Filmové ateliéry Koliba: Rozdiel medzi revíziami

{{Urgentne upraviť|20150610}}

{{Bez zdroja}}

S výstavbou '''filmových ateliérov na Kolibe''' sa začalo v roku 1949. Po mnohých komplikáciách ich slávnostne otvorili pri príležitosti augustového výročia Slovenského národného povstania v roku 1953. Pod obrovským transparentom Socialistickým filmom za upevnenie svetového mieru tak odovzdali prvú etapu stavby. Prevádzka sa začala 1. septembra 1953. Úplne prvým kompletne kolibským filmom bola veselohra Paľa Bielika ''V piatok trinásteho'' (1953).

 

V rokoch 1949 - 1955 vzniklo na Kolibe trinásť celovečerných hraných filmov. Ideologické dôsledky februárového prevratu zasiahli ako prvú prácu dramaurgie, ktorá ani pri najlepšej vôli nedokázala vyhovieť politickým požiadavkám a pripraviť žiadaný počet scenárov pre filmovú tvorbu. "Slovenský sektor" sústavne neplnil plán. Táto situácia sa zračí v nerovnomernom počte titulov ročnej produkcie. Roku 1949 vznikol jeden film, roku 1950 dva, roku 1951 opäť iba jeden, roku 1952 dva, najúspešnejší bol rok 1953 s troma titulmi, ale v roku 1954 výroba znovu poklesla a realizoval sa iba jediný film. V rokoch 1955 - 1958 sa produkcia ustálila na troch tituloch ročne.

 

Normatívne chápanie filmového diela ako ideologického nástroja na výchovu širokých "ľudových más" charakterizuje kolibskú produkciu ešte aj v roku 1956. "Spoločenská dráma z prostredia veľkého závodu" ''Previerka lásky'' scenáristu Jána Mináča a režiséra Jozefa Medveďa sa sústreďuje na problémy pôsobenia českej technickej inteligencie v slovenskom priemysle a kombinuje ich so zapájaním ľudsky bezúhonných, ale zatrpknutých buržoáznych odborníkov do novej, radostnej práce pre blaho kolektívu. Druhým titulom roku 1956 bol teatrálne režírovaný film Kataríny Hrabovskej a Andreja Lettricha ''Čisté ruky''. Tento príbeh o protidružstevnom "záškodníckom" centre na východnom Slovensku vychádzal z dobovej ideologickej propagandy, ktorá hospodárske ťažkosti prvých pofebruárových rokov potrebovala zvaliť na hlavu vykonštruovaného "nepriateľa". Takmer štyri roky trvala literárna príprava projektu demonštrujúceho stalinskú poučku "o vyhrocovaní triedneho boja v podmienkach súčasnosti" a vo februári 1956 zmietol Nikita Chruščov z rečníckej tribúny XX. zjazdu ako domček z karát aj túto snaživo vypiplanú konštrukciu slovenských filmárov. Nakrúcanie sa začalo v apríli a pri premietaní denných prác zmätené vedenie Koliby zistilo, že záškodnícky okresný tajomník Komunistickej strany Molčan sa ponáša na Stalina (v scenári sa o takejto koncepcii postavy nehovorilo). Nasledovali rôzne "porady", a nakoniec prekrúcanie hotového materiálu (škoda 156 000 Kčs). Podobnosť Viliama Záborského so Stalinom sa neutralizovala.

 

 

Prvým koprodukčným projektom našej kinematografie bola maďarsko-slovenská typická kostýmová veselohra ''Dáždnik svätého Petra'' z roku 1958. Scenár Imre Apáthiho a režiséra snímky Frigyesa Bána podľa rovnomenného románu Kálmána Mikszátha sa pripravoval v maďarskej dramaturgii. Možno práve to umožnilo slobodne pracovať s náboženskými motívmi, čo by na Kolibe považovali za ťažké rúhanie voči rodnej strane. Film sa nakrúcal v slovenskej i maďarskej jazykovej verzii (réžiu slovenskej mal Vladislav Pavlovič) a okrem účasti slovenských hercov, architekta, hudobného skladateľa (Šimon Jurovský), historického a výtvarného poradcu (Karol L. Zachar), Koliba poskytla aj výrobné služby.