =
| Podpis =
| Webstránka =
| Poznámky =
| Manžel =
| Manželka =
| Deti =
| Rodičia =
| Partner =
| Partnerka =
| Príbuzní =
}}
 
''' Igor Ciel '''(* [[13. apríl]] [[1931]], [[Rožňava]] – † [[4. júl]] [[2010]], [[Bratislava]]) bol [[slovensko|slovenský]] [[Divadlo (umenie)|divadelný]] a televízny [[režisér]], [[scenárista]], [[herec]] a [[učiteľ|pedagóg]].
 
== Životopis ==
Narodil sa v Rožňave, ale od detstva býval a študoval v Brezne. Na gymnáziu navštevoval divadelný krúžok Jana Chalupku, kde sa prvýkrát prebudil jeho záujem o divadlo. V ochotníckom divadle pôsobila ako herečka aj jeho matka, ktorá sa mu v jeho divadelných začiatkoch snažila pomôcť zdokonaliť sa.
 
Jeho záujem o divadlo pretrvával aj naďalej a tak si podal prihlášku na [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokú školu múzických umení]] v [[Bratislava|Bratislave]] na odbor divadelná réžia, kde ho však neprijali a tak začal študovať na [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzite Komenského]] divadelnú vedu a estetiku. Po štúdiu si podal prihlášku znova na VŠMU, kde ho na druhý pokus už prijali. Hereckú tvorbu ho učil [[Andrej Bagar]] a réžiu [[Jozef Budský]]. Upozornil na seba réžiou chlapskej hry Herba Tanka: ''Tanková loď'' v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Neskôr po odporúčaní pedagógov odišiel na moskovské divadelné učilište – [[GITIS]], kde si obohatil svoje divadelné vedomosti od popredných umelcov. Po návrate v roku [[1955]] dokončil svoj odbor spolu [[Pavol Haspra|Pavlom Hasprom]] a [[Oto Katuša|Otom Katušom]]. Po škole, skôr ako by sa stal divadelníkom, bol na krátku dobu rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene ([[1955 – ]]{{--}}[[1959]]) a neskôr v [[Nitra|Nitre]] ([[1960 – ]]{{--}}[[1966]]). S výnimkou žilinského Divadla Petra Jilemnického hosťoval Igor Ciel vo všetkých mimobratislavských súboroch. Po odchode z Nitry v roku [[1966]] nastúpil ako režisér do [[Česko-slovenská televízia|Československej televízie]](ČST) v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. Vo svojich dielach spolupracoval s významnými slovenskými hercami a herečkami, ako napríklad [[Vlado Müller]], [[Jozef Kroner]], [[Štefan Kvietik]], [[Ladislav Chudík]], [[Michal Dočolomanský]], [[Zdena Studenková]], [[Emília Vášáryová]], [[Kamila Magálová]] atď. Je tiež známy tým, že pracoval takmer stále s rovnakým štábom. Jeho hlavným kameramanom bol [[Marián Minárik]], hlavným kostymérom [[Milan Čorba]], výtvarníkom Ladislav Kupa a strihačom Ladislav Halama. Nakrútil viac ako stoštyridsať titulov, okrem televíznych filmov aj seriály, inscenácie i niekoľko dokumentárnych filmov. Do pamäti divákov sa však najviac zapísali jeho seriály: ''Parížsky mohykáni, Vivat Beňovský'' (1975), ''Louis Pasteur'' (1977), ''Barbora Rösellová'' (1979). Igor Ciel bol aj dlhoročným pedagógom na [[VŠMU]]. Na Divadelnej fakulte pôsobil od roku [[1962]], ale keď na fakulte otvorili v roku [[1974]] Katedru televíznej réžie, stal sa jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 došlo k ďalšej zmene a katedra sa pretransformovala na Katedru filmovej a televíznej réžie a Igora Ciela nahradil na poste vedúceho [[Stanislav Párnický]]. Ciel v roku [[1981]] na škole obhájil vedecko-pedagogický titul docent a koncom roka 1989 bol menovaný za profesora. V roku [[1990]] stál pri formovaní [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení|Filmovej a televíznej fakulty]] VŠMU, kde začínal ako jediný profesor a niekoľko rokov bol aj jej prodekanom. V 90. rokoch tiež pôsobil v rade [[Slovenská televízia|Slovenskej televízie]] a v roku [[1993]] bol aj jej predsedom. Na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia vyučoval aj V [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] na [[Akadémia umení v Banskej Bystrici|Akadémii umení]]([[1998 – ]]{{--}}[[2003]]). Igor Ciel bol nie len režisérom a pedagógom, ale tiež hercom. Debutoval v roku [[1958]] v hranom filme ''Posledný návrat'' v réžií Františka Kudláčka. Neskôr sa tiež objavil vo viacerých divadelných hrách, ako napríklad ''Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul, Majitelia kľúčov''.
 
Od roku [[1956]] bol ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, s ktorou neskôr aj spolupracoval v niektorých divadelných hrách ako napríklad ''Dom pani Bernardy'', ''Nepriatelia'', ''Hosť'', ale aj v niektorých televíznych filmoch ako ''Nenávisť, Oceliari,'' ''Toreador''. Majú spolu dve deti, Hanu a Martina. S Hanou, ktorá študovala dramaturgiu a scenáristiku na [[FAMU]], tiež spolupracoval na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napríklad ''Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem''. Syn Martin vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako docent na Katedre audiovizuálnych štúdií. So svojim otcom spoluúčinkoval v televíznom filme Stanislava Párnického z roku [[2000]], ''Ticho po búrke''. Igor Ciel podľahol ťažkej chorobe [[4. júlajúl]]a [[2010]].
 
== Charakteristika tvorby ==
V 60. rokoch prevládala v jeho tvorbe najmä televízna inscenácia, v 70. rokoch sú to seriály, v 80. rokoch televízne filmy a v 90. rokoch sa dostáva do popredia opäť televízna inscenácia. V jeho tvorbe prevládajú psychologické a sociálne drámy, ako napr. ''Jubelové deti'' (1980), ''Lúčenie'' (1988), komédie, ako ''Manželstvo na inzerát'' (1980), či ''Transplantácia slepého čreva'' (1983), detektívky ako ''Morská záhada'' (1969), ''Zabijak'' (1972), no tiež historické a dobrodružné filmy a seriály ako ''Dvojhlavý orol'' (1969), ''Vivat Beňovský'' (1975), ''Barbora Rösellová'' (1979). Do jeho tvorby spadajú však aj filmy o druhej svetovej vojne, ako napríklad ''Hra bez lásky'' (1962), ''Siedmy zradníci'' (1971), ''Podivné okolnosti'' (1982). Charakteristické sú pre neho adaptácie diel aj slovenských aj zahraničných autorov a pohrávanie sa s jednotlivými adaptačnými posunmi. Nakrútil viacero filmov z maďarskou tematikou, podľa predlôh maďarských spisovateľov, napr. ''Ossa Sepia'' (1982), ''Vinníkove spomienky'' (1983) a dva filmy nakrútil aj priamo v Maďarsku – ''A tévedés joga/Právo na omyl'' (1982) a ''Szonatina egy páváért/ Sonatína pre páva'' (1990). Jeho filmy sú vyrozprávané zväčša lineárne, prípadne s občasným využitím retrospektívy. Nepracuje príliš so symbolikou, ani metaforami, ale napriek tomu v niektorých dielach bádať snahu o určitý filozofický presah. Alebo tiež snahu o spoločenskú reflexiu podanú satirickým spôsobom, ako napríklad v jeho starších divadelných hrách z 50. rokov ''Začalo sa v múzeu? (Veselé kádrovanie)'' (1956), či ''Nepokojná mladosť'' (1957).
 
Řádek 186 ⟶ 187:
* Haló, Mami ! (1984)
 
== Zdroje ==
* Ladislav Széplaki: ''Tvorivosť a významnosť režiséra Igora Ciela v televíznom umení'' (Diplomová práca). Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Nitra, 2014.
* Ladislav Széplaki: ''Televízna tvorba Igora Ciela'' (Rigorózna práca). Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Nitra, 2015.
Řádek 193 ⟶ 194:
 
{{DEFAULTSORT:Ciel, Igor}}
[[Kategória:Osobnosti z Rožňavy]]
[[Kategória:Slovenskí divadelní režiséri]]
[[Kategória:Slovenskí televízni režiséri]]
[[Kategória:Slovenskí scenáristi]]
[[Kategória:Slovenskí vysokoškolskí pedagógovia]]
[[Kategória:Osobnosti z Rožňavy]]
[[Kategória:Osobnosti z Brezna]]